Zahájenie 1. e4 e5 charakterizuje tzv. otvorené hry. Ťah 2. Jf3 je potom prirodzeným vývinom bieleho kráľovského jazdca a spomínali sme ho už v súvislosti s Evansovým gambitom ako súčasť talianskej hry a v súvislosti s Jänischovým gambitom aj ako predzvesť španielskej hry.
Odpoveď čierneho 2... d6 určuje potom otvorenie nazývané PHILIDOROVA OBRANA. Hrávala sa už dávno pred pánom Philidorom, ale väčšinou zle. Prvý raz je spomínaná v göttingenskom rukopise z roku 1471 !
Čierny kryje prirodzene druhým ťahom pešiaka e5, ale zastavuje zároveň svojmu čiernopoľnému strelcovi vstup do hry. Ak hrá ďalej biely správne, má čierny dlho pasívnu hru.
Biely má ďalej nasledovné možnosti hry:
a./ 3. Sc4 bolo populárne v stredoveku, kedy sa hocaký trochu znalý šachista doslova sápal po bode f7 súpera. Povedzme si otvorene, že dobrých šachistov bolo vtedy málo a ako prekvapenie proti rôznym amatérom to mohlo mať svoju váhu. Príklad takej partie zo začiatku 17. storočia si ukážeme v partii č. 1.
b./ 3. d4 je hlavná odporúčaná varianta na zisk prevahy v centre. Čierny si už musí dávať pozor, aby sa nedopustil hrubého omylu, ktorý by viedol k jeho rýchlej kapitulácii tak, ako v partii neznámych hráčov: 1. e4 e5 2. Jf3 d6 3. d4 Jd7 4. Sc4 Se7? 5. dxe5! dxe5? 6. Dd5! (viď diagram):
Bod f7 nemožno v tejto pozícii dosť dobre pokryť. Po 6... Jh6 7. Sxh6 0-0 príde čierny už o figúru a pokračovanie 6... Jdf6 7. Dxd7+ Kd7 8. Jxe5+ vyháňa čierneho kráľa rovno do pazúrov bielych figúr k zmatovaniu v strede šachovnice.
V hlavnej variante 3. d4 sa zohralo v histórii množstvo šachových zápolení, jedným z nich bola aj svetoznáma a nesmrteľná partia Paula Morphyho proti vojvodovi z Brunšviku a grófovi Isouardovi, ktorá sa hrala v roku 1858 v lóži parížskej opery pri predstavení Rossiniho opery Barbier zo Sevilly. Dvaja vysokourodzení páni ťahali spoločne proti jednému z najslávnejších šachistov 19. storočia a v 3. ťahu predviedli slabé pokračovanie 3... Sg4?* Po ďalšej sérii ich slabých ťahov čiernymi kameňmi a pri Morphyho majstrovstve za biele skončila partia už v 17. ťahu zmatovaním čiernej strany. Dnes už nevieme, kto vtedy spieval Figara alebo doktora Bartola, ale Morphyho obetavý výkon ostal navždy zapísaný v dejinách šachového umenia.
*Možné hrávané odpovede čierneho v treťom ťahu si ďalej môžete preanalyzovať napr. na stránke českej wikipédie.
c./ Občas sa možno k Philidorovej obrane prepracovať aj z iných otvorení. Napr. z Pircovej obrany sa hra prenesie po úvodníku 1. e4 d6 2. d4 Jf6 3. Jc3 e5 4. Jf3 Jbd7 (alebo 3... Jbd7 4. Jf3 e5). Zaujímavý prechod otvoreniami od Aljechinovej obrany cez Viedeňskú hru k Philidorovej obrane si pozrite v partii č. 2.
Philidorova obrana patrí naozaj medzi najstaršie dokumentované otvorenia, snáď pre svoju jednoduchosť pešiakovej výstavby pri hre v otvorených pozíciách. Nemožno ju považovať za lepšie zahájenie ako prirodzené 2... Jc6, ale vedie samozrejme k úplne iným variantám, obohacujúcim už beztak pestrú šachovú hru. Pri tejto príležitosti mi nedá nespomenúť jedno štatistické číslo: Počet možných kombinácií v šachovej partii je do 40 ťahov väčší ako je počet atómov v známom vesmíre !
Nakoľko psychológia medzi dvojicou hráčov, nastupujúcich k vzájomnému duelu, je tiež výsostne jedinečná a určujúca značne postup oboch strán pri jednotlivých ťahoch, možno každú šachovú partiu považovať za jedinečné umelecké dielo. Čím viac rôznych otvorení potom hráč šachu pozná, tým lepšie sa dokáže prispôsobiť svojim umením potrebám každej situácie, v ktorej sa herne ocitá. Aj preto možno konštatovať, že zahrať si z času na čas napr. Philidorovu obranu nie je žiadny prežitok a aj toto otvorenie sa môže stať virtuóznym nástrojom v rukách majstra.
