Ultrazvukové sondy pracujú s frekvenciami 2,5 - 20 MHz, najčastejšie 3,5 MHz pre vyšetrenie brucha a 5 - 10 MHz pre povrchové časti tela. Od nich sa signál šíri do okolia najčastejšie pulzne, keď jedna sonda chvílu vysiela a chvílu zachytáva odrazený signál, čo sa deje tak rýchlo, ako keby to bolo kontinuálne. A že to je súčiastka zložitá, o tom svedčí aj cena - okolo 250 000 kačiek.
Rôzne prostredia sú pre ultrazvuk rôzne priechodné. Vzduch alebo tekutina ho vedú velmi dobre, kosť prakticky vôbec. To vyplýva zo samotnej podstaty vlnenia, odporúčam stredoškolskú fyziku. V každom prostredí sa vlnenie rôznym pomerom šíri, láme, odráža, rozptyluje a stráca (mení sa aj na tepelnú energiu). Keby sa neodrážala časť vlnenia späť k sonde, nezískame vyšetrením žiadnu informáciu. O vnútre kosti zas nepovieme nič, lebo "to" ňou neprejde, od povrchu sa prakticky všetko odrazí. Nuž a problémom je napr. aj rozhranie vzduch/koža, ktoré odrazí vačšinu signálu. Za ním je potom na obrazovke akustický tieň, informácia veškerá žiadna. Poznamenávam, že obraz na monitore je nereálny, poskladaný softvérom prístroja z prichádzajúcich signálov do podoby rôzne echogénnych bodov, poskytujúcich tak obraz tkanív ( RTG snímka poskytne reálny obraz, fotku na špeciálnom filme, ktorý sa vyvoláva). A sme pri podstate gelu. Ten sa nanesie v tenkej vrstve na kožu a povrch sondy sa doň zanorí. Umožňuje jednak lepší sklz sondy po koži (princíp lubrikácie), ale hlavne vytvára kontaktné prostredie, lebo signál rozhraním gel/koža perfektne prechádza do hlbších tkanív. Až tieto ho sčasti odrážajú a sčasti sú preň priechodné do hlbších vrstiev, a o to nám ide. Pri brušnej sonde takto získame informácie aj z hĺbky 20 cm. V reálnom čase tak vyšetrujúci "browsuje" vašim vnútrom a vidí to, čo malo ostať oku skryté.
Len pre zaujímavosť, sonom dokážeme okrem bežných modalít vyšetriť aj cievy (používa sa známy Dopplerov jav), oko, šlachy alebo mozog u novorodencov. Ale to už je iná kapitolka.
