Autor je zástupcom šéfredaktoravirtuálneho časopisu GUPKA (gýčovo úderné periodikum konzumnéhoasociála).Časopis od svojho založenia dlho nevyvíjal aktívnu činnosť, od 14. 06. 2007 je však všetko inak. Jedine, že by nie. Zoznam autorových rubrík: GUPKA Egocentrik, GUPKA Cucfľak, GUPKA Výlevka, GUPKA Hebedo, GUPKA Zásmažka, GUPKA Krompáč, GUPKA Poklop, GUPKA Šušeň, GUPKA Mäkčeň, GUPKA Črpák, GUPKA Spúšť, Rádio Slobodný Tekov, TV Hľuziak, Súkromné, Nezaradené
Z akéhosi veľkopanského vrtochu som sa v poslednom čase pri ceste rýchlikom vždy rozhodol si prikúpiť rezerváciu na miesto, ľudovo nazývanú miestenku. Že čo ja sa na staré kolená stresovať budem, či ma niekto z miesta nevyhodí, to ja budem z miesta ľudí vyhadzovať a aspoň si precvičím asertivitu.
Predstavme si ženu, nazvime ju Hortenzia, ktorá postupne chodila s troma chapmi, najprv s Pankrácom, potom Servácom a nakoniec s Bonifácom. Pankrác sa k nej správal ako úplný odľud, Servác neutrálne a Bonifác ako vyložený dobrák. Teraz si predstavme, že počas chodenia s každým z nich nastala postupne tá istá situácia, nákup záclony, ktorý vždy prebiehal tak, že naša recipientka ožmolila 147 vzoriek, aby nakoniec vzala tú, čo držala v ruke ako prvú. Následkom prežitej tortúry si Pankrác, Servác aj Bonifác odfúkli a zagúľali očami (nie naraz, samozrejme, ale postupne, každý vo svojom období). Ako asi zareagovala Hortenzia na každého z nich? Takto: Odľudovi Pankrácovi s úsmevom vľúdne povedala "Ale no tak nefuč, veď to netrvalo zas tak dlho", Servácovi menej vľúdne, ale celkom neutrálne bez hnevu povedala: „Nefuč." a dobráčisko Bonifác si vypočul prednášku o tom čo ona pre neho robí a ako on nevie vydržať ani jedno hlúpe vyberanie záclony a následne sa s ním rozišla. Prečo k tomu došlo, na to dáva odpoveď teória úzkeho diapazónu.
Väčšina školopovinných detí by na otázku aký predmet má v škole najradšej asi uviedla, že telesnú výchovu. Väčšina detí by takisto prisvedčila, že má rada prázdniny. Nikdy som sa k tomu nedokázal priznať v relevantnom veku, ale ja som nemal rád ani jedno, ani druhé. Prázdniny preto, že som ich trávil väčšinou doma a dosť som sa nudil, keďže skoro všetci moji kamoši boli niekde na horách alebo pri mori, no a telesnú pre ďalej vysvetlené príčiny.
Či to bolo hnusným počasím alebo len taký rozmar už si nepamätám, no minulé leto som zistil, že ma jazdenie na bicykli už až tak nebaví a vyvstala u mňa silná neodolateľná žiadza kúpiť si auto. Rozmýšľal som dlho aké. Keďže som boháč a mám dobrý vkus, chcel som niečo, čo má štýl, niečo, na čo pôjdu baby ako muchy na exkrement, najlepšie niečo, čo navrhol svetoznámy dizajnér. Napokon som našiel, čo som hľadal. Auto navrhol sám Nuccio Bertone, je to zrelý veterán so šarmom, preto sa ku mne dokonale hodí.
Za priekopníka absurdného humoru sa dosiaľ vďaka jeho všeobecnej popularite mylne považovalo britské zoskupenie zvané Monthy Pythons. Existuje však ešte jedno zoskupenie, vo svete nie tak známe, ale svojim zmyslom pre absurdný humor vyššie uvedenú skupinu ďaleko prekonávajúce. Pochádza zo Slovenska a jedná sa o bridké zoskupenie zvané Železnice Slovenskej Republiky (ďalej aj "ŽSR"). Dovoľte mi predstaviť niekoľko ich najpodarenejších skečov.
Ak viete o čom točím a dokonca viete aj správnu odpoveď, potom si iste radi ponamáhate pamäť aj na nasledovných viac či menej záludných kvízových otázkach týkajúcich sa Harryho Pottera. Na záver zistíte, či ste naozaj oddaný fanúšik tejto postavy a celého príbehu. Takže, vytiahneme ceruzku a papier, značíme si správne odpovede a nepodvádzame;)
Vôjdem do miestnosti. Všetko navôkol vyzerá tak ako vždy, bzučiace počítače, vôňa kávy, porozhadzované papiere, bežný rozhovor sa plynule odvíja, keď vtom, podvedome vnímam zvláštny, nepríjemný až tiesnivý pocit, čosi ako migréna kombinovaná so skľučujúcou ťažobou absolútnej vyprahnutosti. Úplne mi to narúša myšlienkové pochody, odrazu nie som schopný sformulovať jednoduchú vetu, neviem sa sústrediť na obsah ani formu vypovedaného, všetko je prekryté tým príšerným pocitom. Opäť je to tu. Niektoré z rádií hrá overený hit. S hrôzou si uvedomujem, že som na cudzom území a vypnutie toho zvukového teroru nie je vo sfére mojej pôsobnosti. Som bezmocný chrobák vydaný napospas parnému valcu.
Anciáša, to je úderný nadpis! Azda môj najúdernejší. No ale aby som nebol označený za papulistu, čo tu múti hlavu slušným ľuďom, dopredu prezradím, že je mierne zavádzajúci, v článku ide totiž iba o ľadový hokej, nijaké klebety, mne aj tak nikto nič nepovie.
Niektorí sa tak narodia, niektorí sa musia k cieľu prepracovať. Cesta býva občas tŕnistá, no to nevadí, pre nás masochistov platí totiž princíp nevyvrátiteľného dobra: "Keď je dobre, je dobre a keď je zle, aj tak je dobre." Čujte príbeh, po prečítaní ktorého si niektorí z vás možno uvedomia, že sú tiež masochisti. Začína to zdanlivo od veci, ale nebojte sa, má to pointu. Jedine, že by nie.
Poznáte takého niekoho v svojom okolí? Ja teda nie. Existuje niekto reálny, človek s menom a priezviskom, rodným číslom a bydliskom, kto ho má, alebo v tomto prípade ide len o výbornú celonárodnú mystifikáciu?
V nedeľu pri raňajkách som babke nakúkal do novín a zaujal ma jeden článok s názvom „Hviezda od kotlov“. Čítal som ho úplne povrchne, len tak úkosom cez babkine rameno, ale ak sa nemýlim, podstata mala spočívať v tom, že Barbora R., moderátorka jednej populárnej relácie, voľakedy robila hostesku firme, ktorá predáva kotle a teraz si strašne finančne polepšila. Na podporu tohto faktu sa tam nachádzalo tuším aj porovnanie jej vtedajšej a terajšej hodinovej mzdy. Fajn, uznávam, jednoznačne tam ide o zlepšenie, ale nedá mi nedodať, že keby si novinári dali s článkom ešte väčšiu robotu, išli viac do hĺbky (a spýtali sa trebárs mňa;), našli by ešte lepšie údaje na porovnanie a rozdiel by bol priam do očí bijúci.
Dnes sa k tomu dá dostať ľahko. Spravidla na internete. Kedysi, keď internet bol ešte len v plienkach, sa mladí junáci k vytúženým materiálom chulostivého obsahu (rozumej obrázkom holých báb) dostávali oveľa zložitejším spôsobom. Spravidla na internáte.
V piatok poobede som utekal z práce s vyvrtnutým členkom a seknutými krížami na vlak, ktorý ma mal odviesť domov, do rodného mestečka, kam som bol odvelený na nútené práce.
Slušný človek pojem autopilot bližšie nepozná, resp. pozná len jeho základnú verziu, takého toho ranného, ktorý ho dovedie do školy alebo zamestnania alebo kam potrebuje, kým sa mu ešte nestíha riadne načítať hardisk.
Okúňavý introvert hrá v živote ťažký level. Kvôli vrodenej uzavretej povahe a v tej súvislosti získanej interpersonálnej nešikovnosti je od útleho veku odsúdený na rolu samotárskeho čudáka. Kým rovesníci majú za sebou už prvé ťahanie dievčat za copy, podkladanie nôh a iné huncúctva vyvádzané za účelom zblíženia sa, on len obďaleč z ústrania mapuje situáciu a zodpovedne sa pripravuje na rozhodujúci útok. Príprava mu nezvykne zabrať veľa času. Iba tak jedno, dve desaťročia. Nič sa nesmie unáhliť. Výsledkom býva v optimistickom prípade patetický zaľúbený list, prípadne nejaká prísne tajná, sofistikovaná akcia, tzv. pasca na zoznámenie, ktorú mu každá obeť hneď prekukne. V pesimistickej verzii sa objekt jeho záujmu počas niekoľkoročnej prípravy na útok dá dohromady s nejakým priamočiarym extrovertom, rozmnoží a žije šťastne až kým nepomrie.
Za všetko vlastne môžu naše mačky. Spustili sa kdejakým kocúriskom, až ich potomstvo nebolo komu rozdávať. Mama navrhla sterilizáciu. Rozvaril som teda vodu v hrnci, ale bolo mi povedané, že sa už sterilizuje inak, u veterinára. Všetko prebehlo v poriadku, až na to, že ujo zverolekár mal v ordinácii plagát so šteniatkami. A to nie hocakými. S tými najkrajšími , najúžasnejšími, najmilšími aké si vraj viem predstaviť, takto ich mamina v prvotnom ošiali opísala. Od pána zverolekára zistila, že ide o labradora retrievera. Maznavým pišťaním: "Aké sú zlaté, ježiš, ja také strašne chcem!" si od neho vymohla prísľub, že sa jej ozve, keď bude o nejakých šteniatkach vedieť.
Nech mi Svätá Tácka odpustí, v plnom rozsahu sa hlásim k jej učeniu, lež musím pred jej nevinnosťou priznať, že som svojho času stál pri zrode inej cirkvi, a vyznával iné učenie, konkrétne učenie Titánovo.
Stala sa mi zvláštna vec. Moja myseľ, ktorú som doposiaľ väčšinou zaťažoval len ľahkými témami, pocítila neodbytnú žiadzu zaoberať sa aj niečím ťažším, hlbším, prepytujem až filozofickým, ako napríklad ontológoiu a otázkami súcna ako takého, gnozeológiou a otázkami poznania ako takého, problematikou rozpínavosti vesmíru a mravcov vyliezajúcich spod starých potrubí a podobnými esenciálnymi témami. Že či ona je stavaná len na pletky, a nebola by schopná stvoriť aj hlbší traktát, tak sa mi plačlivo žalovala. Uľútilo sa mi jej a aby toľko žalostne nepišťala, nechal som ju tvoriť. Odvtedy produkuje jednu hlbokú myšlienku za druhou, v dôsleku čoho sa mi hrozne nadula hlava, že ju ledva vládzem obojručne podopierať nad pivom. Aby som nechodil takto po svete na hanbu, s gebuľou veľkou ako hydrocefalická fitlopta, musím svojej mysli uľaviť a vypustiť nejakú z oných hlbokých myšlienok na svet (je mi treba intelektuálne zabzdieť, ako by povedal klasik).
Kto iný ako člen jednočlennej domácnosti by mohol s kľudným svedomím tráviť celé dni v ultrapohodlných, ultravzdušných a ultraneforemných trenírkach značky Rest Quality, ktoré sa dajú zohnať na trhu po 50 korún kilo? Nikto! A zaručene nikto mu na ne ani nepovie, že sú otrasné a že by to mali zakázať predávať, lebo z toho všetko trčí. Keď sa mu raz zachce, môže si zadovážiť aj tapeťáky (to je vyšší level, sú to tie s takým tapetovým vzorom s vreckom vzadu). Nemyslite si však, že toto bola jediná výhoda takéhoto životného štýlu, nasleduje demonštratívny výpočet:
Nebojte sa, nejdem kydať na cirkev, ani riešiť náboženské vyznanie, ani rozoberať básne, idem strašiť študentov trpiacich pred skúškou zrelosti. Bu bu bu!
