Predvčerom sa mi to tiež prihodilo na Jiráskovej a bol to taxík! Že vraj ako sa dostanú na Antolskú do nemocnice. Aj mi napadlo, že budem vtipný a poviem, že stačí do niečoho dobre naraziť, ale potom som sa zdržal a povedal im, že cez križovatku rovno a na najbližšej doprava a stále rovno až kým ľavej strane neuvidia takú hnedú budovu (nakoniec však aj tak odbočili zle, pretože išli doprava hneď na prvej križovatke). Toto opýtanie ale nebolo také vypuklé, síce som mal jediný na zastávke v ušiach slúchadlá, ale bolo tam len tak zo sedem ľudí.
Rekord v tejto oblasti urobil chlapík zo zvolenského kamiónu na Námestí hraničiarov. Zastavil s kamiónom na zastávke plnej ľudí poobede okolo štvrtej, vystúpil, prešiel celú zastávku počítajúcu tak päťdesiat spolučakajúcich, podišiel ku mne, stojacemu tak desať metrov obďaleč a spýtal sa ako sa dostane do Kopčian. Bolo to ťažké vysvetliť, pretože nepoznal žiadne signifikatné orientačné body, ale snáď trafil.
Hneď na druhom mieste je zážitok ešte z rodiska, keď za mnou, zamyslene kráčajúcim, jedna žena z auta s českou značkou utekala, aby sa spýtala na cestu do Žiliny.
Alebo rady. Nech stojím v akokoľvek dlhom rade na akomkoľvek mieste, vždy som to najslabšie ohnivko (hovnivko, ako by povedal pán Štepka) v ňom, každý si vyberie, že prejde popred mňa. Včera na Obchodnej, pri predajnom mieste dopravného podniku, sa za polhodinu, ktorú som čakal v približne dvadsaťmetrovom rade, predo mnou presunulo dvadsaťtri ľudí.
Ale o tomto som nechcel, toto sú celkom milé, neškodné veci. Menej milé je to, že sa na mňa lepia divné typy spoluobčanov a nebýva to zriedka. Najčastejšie pri cestovaní. Naposledy na Nový rok. Divný starší týpek, ktorý sa sťažoval na všetkých a na všetko, kričal na celú stanicu, nadával, pripadal mi mierne pod vplyvom návykových látok. Vybral si ma za parťáka na prerozprávanie jeho životného príbehu a už-už sa chaptal so mnou do vlaku. Našťastie som vekom a skúsenosťami trochu podkutý, v rýchlosti som si vymyslel, že ma v prvom vagóne čaká kamarát. Mal som šťastie, pochopil a nastúpil inam.
Väčšinou som ale takéto šťastie nemal, ako raz, keď si do kupé prisadol jeden žltooký chlapík (nemyslím tým zreničku, ale beľmo, teda v jeho prípade by sa to malo volať žlťmo) a celú cestu naše kupé osviežoval historkami z basy a svojim odórom zn. nevyvetraný dáždnik kombinovaný s mačacími výlučkami. Vystupoval až v Bratislave a ešte kým sme zastali, stihol si vypýtať peniaze akože na jedlo. Aj som mu ich poskytol, pretože mi nedal inú šancu, začal sa ku mne v tej úzkej chodbičke nakláňať a „kamarátsky" sa svojou zožltnutou potetovanou rukou dotýkať môjho ramena, ešteže to bolo v zime a mal som bundu impregnovanú proti premoknutiu a dúfam, že aj proti žltačke.
Zvláštnou kategóriou sú bezdomovci. Neviem, či aj na iných majú pripravené tak premastné príbehy na vylákanie peňazí, ako na mňa. Asi cítia, že viem oceniť invenciu, a veruže aj viem. Keď ma raz jeden z nich poprosil, že či mu nekúpim guláš v konzerve, lebo nemá čím zajesť polovicu piva, čo mu nechali dopiť v jednej blízkej krčme, pričom mal vybratú presne aj značku, nedalo mi, a fakt som mu ju išiel kúpil, už len za úprimnosť a za to, že vie presne čo chce. On mi za odmenu prisľúbil, že keby som mal nejaký problém, že sa mám určite obrátiť naňho. Keď nejaký budem mať, asi využijem jeho služby, vyzeral, že v riešení problémov je úplne doma;)
Divní nemusia byť len starší spoluobčania a bezdomovci. Popri kúpe bytu mi pani realitáčka dohodla „rande" s dvoma mladíkmi, ktorým ležal na srdci môj osud, chceli, aby som bol bohatý. Priznám sa, že som tušil už dopredu, keď mi o tom sprisahanecky vravela, že to bude nejaká pyramídová búda na šálenie sprostých ľudí, ale pani bola inak strašne zlatá, tak som si povedal, že to kvôli nej skúsim pretrpieť. Dohodnuté stretnutie sa uskutočnilo akurát v takom čase, že som nič nestíhal pri prerábke bytu a ešte sa pokazilo počasie, dobre som cestou zmokol, takže som tam išiel už trolinku nabrúsený, čo pridalo na mojej, inak veľmi slabej, asertivite.
Chlapci poctivo čakali v kaviarničke na svoju novú obeť, s nabrúsenými zubami, začesanými nagélovanými vláskami, oblečíkmi, vyleštenými topánkami aj kufríčkami. Hlavným hovorcom bol dlhovlasý ulízanec. Začal naozaj „prekvapivo", capcióznymi a sugestívnymi otázkami typu: „Andrej, chcete byť bohatý?". Asi nečakal, že poviem, že nie. Na otázku prečo, som odpovedal, že chcem byť šťastný a k tomu bohatstvo nepotrebujem (viem, lepšie by som ho uzemnil, keby som mu povedal, že už bohatý som, ale tie najlepšie odpovede človeku napadnú, až keď už ich nie je komu povedať). Ulízanec ani po takejto odpovedi boj nevzdával, začal rečniť o tom, že bohatstvo dáva slobodu a rozlet, a hneď to preložil ďalšou naučenou otázkou, že vraj či sa teším na víkend. Ja na to, že samozrejme. Už mu zasvietili očičká, že som sa chytil na návnadu, preto pritvrdil a povedal: „Vidíte, Andrej, ja mám víkend stále!", netušiac, že mi nahral na smeč. Odvetil som mu: "Vidíte, Kamil (tak sa tuším volal), o čo som na tom lepšie? Vy sa totiž takto, na rozdiel odo mňa, ani na ten víkend nemôžete tešiť, keď ho máte stále." A bolo vymaľované. Grafy, čo mi kreslil, ostentatívne pokrčil a zahodil do kufríka a s povzdychom „Niektorí ľudia si jednoducho nedajú povedať" odišiel aj s mlčiacim kamarátom v ústrety krajším zajtrajškom.
Dokonca dvakrát v živote sa mi stalo aj to, že sa na mňa nalepila neodbytná baba (viem, že to v mojom prípade znie neuveriteľne, ale naozaj sa to stalo). V oboch prípadoch to prebiehalo podobne. Nepochopila nepriame jemné, ani hrubšie náznaky, ani priame vyjadrenia, že nech sa nehnevá, ale asi sa k sebe nehodíme, stále sa tvárila, že sa nič nedeje, točila si dookola svoju platňu. Asi nemusím ani hovoriť, že v jednom aj druhom prípade išlo o dosť zvláštne typy.
Vždy som sa snažil tieto veci si vysvetliť tým, že zo mňa vyžaruje nízky stupeň asertivity. Sedí to celkom na tie prvé dve situácie, t. j. pýtanie sa na cestu a státie v rade. Ale s tými čudnými ľuďmi to bude inak. Vo filme Příběhy obyčejného šílenství, keď sa hlavný hrdina spýtal svojej priateľky prečo sa okolo neho vyskytujú stále takí čudní ľudia, prečo ich priťahuje ako magnet, mu ona odpovedala, že je to tým, že aj on sám je vo svojom vnútri čudný, preto ich to k nemu ťahá. Takto to bude asi aj so mnou. Jedine, že by nie;)
