Na rozdiel od niektorých zhýčkalých kolegov a kolegýň nemám vďaka babke problém na obed zjesť hocičo. Na babku nikdy neplatili vety: „Strúčkovú polievku nemám rád, tekvicový prívarok je fúj!". Babkou to ani nehlo, univerzálna veta: „Všetko sa musí jesť, nemôžete stále zvoniť na jeden zvon a jesť marhuľové knedle!" znela takmer stále. Najneobľúbenejšie jedlá mali samozrejme najviac vitamínov, a keď už nezabralo ani toto použilo sa otrepané: „Čo by za to dali deti v Afrike, Indii, atď."
Pri babke si človek navykol na pravidelný režim od malička. Človek (a u mojej babky aj domáce zvieratá) predsa neprijíma potravu vtedy, keď je hladný, ale vtedy, keď sú raňajky, obed a večera. Vstávanie pri babkách tiež nerobí problém. Aj v dňoch pracovného voľna a pokoja a cez sviatky vás po ôsmej hodine ráno príde zobudiť s ustarosteným výrazom, či sa vám nič nestalo, keď tak dlho spíte. V nedeľu niekedy aj skôr, už o 6.20, keď ju treba odviesť do kostola.
Babka vás nenechá trpieť pri napínavom filme. V najnapínavejších scénach, keď človek priam dýcha s hlavným hrdinom, alebo každou bunkou vníma dej, aby mu neuniklo, ako to bolo, kto je vrahom, alebo kto sa bojí Wirginie Wolfovej, poukáže na dôležitejšie veci pre bežný život. Z dolného poschodia sa ozve krik: „Podáte mi mäso z mrazáka" Dej trošičku unikol, ale ešte sa to dá zachrániť, babke odsekneme: „Babka, neskôr". Lenže mäso na zajtrajší obed je dôležitejšie ako rozriešenie ťažkej zápletky, preto sa ozve „Ale ja tu čakám." Skúsite to prejsť ignoráciou. Kdeže, proti babke nemáte šancu. Ozve sa: „Stále tu čakám." Nedá sa nič robiť, mäso treba babke podať, ale aspoň si tú detektívku môžete pozrieť ešte raz.
Babka myslí aj na to, ako sa začleníte do kolektívu. O prezývku máte vďaka nej postarané. Moja ma volá Ando. Ešte ma volá Mišo, ale to len keď mi chce pekne povedať, a to je už málokedy, lebo som sa v tej Bratislave úplne pokazil. Neviem ako Ando vznikol, ale ujal sa aj medzi ostatnými príbuznými, všetci ma tak volajú. Dokonca aj niektorí kamoši, ktorí ku nám telefonovávali v časoch keď ešte bola iba pevná linka. Nemôžu inak. Telefonovanie ku nám na pevnú linku bol totiž zážitok, aký nejde len tak vymazať z hard disku. Prebiehalo to asi takto: Telefón zazvonil cca. 47 krát, potom bolo počuť zvuk dvíhajúceho sa slúchadla. To trvalo tak 45 až 58 sekúnd, podľa toho ako si babka rýchlo sadla. Nemožno prevziať hovor postojačky, to dá rozum. Zvuk dvíhajúceho sa slúchadla nahradil zvuk vyrovnávania kábla ku slúchadlu, do zmotaného kábla sa predsa nedá hovoriť. Po takej minúte až piatich sa ozvalo tiché "Prosím?". Po vypýtaní si ma k telefónu, sa ďalšiu minútu až päť ozýval zvuk pokladania slúchadla na stolík. Následne sa ozval veľmi podivný zvuk. Znelo to ako frenetické šťukanie vypínača. Bolo to frenetické šťukanie vypínača. Vysvetlenie: Takmer vždy som mal nahlas pustenú hudbu a blikanie svetlom na schodisku bolo, aj doteraz je, znamením, že sa niečo deje. Potom sa ozvalo mohutné zvolanie "Andooooooooo, Andooooooooooooooo, Andoooooooooooooooooooo" asi trikrát za sebou, t. j. celkovo devať. Po doblikaní nasledoval beh dolu po schodoch a až potom sme sa konečne dostali k telefonovaniu. Prvých päť až desať minút rozhovoru som musel vysvetľovať zvuky. Každý kto ku nám v tom období volal mi už inak ako Ando nepovie. Ale nie o tom som chcel.
Babka naučí aj k láske k rodnej hrude. Sadiť na záhrade sa musí, aj keby na chleba nebolo. Výnosnosť je síce dve nahnité paradajky, päť uhoriek, a vrecko zemiakov, ale ako by to vyzeralo, keby sme nesadili. Ak má človek štátnice, je chorý, má alergiu, v žiadnom prípade nie je ospravedlnený z účasti na sadení. Sadiť sa musí presne v určenom termíne. Termín sa určuje podľa toho, kedy sadia susedia. To už sme nahryzli ďalšiu podstatnú vec, ktorú vám babky vštepia, a to, že je úplne najdôležitejšie to, čo si o vás ľudia pomyslia.
Najlepšou činnosťou ako tráviť voľný čas je podľa babiek sedenie doma a pozeranie telky, tam sa nikomu nič nemôže stať. Človek by po večeroch nemal chodiť po vonku, a vo dne len do práce a do obchodu, lebo tam vonku naňho všade číhajú nebezpečenstvá, denne o tom číta v novinách. Keď sa rozhodnete ísť raz za čas do kina (tak raz za dva roky), budete musieť zodpovedať otázku načo. To isté platí o dovolenke. Načo vám treba ísť do Tatier, keď treba robiť „kabrince" (to sú také kachličky, ktorými sa obkladá sokel). Ono vlastne pri dome stále treba niečo robiť, a v tých Tatrách sa furt niekto zabije, však to stále dávajú v správach, preto tam rozhodne netreba chodiť, riskovať existenciu, lepšie je hádzať do miešačky, to má človek zo seba hneď lepší pocit.
Vďaka babke zahviezdite aj svojim vycibreným verbálnym prejavom. Odmalička máte vžité pojmy ako fijok (šuflík, zásuvka); drotuár (z francúzskeho le trottoir - chodník); prach na pranie (prášok znie tak slabo, no nie), ermholec ( po slovensky rukávnik, prevzaté asi z nemeckého die Arm - rameno; holen - držať)... Keď vám tento zažitý pojem unikne niekde na verejnosti, rátajte s pozornosťou veľmi širokého publika a na poriadne dlhý čas.
To stále nie je všetko. Naučíte sa vážiť si čas. Čo môžete urobiť hneď, to pri babke určite neodložíte na zajtra, ešte to tak. Odklad povinností neexistuje. Keď treba kosiť, treba kosiť hneď, aj keby sme zrovna hrali semifinále so švédskom. Viem, čo si hovoríte, použi ignoráciu. Vedľa. Babky sú vybavené protizbraňou, ktorú volám „zaseknutá platňa" alebo „opakovanie je matkou...", no opakovanie je skrátka matkou. Babka jednoducho vytvorí zvukovú slučku „treba kosiť" a túto donekonečna v menších remixoch ako „nejdeš už kosiť, hlásia dážď" opakuje za každou vetou. Ak sa nezdržíte, a necháte sa vytočiť, prehrávate. Ozve sa: „Však keby som mohla, idem to pokosiť sama." Následne sa ostentatívne urazí a nehovorí s vami, resp. občas utrúsi výčitku, že to má za to ako sa o vás celý život starala, a keď ani to nezaberie, oznámi vám, že ide poprosiť suseda. Na takejto pevnej vôli stroskotali a stroskotávajú aj silnejšie nátury ako ja.
Babka vás naučí vnímať aj relativitu času. Do 25 rokov máte na dievčence a ženenie čas, po uplynutí tohto veku, sa ihneď prepína do iného módu a to: „Už máš nejaké dievča? Kedy sa už oženíš?"
Toto bol len krátky demonštratívny výpočet schopností babiek krásne pripraviť človeka na všetky úskalia života, a naučiť ho sebaovládaniu a sebadisciplíne, v skutočnosti je tých vecí, ktoré sa pri nej naučíte ešte oveľa, oveľa viac. Kto sa cíti ako odtrhnutý z reťaze, mal by svoju babku zaraz navštíviť. Ak nebude doma, choďte pozrieť tú moju, tá vás dá hneď do laty:)
Dovetok: Aby nevznikli nejaké nedorozumenia, svoju babku mám rád a vážim si ju za to čo pre mňa urobila a robí. Tento článok berte z veľmi veľkého nadhľadu, ako pokus tak trochu popísať babkine videnie sveta;)
