Jednotlivé figúry na šachovnici majú svoje hodnoty, ktoré sa dajú prepočítať na základnú mernú jednotku - jedného pešiaka. Vo všeobecnosti platí, že ľahké figúry, to jest jazdec a strelec, majú hodnotu cca 3,5 pešiaka, veža má hodnotu 5 pešiakov a dáma má hodnotu 9 pešiakov. Približne tak totiž rastie v poradí sila týchto figúr v hre, ktorá sa zakladá na možnostiach ich pôsobnosti, manévrovateľnosti a kontroly počtu šachových políčok.
Ak sa hráč pri výmenách kameňov na šachovnici (ku kameňom sa počítajú všetky figúry spolu s pešiakmi) rozhodne, že bude meniť materiál nerovnako, mal by dbať aspoň približne tohto ustáleného prepočtu. Ak chcem získať napríklad jazdca so strelcom, môžem si za tento materiál dovoliť odovzdať vežu s dvoma pešiakmi. V oboch prípadoch činí hodnota cca 7 pešiakov, čo znamená, že ďalšia hra by mala byť pre obe strany približne vyrovnaná a záleží len na individuálnych schopnostiach a hernej sile každého z hráčov, ako svoju kombináciu figúr presadí oproti súperovej (herná sila je v šachu dokonca veľmi dobre merateľná a vyjadruje sa v tzv. ELO hodnotení hráča).
Veľmi zaujímavá situácia vznikne, ak sa jeden zo šachových duelantov rozhodne vymeniť najsilnejšiu figúru na šachovnici - dámu za dve súperove veže. Jednoduchá matematika nám hovorí, že by tým mal získať približne jedného pešiaka. Jedna dáma má totiž hodnotu 9 pešiakov a dve veže spolu majú hodnotu 2x5=10 pešiakov. Teoreticky sa môže zdať, že takýmto manévrom šachista získa výhodu. Prax je však o niečo zložitejšia. Prečo ? Ono totiž v každej fáze šachovej hry, ktorá sa vo všeobecnosti delí na a./ otvorenie, b./ strednú hru a c./ koncovku, má sila jednotlivých figúr svoje konkrétne špecifiká. Dáma sa od začiatku partie nachádza v strede šachovnice, veže sú umiestnené na jej okrajoch. Prakticky všetky dobré otvorenia sa začínajú vysunutím pešiakov cez stred šachovnice o jedno alebo dve políčka dopredu. Logicky sa tým práve dáma dostáva do hry skôr ako veže, zabednené na krajoch základnej rady. Ak chce hráč rozohrať vežu, mal by najskôr vysunúť zo základnej rady jazdca a strelca, potom môže uskutočniť rošádu a až potom si môže dovoliť manévrovať s vežou na jeden z často obsadzovaných stredných stĺpcov. Vo všeobecnosti sa teda veže dostávajú z figúr do hry ako posledné (okrem kráľa, ktorý musí najdlhšie ostať schovaný vo vlastných radoch a do hry prehovorí väčšinou až v samom závere partie).
Zatiaľčo dáma si v niektorých typoch otvorení už od prvých ťahov veselo pobehuje po šachovnici, čakajú veže na svoju príležitosť do neskorších fáz strednej hry, kým prehovoria do diania na 64 políčkach bielej a čiernej farby. Preto je sila dámy v prvej polovici partie z praktického hľadiska jednoznačne väčšia ako spoločná sila veží. Situácia sa však mení so zvyšujúcim sa počtom ťahov, kedy už obe strany vymenili nejaký-ten materiál, situácia na šachovnici sa pomaly zjednodušuje a priestor pre pohyb figúr sa stáva otvorenejší. Tu veže už ľahšie pôsobia v plnej sile po otvorených radách a stĺpcoch a takzvané spojené, teda kryjúce sa veže sa stávajú silnou zbraňou, proti ktorej je aj sila dámy o niečo menšia.
Vo všeobecnosti možno z uvedeného konštatovať, že vymeniť dámu za dve veže sa oplatí lepšie v neskorších fázach hry, kedy budú hráčovi vlastné spojené veže pri ďalšej hre platné lepšie ako samotná súperova dáma.
Rozhodnúť sa správne, kedy nastal, resp. ešte nenastal vhodný čas na prípadnú výmenu dámy za dve veže, to je pomerne obtiažna záležitosť, ktorú naučiť sa presne odhadnúť, sa učí šachový hráč pomerne dlho spolu s ďalšími okolnosťami, ktoré môžu nastať v hre kráľovskej. Každým tréningom sa pomaly zvyšuje herná sila, alias ELO hráča a preto na rôznej úrovni vznikajú aj pri nerovnakom materiáli na šachovnici úplne odlišné logické vzťahy figúr a hráči presadzujú potom svoj materiál rôzne dôsledne.
Ukážme si ale niekoľko príkladov, kedy bude po výmene dámy za dve veže profitovať výhrou hráč, vlastniaci dámu a kedy uplatní víťazstvo hráč s dvoma vežami. Pripravil som pre Vás dve inštruktážne prezentácie, ktoré demonštrujú pekne obe situácie:
V prezentácii č. 1 sa hráč, vedúci čierne kamene, rozhodol priskoro ešte v strednej hre vymeniť svoju dámu za dve biele veže. Pritom jeho čierne veže ešte nemali dostatočnú súhru a nedokázali vyvinúť takú dobrú pôsobnosť ako biela dáma. Schopnosť dámy manévrovať nielen po riadkoch a stĺpcoch, ale aj šikmo po diagonálach, sa ukázala byť pri vyššom počte kameňov na šachovnici ako rozhodujúca a pri troche správneho strategického cítenia sa dostal biely k pozičnej výhode, ktorá vyústila v zisk ďalšieho materiálu. Čiernemu ostalo len vzdať partiu, lebo si prepočítal, že so svojimi slabo hrajúcimi vežami už nedokáže čeliť náporu bielych a partiu čoskoro prehrá na mat. Len pre zaujímavosť, ide o partiu, ktorú som zohral za biele nedávno ja osobne na jednom populárnom internetovom servri.
V prezentácii č. 2 ide o partiu, ktorá sa vyskytla pri boji o šachového majstra sveta medzi Rusom Vladimírom Kramnikom a vyzývateľom Petrom Lekóm z Maďarska, a to v roku 2004. Hneď v prvom dueli inak vyrovnaného klania velil bielym kameňom maďarský vyzývateľ a za čierne si sadol úradujúci majster sveta z Ruska. Po mierne zapeklitých kombináciách si dovolil darovať Rus Kramnik svoju dámu za súperovu vežu a strelca, čo je v nami uvádzanom šachovom prepočte stratový nepomer 9 ku 8,5 pešiakovi. Následne ale veľmi dobre rozohral jedného zo svojich pešiakov a prinútil maďarského vyzývateľa obetovať bielu vežu za čierneho strelca a nebezpečného postupujúceho pešiaka, ktorý už hrozil premeniť sa na dámu doputovaním na súperovu základnú radu. Vznikla tak ukážková situácia, kde bielemu ostala na šachovnici okrem kráľa ešte dáma a 4 pešiaky a čiernemu dve veže a 3 pešiaky. Materiálne by sme povedali vyrovnané, ale v skutočnosti dokázal v ďalšej hre uplatniť medzinárodný ruský veľmajster súhru svojich dvoch spojených veží za zisku ďalších dvoch bielych pešiakov a bieleho dáma sa v podstate mohla len nečinne prizerať, ako sa čierne veže špacírujú po šachovnici. Po správnom odhade prinútil Rus súpera vymeniť všetky ťažké figúry a prešiel do ľahko vyhratej pešiakovej koncovky, v ktorej získal tempovú hru kráľom a Maďar partiu napokon vzdal.
Pre jednoduchých čitateľov tohto článku som priblížil gro diania v oboch prezentačných partiách stručne v pár vetách, pre nadšencov hry kráľovskej odporúčam však kliknúť si na oba linky z textu a prehrať si obe partie od prednastavených pozícií pekne ťah po ťahu, aby si mohli vychutnať presný sled ťahov až k dosiahnutiu výhry raz za biele, druhý raz za čierne kamene.
Na záver možno zhrnúť:
Hra dámy proti dvom vežiam sa vyskytuje v šachových dueloch pomerne zriedka, ale je o to zaujímavejšia a je potrebné poznať jej možnosti za obe strany. Kým v strednej hre má navrch skôr dáma, ktorá lepšie dokáže využiť svoju pohyblivosť a mrštnosť medzi ostatnými kameňmi na šachovnici, v koncovke partie dominuje lepšie súhra dvoch veží, ktoré môžu presnými manévrami za vzájomného krytia sa pripraviť vhodnú pozíciu na presadenie výhry. To napokon dokumentujú aj obe komentované prezentácie v linkoch z článku.
