Stalo sa to ešte v minulom storočí, v lete, roku pána 1999 nášho letopočtu. S kamarát- mi zo školy sme sa rozhodli ísť na stanovačku do Štúrova. Nezačalo to dobre. Hlavnú úlohu sprvu zohrával môj kamoš Sifón. Jednak zohnal stan pre cca 6 ľudí, aj predsieňou a druhá vec, ktorá ho dostala do popredia dejovej línie bola skutočnosť, že v poli, kde šiel odľahčiť svojmu močovému mechúru zaťaženému cca. šiestimi pivami a troma borovičkami, objavil ložiská m.......y. Jeho vrodený zmysel pre dobrodružstvo a pribižne 2 promile alkoholu v krvi mu nedovolili nálezisko nechať len tak napospas osudu. S výkrikom „chalani, tu je strašne veľa trávy“, (pozn. autora: pôvodný výrok bol upravený do nevulgárnej podoby, z pôvodného výroku zostalo v podstate len slovíčko "chalani":) ložisko zneškodnil a natrhané rastliny podal inému, neškodnému účastníkovi nášho zájazu, ktorý kráčajúc so mnou na čele sprievodu, zhovárajúc sa o najnovších trendoch v alternatívnej hudbe, ani nevedel, čo nesie. Tesne pred vchodom do stanového tábora nás však predbehla hliadka miestnych príslušníkov PZ, ktorá nositeľa natrhaných lístkov a jedného náhodne vybratého člena predviedla k podaniu vysvetlenia.
Kým nám prepustili dvoch vyššie spomenutých členov z „basy“, krátili sme si chvíľu stavaním stanu a vysedávaním krčme. Sifón nadviazal kontakt s dvoma babami, na to bol odborník. Celkom sme sa im páčili, a to i napriek tomu, že sme sa priznali, že máme dvoch kamošov vo „väzení“. Kamošov nakoniec „prepustili“ a pridali sa k nám. Pridalo nám to na kredite. Už vtedy sme sa báb pýtali, či nemajú nejaké kamošky, že nás je sedem a ony dve, že sa nepatrí byť v takej presile. Tam prvýkrát padlo meno Katalin. A padlo na úrodnú pôdu.
Nasledujúce dni prebiehali pokojne. Máčali sme si svoje údy (asi som radšej mal napísať končatiny, zvádza to k dvojzmyslom) v teplej vode, obzerali a hodnotili to množstvo nádherných báb v plavkách, špliechajúcich sa vo vode všade vôkol... čo to budem zdĺhavo opisovať, kúpalisková idylka. S babami, čo sme spoznali prvý deň, sme chodili hrať volejbal a obedovať do bufetu.
Asi na tretí deň tieto dve doviedli Katalin. Bola fakt nádherná. Vysoká, štíhla, azúrovo modré okále aj plavky, snedá pleť a dlhé hnedé ligotavé vlasy, ale čo bolo hlavné, bola hrozne zlatá. Ona keď sa usmiala, sa topil ľad v chladených nápojoch, a keby len ľad. Jazyk som mal drevený v jej prítomnosti, aj celý som bol taký voľáky toporný, akoby moja babka povedala „out of space“, že ani neviem či som jej správne povedal meno, keď nás zoznamovali, v podstate si ani nepamätám, či som niečo povedal. Čo si pamätám je, že na volejbale hrala so mnou v družstve. V živote som tak zle nehral.
Popoludní sme sa z celou skupinkou dohodli, že sa večer stretneme v krčme a pôjdeme žiť. Bál som sa, že po tej mojej hre a celovo nevýraznom pôsobení ani nepríde, ale predsa. Bola tu, teda vlastne vtedy a tam. Neviem, či mi pomohlo pivo alebo som sa vnútorne vyhecoval, ale od začiatku som sa odblokoval, uvoľnil a bavili sme sa. Nevdojak som od nej dostal aj bozk. Jeden z kamošov totiž nebol v ten deň pri bazéne, ani na volejbale, tak sa s ním chcela zoznámiť. Sedel vedľa mňa. Podali si ruky cezo mňa. Opýtala sa ho, že či si nedajú aj pusu. Jemu sa nechcelo načahovať. Navrhol som, že ja mu ju odovzdám. Návrh bol akceptovaný, dostal som božtisko jak sviňa (na líce). Potom som sa otočil ku kamošovi, vydal cmukavý zvuk, otočil sa späť a dal jej jeden na líce akože on jej ho posiela naoplátku späť. A potom sme kecali a kecali... asi štryri hodiny, ani neviem o čom. Keďže bola maďarskej národnosti vznikali aj milé repliky. Ako keď som sa jej opýtal, že či sa nebojí, že priberie, keď zje celú čokoládu o pol noci. Povedala, že nie, že sa nebojí, lebo jej to tak trávi, že nepriberie ani "deku". Chutné, nie?
Okolo 23.00 som ju už musel ísť odprevadiť. Bývala trochu od ruky. Celú cestu som rozmýšľal, že by som ju rád pobozkal, len som nevedel ako to mám urobiť. Srdce mi búšilo, v ústach mi vysychalo, ruky sa mi potili, a... stále nič, žiadna vhodná príležitosť. Keď som si už myslel, že je to stratené, tesne pred ich bytovkou sa mi podujala ukázať, kde má okno svojej izby. Ukazujúc zhruba na ôsme poschodie sa ku mne naklonila a bolo to tam! Skoro som od radosti omdlel, ale nakoniec som to chvalabohu ustál. Neviem ako dlho sme si tam vyjadrovali náklonnosť nonverbálnymi prostriedkami, ale zdalo sa mi to hrozne krátko, i keď si matne vybavujem, že okolo nás prešlo do vchodu tak zo päť jej susedov.
Nuž bola to nádhera. Dohodli sme sa, že si napíšeme. Vtedy sa dalo písať ešte len zdĺhavo cez kamennú poštu. Odchádzal som s pocitom, že ju už možno nikdy neuvidím, a že je to kruté. Akoby dieťa dostalo na Vianoce vytúžený bicykel, dali mu na ňom chvíľočku sa povoziť a potom mu ho navždy zobrali.
Ako tak odchádzam, z trudných myšlienok ma vytrhlo moje meno. Hovoril som, že asi mám z toho zážitku halucinácie, išiel som ďalej a zase. Andyyyy. Otočil som sa a nastala najgýčovejšia a pre mňa zároveň jedna z najkrajších scén môjho „biedneho“ nevzrušujúceho života. Katalin utekala smerom ku mne a ja smerom k nej, až kým sa naše trajektórie nepretli v jednom bode a nepadli sme si do náručia. Keby sa toto udialo v americkom filme, bolo by to zobrazené v spomalenom zábere a podfarbené klasickou symfonickou hudbou, ktorá by sa na konci vystupňovala.
Vysvitlo, že doma povedala, že ide ešte vyvenčiť psa. Vybehla len tak naľahko v papučkách (šľapkách) a zostala so mnou a jej psíkom jazvečíkom (Tapym) ešte asi hodinu. Veľa sme toho nenahovorili, len sme sa prechádzali popri Dunaji, bozkávali a hladkali (a ešte sme zabíjali komárov – bol som však v takom opojení, že mi ani tie komáre nevadili). Bola to úžasná hodina. Keby sa dali prežiť niektoré úseky života ešte raz, tento by som si určite vyberal často.
Potom sme si ešte písali a asi o rok a pol sa stretli v Bratislave. Hoci zase preskakovala iskra, akosi nám to spolu nevyšlo. Ale Katalin zostáva aj tak jednou z najkrajších mojich spomienok. Dodnes mám odložené listy čo mi písala, a keď mi je smutno, vytiahnem ich, prečítam si pasáže typu: Ahoj Andy, píšem Ti na slovine ako vždy (asi len tam si a mňa spomenula:) pozeráme Tri Gaštanové kone na video od Figuli a vôbec mi nebaví. Vonku je krásne, už začal ozajstný jar...a hneď mi je lepšie.
