Že vám sa podobné nestáva? V práci, v reštaurácii, na pumpe, v obchodoch, na návšteve, v cudzom aute... fakt nie? Mne teda hej a tak často, že v rámci psychohygieny musím spísať rebríček moje nervy najviac drásajúcich produkcií hudobného priemyslu, rotujúcich ustavične vo vysielaní, inak ma odvezú.
10. Naondulovaný "rock" 80-tych rokov alebo srdečné pozdravy z kožených nohavíc
S miernou hanbou priznávam, že sa mi tento hit voľakedy páčil. Dokonca až tak, že som bol ochotný čakať pri kazeťáku na večernú reprízu Zákruty, aby som si na moju prvú kazetu značky emgeton mohol nahrať jej úryvok pustený medzi informáciami o novej cestnej vyhláške a motore Lady 2107. Nuž ale mal som o 25 rokov menej, nosil školskú tašku s obrovskými odrazovými sklíčkami a na strane B spomenutej kazety som mal nahratý Modern Talking, čo tiež o niečom vypovedá. Odvtedy sa veľa zmenilo, nie však v playlistoch. ...Čo to róbíš, čo to do mňa pcháš... niééé, už zase tá stupídnosť z obdobia základnej školy!
V osemdesiatych rokoch sa robila aj znesiteľná hudba, dokonca aj hity (Police, Madnes, Cars... ešte aj toho Bon Joviho s trvalou by som lepšie zniesol) vie mi niekto vysvetliť prečo sa donekonečna smaží práve toto?!
9. Obohratá platňa slovenskej klasiky
„Hymna" väčšiny stužkových slávností, (už stužková slávnosť sama osebe je dosť veľká hrôza, takže to spolu sedí) mi nikdy nebrala dych, hoci priznávam, že v určitom období, na prvom stupni ZŠ, som mal Elán rád. Od Elánu by sa sem do rebríčka hodili viaceré skvostné vypaľováky, ktorými sa programoví riaditelia pokúšajú o moje duševné zdravie, ako Kráľovná bielych tenisiek, Bosorka, Sedemnásť a vôňa ženy, ale iba škriekajúce ...súúúúúdia nás, súúúúúúúúúúúúúúúúúdia náááááás... je vo mne schopné vyvolať sebadeštrukčné sklony do takej miery, že musím schovávať ostré predmety z dosahu, aby som si vo finále pre úľavu neprepichol ušné bubienky.
8. 80-te rokov nás "neobohatili" len o plesnivé rifle a krikľavé šnúrky (bohužiaľ)
Black - Wonderful Life a všetky novšie verzie
Opäť raz páska emgeton, opäť raz číhanie pri večernej repríze relácie Pozor zákruta, ale tentoraz na mamin popud. Ani vtedy som nerozumel prečo sa jej tá pieseň páči a pritom som si v tých časoch s pasiou púšťal Wir sind klein, du bist gross a Jupajdy, jupajda, singing šalalala (Modern Talking - You´re my heart, you´re my soul a tuším You can win, if you want). Dnes nechápem o to viac ako niekto, kto má v názve povolania slovo hudba (presnejšie hudobný, a ešte prešnejšie hudobný redaktor) môže tento verklíkový koncentrát patetickej nudy zaradiť do playlistu.
7. Naleštený diskoprd
Pri DJ Bobovi je ťažké už vôbec nájsť koniec, z ktorého začať. Len ten jeho prepytujem umelecký pseudonym napovedá o aký „originálny" zjav na scéne pôjde (pri jeho vymýšľaní asi veril, že každý, kto ho uzrie a prečíta, si pomyslí „s takým blbým menom musí byť ozaj dobrý" - a kiež by taký bol). Celá jeho produkcia sa podľa môjho názoru natrvalo zapísala do análov, ako kompenzácia Švajčiarska za krásnu krajinu (len čo u nás kompenzuje trebárs taký ... ale neodbočujme, o Desmode a No Name už bolo popísané dosť), no našťastie len jeden skvost zo širokého diapazónu jeho prepytujem tvorby znečiťuje vysielanie až doteraz, pričom zas nemôžeme zatvárať oči a bohužiaľ ani uši pred skutočnosťou, že sa tak deje už už 15, slovom pätnásť rokov.
Evribády, ach áno evribády, týmto súzvukom hlások a bodrým plesnutím po zadku vyzýval Michal Cucík prezývaný Pípa (v polovici deväťdesiatych rokov popredný korheľ stredného Považia), okolostojace devy na diskotéke do tanca, a to už pri prvých tónoch tejto, pokúsme sa to pracovne nazvať, piesne. Iba Evribády ho dokázalo prebrať z rozpustilo nihilistického postoja k životu, vyjadrovaného blazeovaným povaľovaním sa po stoličkách a na zemi okolo parketu estrádnej sály miestneho klutúrneho domu, samozrejme trvalo v značne etylizovanom stave.
I tento milý Pípov príbeh svedčí o vtedajšej naozaj všeobecnej obľúbenosti tohto hitu, ale neodpovedá na otázku prečo je ešte niekto schopný pätnásť rokov po vydaní vypustiť do éteru tento údesný pokus o zhudobnenie tlačenia kapusty.
6. Ťažkotonážny kolotočový kaleráb
Kam ideš? Do kina. A čo tam dávajú? Quo vadis. A čo to znamená? Kam ideš? Do kina... (ujo Imro)
Podobný súdok z devaťdesiatych rokov. V týchto časoch celú Európu valcoval takzvaný dancefloor (poznávací znak, kozatá speváčka, alebo dve, okolo ktorých sa natriasajú „rapujúci" tanečníci / tancujúci „raperi", prípadne aj na davy cez megafón vrieskajúci odfarbený „árijec", ktorý sa dookola pýta "Koľko stojí ryba?"), zahŕňajúci také pojmy ako Masturbuj, Fun Traktory, Faraón, Pán Prezident, Skúter a pod. Nerozumiem prečo rádiá namiesto No Mercy nesiahnu po niečom taktomto, čo je svojim zvráteným spôsobom prinajmenšom smiešne (dobre, beriem späť, ako som sem pridával linky, uvedomil som si, že to je smiešne len keď si to človek predstavuje, nie keď to počúva a to som sem nedal Coco Jumbo). Táto zúfalo nudná a otravná odhrhovačka od No Mercy nie je ani len smiešna. Aj tu pravdepodobne platí nomem omen, pretože názov vo voľnom preklade znamená „žiadne zľutovanie". Mali by sa radšej písať po francúzsky a s čiarkou: Non, merci.
5. Odrhováky všeobecnej obľuby
Red Hot Chili Peppers - Otherside
V čase vzniku sa mi táto pieseň (konečne som sa nebál napísať to slovo bez okolkov a úvodzoviek) naozaj páčila. Ani proti RHCP v zásade nič nemám, Blood, Sugar, Sex, Magik je môj obľúbený album. Poslednú tvorbu naozaj nemusím ...hey hou, tralalalala, hej hou... sa ťažko dá porovnať z Under The Bridge alebo Give It Away, ale späť k Otherside. Ako vraví moja babka: „Aj makových slížov by si sa prejedol, keby boli každý deň.", a tak sa aj stalo. Od roku 1999 kedy vyšiel tento singel, sa valí odvšadial, z komerčných, nekomerčných rádií, televízii, počuť ho vo zvučkách, ako zvonenie na telefónoch, budíkoch... má totiž tú „smolu", že ide o hit na rozhraní, ktorý sú schopné zniesť obe skupiny poslucháčov, aj tí čo počúvajú rádio len ako šemotiacu kulisu aj tí čo aspoň trošku vnímajú obsah, skrátka všehit od skupiny zo súdka „nedotknuteľných" kam patria pojmy ako: Lenny Kravitz, Sting, Amy Winehouse, a od istých albumov aj U2, Coldplay a RHCP, ktoré keď sa spomenú ako preferované, nič sa nepokazí vďaka ich všeobecnej obľube a nekritizovateľnosti, pretože pri nich platí nevyvrátiteľná domnienka, že aj keby vydali úplný paškvil, hľadí sa na nich akoby vydali prelomový album.
4. Kepienok alebo podpora novej slovenskej tvorby
Nejde o rokmi preverený hit, (ostatne u všetkých nasledujúcich „skladieb" v rebríčku tých rokov vysielania bude pomenej, všetky sa dostali do „hitparády" najmä vďaka množstvu rotácii v kontraste s ich nervydrásajúcim obsahom) ťažko to označiť aj ako hit, pretože kto nepočúva Rádio FM, ho asi ani nebude poznať, ale myslím, že sem do mojej top 10 patrí. Rádio FM je jedno z mála počúvateľných rádií u nás a dá sa povedať, že sa veľmi úspešne vyhýba modelu vysielania tých istých 50 obohratých skladieb. No i sem sa niekedy chybička vkradne. Najčastejšie pod kepienkom podpory novej slovenskej tvorby. Takýmto spôsobom sa do častého kontaktu so zmyslovou sústavou poslucháčov dostali aj Kasinos s Milanom a Julom.
Michal Kaščák s Neuropou sa už pred niekoľkými rokmi pokúsil zhudobniť zvučky a niektoré z výborných dialógov Lasicu a Satinského v piesni Achtung LS. Podľa môjho názoru to nebol najšťastnejší ťah. Bez ladu a skladu a jej pohrobok Neuropa, takisto Lasica a Satinský boli dobrí sami osebe, spolu im to podla mna neladilo, no nedal sa tomu uprieť nápad a snaha o zvukovú originalitu. Kasinos nemá ani jedno, ani druhé. Príšerný text nevyvážia ani dobré úryvky z dialógov, hudobne je to na úrovni "kolo, kolo mlynské", celý čas odkedy to kontaminuje éter môjho obľúbeného rádia, mám pocit, že buď ide o dočasnú stratu sluchu u osoby zodpovednej za to, čo sa bude hrať, alebo jej príbuzenský pomer s členom kapely, prípadne kruto prehratú stávku. To isté mi napadne, keď sa vo vysielaní objaví Otec II od Pary (vô.o.o. vô.o.ó. bolo strašné už za čias najväčšej slávy Petra Nagya - len pre zaujímavosť, Kasinos ak sa nemýlim tvoria niektorí členovia Pary), alebo Trolejbus od skupiny 100 múch. Ak už podpora slovenskej pôvodnej tvorby, prečo všetko a za každú cenu?!
3. Hlasová zbraň hromadného ničenia.
Keby tvorca výkladového slovníka slovenského jazyka potreboval názorne vysvetliť význam slova hlavybôl, stačilo by uviesť odkaz na skladbu Pay My Dues (príp. Left Ouside Alone). Použijúc slová klasika (Laco Lučenič) Anastacia v tejto produkcii spojila nepríjemné s neužitočným, stupňovanie až do vreskotu, prekrikovanie sa s vlastným hlasom, ktoré má podľa mňa jediný účel, ukázať prudký rozsah, hutnú silu a prieraznosť hlasového fondu Anastázie (zlatá Celine, zlatá Whitney, zlatá Mariah, voľakedy som si naivne myslel, že už horšie než zamilované cajdáky ako I Will Always, My Heart Will Go On, či Endless Love nemôže byť ). Ide o niečo podobné ako keď si niekto kúpi offroad, najlepšie rovno Hummer, na jazdenie do mesta. Nemá to nijaký účel, žerie to veľa, zle sa s tým parkuje, ale hlavne že sme si zamachrovali. Ovreštaná zhubná príšernosť, viac k tomu netreba nič dodať a tak ako Hummer, by bolo Anastáziu dobré nechať vyblbnúť sa, vyvrieskať niekde v lesoch mimo civilizácie. Len chudák divá zver, obávam sa hromadného úhynu.
2. Punk či Pink? Was ist das Harvepíno?
Keď sme už pri uvreštaných príšernotiach, nedá sa obísť, tento permanentne nasrdený potetovaný zjav, štylizujúci sa do pózy vyžitého punkera, produkujúci uškrečanú popovú vatu. Keď počujem So What, hneď sa mi vybaví predstava detského ihriska a na ňom premúdrelé odporné dievčisko, prekrikujúce sa s premúdrelým odporným chlapčiskom, kto z nich má doma lepšiu miešačku:
"Bé bé, bé bé, naša má také veľké koleso na otáčanie."
„Naša je modrá, bééééééé."
„A naša je celá zaprskaná od betónu, lebo ocino ju zabudol v sobotu očistiť, keď opitý zaspal v kalfase, be be be bé be bé bé, be be be bé be bééé."
Už táto predstava je sama o sebe je nepríjemná a ešte keď si k tomu pridám, ten hlas znejúci ako šmirgeľ na hrdzavom plechu, tak ma striasa. Tejto rádoby tvrďaske asi nepomôže ani vyvreštanie sa v lesoch. Neviete niekto, či ešte funguje v Rusku vyhnanstvo na Sibír a čo by tak odhadom stála jedna deportácia do Ojmiakonu?
1. Diagnóza vražda
Pink aj Anastázia nasadili latku uši trhajúceho vreskotu skutočne vysoko. No nanešťastie existuje niekto, kto ju s rezervou preskočí a obe schová do vrecka. Ak Anastázia predstavuje hlavybôl, Mika predstavuje najhorší poopičný stav aký sa dá vôbec predstaviť. Ak Pink znie ako kartáč na hrdzi, Mika ako zubná vŕtačka v kombinácii s trením polystyrénu o polystyrén, nechtom driapajúcim po povrchu tabule a hrotom vidličky škrípajúcim po tanieri, jednoducho vražda fistulou.
Keď som to počul prvý raz, myslel som si, že ide o paródiu, že toto nikto nemôže myslieť vážne, že nejaký chalani po fláme vdýchli trochu hélia z balóniku a pokúsili sa napodobniť psie zavýjanie. Krutý omyl. Toto je naozaj myslené vážne a v playlistoch to rotuje ako hit. Ak by ma niekto v budúcnosti zajal a chcel mučiť za účelom získania informácií, stačí, ak mi bude v kuse za sebou púšťať Miku, všetko vysypem. Najradšej by som však za tento "hit" mučil ja Miku. Nepovaľuje sa niekomu doma v pivnici nevyužitý škripec?
Ak som na nejakú ušitrhajúcu odhrovačku alebo celú protisrstnú kategóriu zabudol, napíšte ju do diskusie. Keď sa zhodneme, zostavíme čiernu listinu zvukového teroru, ak nie, aspoň sa dobre pohádame;)
