Doobeda som si vychutnával kľud sviatočného dňa v kruhu rodiny. Bývam v poslednej dobe žalostne málo doma, ale je to vlastne spoločné rozhodnutie hlavy a krku našej rodiny, kde hlava prehovorila krk, aby ňou až tak veľmi nekýval a nechal ju chvíľu racionálne uvažovať; už štyri mesiace pracujem mimo územia našej republiky s cieľom zarobiť bubáky trojnásobne väčšou rýchlosťou, ako tomu bolo doposiaľ. Povolaniu som ostal verný, pracujem v Nemecku ako lekár. (Tu prosím moju vzdialenú rodinu v podobe bratrancov, sesterníc a tiet, aby hneď nedvíhali telefón a nereferovali tento fakt mojej ťažko životom skúšanej ovdovelej mame - dôchodkyni, ktorej sa mienim pochváliť až po prejdení polročnej skúšobnej lehoty, keď nebudem na vážkach, či je miesto stabilné alebo či sa vrátim na svoje predošlé pôsobisko).
29. 7. 2012 - Chronology (vypožičal som si názov platne od J. M. Jarre):
12:00: Poobedné posedenie s manželkou, doladenie posledných inštrukcií, bozk na rozlúčku ...
12:30: Štart Kia Cee´d, navigácia nastavená na cieľové mesto v Sasku, vzdialenosť 750 km.
12:30 - 14:15: Prvých 130 km - pokojná cesta, sledujem palubný počítač, znižujem aktuálnu spotrebu paliva premysleným radením, na spomalenie premávky medzi hranicami a Krakovom som si na niektorých horských úsekoch za pár mesiacov už celkom zvykol, nič neobvyklé.
14:15: "Pobor oplaty drogowe" za Krakowom - vstupujem na prvý zo spoplatnených diaľničných úsekov na svojej trase. Nič frustrujúce, len 9 zlotych, v prepočte niečo cez 2 eurá. Človek sa cíti ako kôň na dostihoch, pretože poľský systém výberu cestného mýta hodne pripomína dostihové štartovacie boxy. Nezávidím pracovníkom, ktorý sa načahujú ku každému šoférovi, aby zinkasovali platbu, vydali drobné aj s potvrdenkou. No iný kraj, iný mrav. Po nutnom spomalení premávky odbočujem rovno k blízkemu sociálnemu zariadeniu, kde sa zdržujem cca 7 minút.
14:30: Na dvadsiatom kilometri spoplatneného krátkeho úseku, teda asi v tretine jeho dĺžky musím spomaliť a napokon zastať. Asi pol kilometra pred sebou vidím stúpať k nebu kúdoľ dymu. No jasné, na krajnici horí auto, pomaly ho obídeme, ako som videl pred dvoma mesiacmi na inom úseku v protismere ... tak nie, stojíme. Akési navigačné diaľničné auto zakazuje ďalšiu jazdu, prichádzajú policajti a požiarnici. V duchu kalkulujem, že keby som mal niekoľkolitrovú kapacitu močového mechúra, tak tu teraz nestojím, ale som zhruba 7 kilometrov vpredu ... nie, taký sa nenarodil, som len človek, toto sa nedalo predvídať. Ešte sedím vo vozidle a popíjam tekutiny, palubný počítač ukazuje 30°C vonkajšiu teplotu, vnútorný okruh klimatizácie stíha ešte celkom dobre chladiť (okno neotváram, naokolo je štipľavý zápach). Po 20 minútach čakania mám už motor hodnu chvíľu vypnutý, vystupujem z vozidla, trochu si ponaťahujem kostru. Dym už nestúpa, vzduch je čistý. Vrátil som sa do vozidla, vybral som mobil a fotím kolónu, len tak ...
Ľudia s deťmi a so psíkmi však smerujú k špici kolóny, tak zamknem auto a idem aj ja. Poniektorí spätkujú, myslia si, že by sa nestihli včas vrátiť, poniektorí postávajú, ja som si dovolil zámer dotiahnuť do konca a cvakám fotku zo zásahu poľských požiarnikov:
Troška som sa v tielku prebehol pol kilometra naspäť, akurát sa premávka opäť spúšťa. Nastúpil som do auta a teším sa na ďalšiu bezproblémovú jazdu ... navigácia mi oznamuje, že do cieľa prídem o 20:15 ... tá navigácia vôbec neráta, že sa stavím ešte na večeru, to mi robí vždy.
15:30: Tesne za Katowicami sa v tiahlej pravotočivej zákrute objavuje na horizonte skupinka vozidiel. Dovoľujem si niekoľko minút jazdu v ľavom pruhu diaľnice, budem isto predbiehať dovolenou rýchlosťou 140 km/h. Keď sa približujem k skupinke automobilov, vidím že všetky predbiehajú relatívne pomaly idúce Audi, ktoré výstražne bliká všetkými smerovkami, z okna trčí ruka a máva akoby stopovala. Spomaľujem, obchádzam Audinu stovkou, vodič má v očiach zdesený výraz a gestikuluje, naznačuje zreteľne, aby som zastal vpravo. Kurnik, tí predo mnou to videli a nezastali, čo mám rýchlo robiť ? Pár sekúnd idem súbežne s Audinou, potom sa prudko rozhodujem pomôcť človeku a bočím doprava. Pomaly znižujem rýchlosť a zastavujem na okraji vozovky. Audi zastalo za mnou. Poliak otvára svoje dvere, vystupuje, obzerá sa, ide ku mne, ja otváram pre bezpečnosť len mierne okno. "Proše pana, zavada na moja avto. Da mne komurku ? Ja vola pomoc sebe." No tak Poliak chce môj mobil, aby si privolal pomoc. Medzitým sa stále obzerá, ale aj ja, rovno dozadu na jeho pokazené auto. Na pozícii spolujazdca sedí pokojne druhý Poliak, podopiera si bradu a pozerá smerom k nám, zdá sa mi, že žuje žuvačku. Niečo mi tu nesedí ... "Moge pana tagac do Wroclawi, tam jest telefon u drogi" - lepšie po poľsky neviem. "Ne tagac, chce komurku !" Poliak nástojí a pritvrdzuje. Ja stláčam elektronické zatváranie okna a pálim odtiaľ. Neviem, za koľko sekúnd dosahujem zrýchlenie na stovku, ale kým sa dotyčný spamätáva, ja som už za kopčekom. Až do Wroclawi pôjdem čo najrýchlejšie, lebo tá Audina ma isto dobehne ... za 10 minút pravidelného sledovania spätného zrkadla sa uisťujem, že sa mi nikto nepomstí. Čo som to za človeka ?
15:50: Situácia sa opakuje, len auto je iné. Z predbiehaného auta sa vystrkuje ruka, zrazu vidím aj blikajúce smerovky. Za volantom gestikuluje vodič vo veku cca 30 rokov, vedľa neho je holohlavý spolujazdec, vzadu zrejme nikto ... stíham registrovať len značku - nie je to Audi, ale BMW 530d; už ho obehli štyria, pripájam sa a dupem na plyn. O takejto diaľničnej hre som ešte nepočul ! BMW nezastáva, ruka stále kýva, ide stodvadsať a upútava pozornosť ... kašlem na to, kurnik, nech už je tu Wroclaw !
16:30: Skoro budem vo Wroclawi, ale opäť nemôžem prekročiť kapacitu 700 mililitrov svojho dutého orgánu, zvaného ľudovo mechúr. Zastavujem na väčšom diaľničnom odpočívadle, parkujem na prázdnom pľaci, kde je okrem môjho ešte sedem voľných miest, zastavujem priamo v prostriedku. Jesť v bufete nebudem, hľadám len WC. Po chvíľke sa vraciam do auta. Nakoľko je strašne teplo, vyzúvam si v aute topánky aj ponožky, budem šoférovať bosý, viem, že by sa nemalo, ale nohy chcú dýchať ... Zdvihol som hlavu, vidím mladé dievča, ako mi pred čelným oknom ukazuje mapu Európy a spýtavo ukazuje prstom raz na mňa, raz na mapu. Aha - predáva to ... nie, nechcem, ja pre zmenu ukazujem prstom na moju navigáciu na čelnom skle. Dievča v okuliaroch pochopilo, prestáva gestikulovať a stojí na mieste, pozerá vedľa môjho auta. Teraz som si všimol, že hneď vedľa mňa zľava stojí zrazu čierne BMW, vnútri je prázdno ako zvyšok parkplacu ... Musím dať bacha, aby som ho neštrajchol, stojí podozrivo blízko. Po 2-sekundovom žhavení štartujem svoj diesel a kontrolujem nepretržite v spätných zrkadlách situáciu za mnou a vedľa vľavo, pre istotu aj vpravo. Rýchlosťou asi 5 km/h cúvam tak, aby som neštrajchol blízko stojace BMW, to dievča asi čaká rodičov, stojí tam už minútu a pozerá na auto ... Nadhodilo mi zadok auta ! Krik !!! Prešiel som človeka !!!!! Okamžite stojím. Dvere nemôžem otvoriť, lebo BMW je prekérne blízko vľavo. Vtom divadlo pokračuje tragikomicky: spoza našich automobilov vyskakuje mladík a drží si členok, ziape. Doskákal až k tomu dievčaťu, tá sa pozerá a drží mapu Európy, je ticho. Keď sa zdá, že je mladík OK, padá zrazu k zemi, rýchlo si vyzúva topánku aj ponožku, z pravého vonkajšieho členka sa mu začína rynúť krv. Korigujem polohu auta, obúvam si ponožky aj topánky, vystupujem a idem podávať prvú pomoc. Mladík už len syčí, krv už netečie, zráža sa okamžite na tržnej rane, členok je modrý. Ani som nezaregistroval, ako prišiel ďalší mladíkov kamoš, drží v ruke notebook a usmieva sa, obďaleč z pumpy prichádza tretí chalan, vracia sa a o dve minúty prichádza aj s lekárničkou od pracovníka pumpy. Ja som medzitým ale vytasil svoju lekárničku, obväz raz dokúpim, už je na rane. Pracovník pumpy pribieha za svojou lekárničkou a pomaly vysvetľuje mladíkovi, aby bol v kľude. Ten syčí a posiela nás všetkých do psej matere ... tak nie, len mňa, aby som už išiel, že on musí do nemocnice, ja sa nemám viac starať. Hmlisto registrujem, že o moje auto ani o mňa sa nikto nezaujíma, všetci len stoja okolo mladíka a čakajú, čo bude. Jeho kamaráti zrazu nečakane odchádzajú dojesť svoje hamburgery, dievča s mapou stále len pozerá, je ďalej ticho. Pýtam sa postihnutého, či majú jeho kamoši vodičáky. Poliak mi nerozumie, znova ma posiela do psej matere, aby som vypadol. Ukazujem mu čiaru vedľa jeho auta, že musel byť nohou za ňou, že som ho nemal šancu vidieť ani v spätnom zrkadle ... nepýtam sa, čo robilo dievča, keď mu nohu nechala prejsť, prečo mi negestikulovala, že kamarát leží pod autom, možno nevidela ... teraz neviem. Nechápem situáciu, vidím len, že zo zadného tuningu BMW visí kus umelej hmoty, ktorý chcel opraviť - ja som ho neštrajchol, tuning visí pod tým autom, škrabance tam ale nie sú. Jeho kamoši majú oceľové nervy, jedia hamburgery a četujú na notebooku, mladík samotný už nesyčí. "Mám odísť ?" pýtam sa posledný raz. Mladík zdvihne oči k nebu, jazykový problém je jasný, posiela ma tretí raz do psej matere. Tak idem, čo mám robiť ? Pracovník pumpy ostáva pri ňom a dohovára mu, má situáciu zreteľne pod kontrolou. 2 minúty nenachádzam žiadne myšlienky, len viem, že už riadim vozidlo od odpočívadla. To som ešte nezažil ... poľsko-slovenská jazyková bariéra ... podivné dievča ... chalani dojedajúci hamburgery ... krv sa zrazila v priebehu pol minúty, rana bola ale dostatočne tržno-laceračná ... som hovado ... nie, one je debil, čo robil tou nohou za mojim autom a prečo parkoval vedľa mňa, keď tam boli 4 lepšie miesta ... počkať, oni prišli až keď som si vyzúval topánky, nepočul som nič ... to dievča ma štve ... kto bude teraz šoférovat to BMW ? Po 5 minútach neviem situáciu uzavreť, kontrolujem len jazdu ...
17:00: Som hladný, stojím na pol ceste v Bare u Filipka. Majú pirohy s mäsom, ale musím počkať 12 minút. Tomuto obsluhujúcemu Poliakovi rozumiem celkom dobre, jasne povedal 12 minút. Majú to presne vyrátané s tými pirohami, chápem, platím 10 zlotých, lebo na eurá by mato podľa obsluhy vyšlo drahšie. Sedím pri stole pod troma zákernými schodíkmi ... jasné, je to tu, akási pani sa potkla a vylieva vedľa tých zákerných schodíkov kávu, našťastie celkom nespadla. Jej muž ide pomaly za obsluhujúcim mladíkom - jasné, ten je tu sám, okrem neho vybehuje v trojminútových intervaloch len akási pani z kuchyne s jedlom, tento mladý muž je čosi ako vrchný. Vysvetľuje práve mužovi so ženou, čo sa potkla, že to majú nechať tak, on zoberie MOP a utrie to (rozmýšľam, že MOP je poľsky aj samotné diaľničné odpočívadlo, tak ukazujú všetky návesti ... neriešim to, je to smiešne). Pozerám telku a presne o 12 minút od objednania mi nevrlá pani z kuchyne kričí, že pirohy sú hotové ... Počkať, tá rozliata káva je aj teraz tam, doteraz si ju polovica hostí všimla, polovica už do nej stúpila, nikto ešte nespadol. Začínam upozorňovať prichádzajúcich pohybom ruky na šmykľavú mláku pri mojom stole, väčšinou ostávajú vďační a mláku obídu ... dojedám pirohy, sedím ešte 10 minút. Ukazujem každému mláku, káva je stále tam. Mladík má veľa práce, MOP šiel bokom, hostí je veľa. Vstávam a nesiem tácku kamsi na pult ... prásk, mladé dievča v podpätkoch zletelo práve za mojim chrbtom na zem ... nie, nič sa jej nestalo, len sukňu má od kávy ... krátku sukňu a pod ňou ukazuje fľak na nohavičkách svojmu priateľovi. Ten sa obzerá a hľadá zodpovedného. 3 metre od incidentu vravím vrchnému, že mláka je ešte tam, už pol hodinu. Vysvetľuje mi, že ešte nemal čas to upratať. To dievča s priateľom sú už preč, asi ich prešla chuť ...
17:30: Začínam sa modliť: "Pane Bože, daj, nech sa už dnes nič nestane, nech je zvyšok cesty pokojný." Pár krát potichu a raz aj nahlas. Bol som vyslyšaný.
22:30 Po vedomom rozhodnutí píšem 2 hodiny tento článok, lebo spať sa mi ešte nechce.
Z Nemecka celkom nepravidelný spravodajca MUDr. Valášek
