Ľudskej pamäti môžeme prisúdiť rôzne prívlastky. Najčastejšie, dobrá, zlá, deravá, fotografická, atď. Mojej sa dá priradiť len jeden, a to šialená. Nepamätám si dôležité veci zo školy, z práce, občas zabúdam na termíny, povinnosti, (raz som zabudol dokonca, že som s jednou osobou telefonoval), nepamätám si (alebo len hmlisto, v základných rysoch) dej kníh, čo som prečítal, filmov, čo som videl, pokiaľ som ich nevidel alebo nečítal viackrát. Niekedy ani viacnásobné čítanie a pozeranie nepomôže, čo sa dá považovať aj za výhodu, lebo sa dokážem pobaviť alebo nechať strhnúť dejom na tej istej veci viackrát, ale celkovo je to skôr nevýhoda.
Čo si pamätám dokonale, sú veci, ktoré by som najradšej zabudol a veci, ktoré mi nikdy na nič nebudú. V najmenších detailoch sa mi dokáže vybaviť udalosť, keď sa mi stala nejaká krivda, alebo keď som sa ja nejakej dopustil, keď sa mi stalo niečo trápne, cítil sa trápne alebo urobil chybu. Dokážem si vybaviť, čo mal kto na sebe, keď sme sa prvýkrát stretli, čo hovoril, pamätám si aj najbanálnejšie historky z chát, internátov, krčiem, v partii často fungujem ako externá pamäť, niektorí ma tak aj volajú.
Celé veky už obťažujem okolie svojim vysielaním RDS (radio data system - dokáže na displeji rádia okrem iného zobraziť aj pesničku, ktorá práve hrá). Pri prvých tónoch dokážem určiť väčšinu bežne hraných skladieb z 80 - tych, 90 - tych rokov a začiatku nového tisícročia, a to: aký interpret interpretuje, aká skladba hrá a často aj názov albumu a rok vydania. Najhoršie je, že sa s tým cítim potrebu podeliť aj s okolím, ktorému je to ukradnuté, a ktoré väčšinou s predstieraným záujmom a chápajúcim pohľadom povie: "Hmm, zaujímavé".
Ďalšou vecou, ktorú si viem spomenúť aj o polnoci sú zloženia nášho hokejového mužstva na relevatných majstrovstvách sveta a olympiádach (keď hrali dobre). Načo mi kedy bude, že v Lilehameri v roku 1994 hrali útoky v zložení Daňo, Šťastný, Pálfy; Kolník, Hasčák, Kontšek; Šatan, Petrovický (Róbert), Jánoš a Plavucha, Pucher (René), Rybovič, v obrane Bača, Marcinko, Švehla, Smerčiak, Medřík, Sekeráš, Varholík, Buřil, v bránke Hartmann, Dragan, Michálek. Koho toto zaujíma? Kto sa ma na toto kedy opýta? Použijem to pri ohurovaní opačného pohlavia? Len tak medzi rečou spomeniem, že v treťom útoku v Lilehammeri na centri hral Robo Petrovický? Iste zahviezdim... už to vidím jasně, bazén i s klimatizací, tu bude stát na dvoře, a telefón, telefón si dáme zavést až do maštale...
A sme pri ďalšej veci. Stačí pri mne zavaliť nejaký úryvok známeho úryvku a hneď zo mňa vypadne jeho dokončenie. Niekto povie: "Herečka je to." Ja dokončím: "Já ji znám, vždyť s ní žiju!" alebo sa ozve: „Panenko Marie Podsrpenská.", a idem: „Vidíš?! Kolo mi vypustili, ventilky zahodili i košíček rozšlapali." Radošínské naivné divadlo, Lasicu a Satinského, Samotárov, Pelíšky... a väčšinu notoricky známych vtipných hlášok radšej ani nejdem spomínať. Kde sa tu dá stlačiť delete?
Keď som minule zháňal spísanú "Všeobecnú kalerábovú teóriu", našiel som popritom aj niečo ako denník. Nebol, to klasický denník, ale len taká forma zápiskov v skratke z rokov môjho štúdia. Vďaka mojej pamäti stačilo vidieť napríklad napísané: Átiáky, bahno a hneď sa mi v pamäti vynorila akcia, keď sme sa vracali zo študijnej návštevy spolužiakov na tomto internáte spojenej s ochutnávkou najlacnejšieho vína, pričom jeden z účastníkov zbadajúc kopu hliny, zavelil útok a my všetci sme poslušne naskákali na kopu. Až po dopade sme zistili, že ide o mokrú hlinu, vybagrovanú asi v dôsledku prasknutého potrubia. Toto zistenie nám už vtedy bolo prd platné, keď sme boli po kolená zaborení v mazľavom bahne. Podaktorým, teda vlastne iba jednému, mne, tam zostala topánka, lovil som ju prácne, ale mal som šťastie, osud mi ju prihral do ruky. To, že sme boli od blata až za ušami nám nebránilo, vstúpiť medzi slušne sa baviacich spoluobčanov v našom obľúbenom podniku, a ešte si ostentatívne vyložiť nohy na stôl. Obávam sa, že sme predčasne ukončili krúžkovicu deviateho krúžku. Hanba ma fackuje aj po rokoch.
Z gymnaziálnych čias pochádza tento skvostný zápis priebehu diskotéky: Išiel som pre Luciu K., či ide tancovať. Nešla. Vzápätí som sa dozvedel, že nešlo o Luciu K, ale išlo o Katarínu J. Tak som išiel po jej kamošku. Ani tá nešla, vraj tancuje iba s hipiesákmi. Neskôr mi povedali, že to bola inkriminovaná Lucia K. Išiel som ešte po Alenu S. ale aj tá mi dala košom. Nakoniec sa nechala prehovoriť aspoň Martina D. Bol som skrátka balič. Kvantitatívna metóda balenia v praxi jedna báseň. Musel som byť navalený jak blatník na tisícdvestotrojke, keď som sa odvážil ísť pre také kvantum materiálu. Alebo stačilo vidieť neskorší zápis: Jeho eminencia, Peťo a Zdenka v Machnáči a hneď sa mi spustila táto príhoda ako z videa. Na intráku vedľa bývala strašne, ale strašne chutná baba, Zdenka. Balil ju jeden chalan, ktorého snom bolo stať sa ešte po dokončení obyčajného štúdia kňazom (preto sme ho tajne volali Jeho eminencia) a kamoš Peťo. Nejako sa to vyvrbilo tak, že sme sa ocitli v krčme, oni dvaja, ona a ja. Eminencia jej nalieval do piva zelenú, aby bola povoľná, a ešte sa pritom chlipne uškŕňal a zmurkal na nás (bol skrátka ako stvorený pre povolanie kňaza). Peťo jej nosil ruže, čo natrhal niekde vonku a tváril sa pritom strašne romanticky. Zatiaľčo oni sa predháňali v aktivite, ona kecala so mnou. Doťahovali sme sa. Robila si srandu z Púchova, lebo leto predtým robila v jeho okolí vedúcu nejakého detského tábora, ja som si zase uťahoval z Nitry, odkiaľ pochádzala.
Ako som už písal, často fungujem ako RDS a hovorím aká pesnička ide, už podľa jej prvých tónov. Zvlásť v tom období som bol vysoko funkčné RDS. Nikdy v živote mi to na nič nebolo, len v tento jediný deň, po prvý aj posledný raz. Zahrali od U2 One. Hneď som to samozrejme ohlásil, a ona, že: "Fakt, ty si ale dobrý, to je moja obľúbená pesnička, poď tancovať!". Aj som išiel. Hneď dala ruky okolo môjho krku a tisnúc sa ku mne, začala mi hovoriť veci ako: "Si nevyzeral takýto vysoký, keď si sedel, dobre sa s Tebou tancuje, táto pesnička ma vždy tak rozcíti, aj Ty ju máš tak rád?"... Skrátka hádzala udičky, stačilo prikyvovať a uvidelo by sa... Lenže čo som spravil ja (hoci som nemal vtedy babu a nijaká o mňa ani z diaľky nezakopla)?! Zrak mi mimovoľne padol na lavicu, kde sme sedeli, pričom ma upútal Peťov zúfalý pohľad. Nemohol som mu to urobiť... Tak som na všetko odpovedal negatívne, že nemám rád U2, čo nie je pravda, nerád tancujem, čo je len čiastočne pravda, a zaklincoval som to výrokom, že obzvlášť nerád tancujem slaďáky. Načo ona povedala smutne, že som teda nemusel ísť, keď je to taký problém. Povedal som jej, že ten jeden ešte prežijem a bolo vymaľované. Potom sa už so mnou veľmi nebavila. Nakoniec ju nezbalil ani jeden. S odstupom času viem, že Peťo by to v pohode pochopil, vtedy som sa len bál, že by som stratil kamaráta. Vo všeobecnosti sa najčastejšie v uvedených zápiskoch vyskytovali slovné spojenia ako: na nič som sa nezmohol, asi ma nechce, nevyšlo to, nedarí sa mi... Vedel som byť nešťastne zaľúbený aj dva roky, kým ma to prešlo... Mrhanie časom v praxi, akoby povedali v Môťovej "Wasting of time" . S odstupom času sa dá povedať, že celé tie roky som strávil akoby v hybernácii, spútaný neopodstatneným strachom. Keby som vyrastal medzi indiánmi, nosil by som určite jedno z nasledujúcich mien: Ten, čo síce vždy a všade chodil načas a presne, ale aj tak nikdy nebol v správnom čase na správnom mieste alebo Dlhodobo spútaný strachom, no a pre svojich indiánskych kamarátov z mokrej štvrte by som bol pravdepodobne Externá pamäť na somariny . Roky som nerobil nič pozitívne, nič, čo by malo zmysel, vysedával som po krčmách v nekonečných debatách o tom prečo sa mi nič nedarí, prečo ma baby nechcú... Ako raz zahlásil jeden môj kamarát: "Sedíš si tu, hlava v smútku podopretá nad pivom, ponuky sa nehrnú, čo?..." Pritom stačilo sa len zobudiť, nebáť sa, resp. začať so strachom bojovať. Keby som vtedy pravidelne hrával volejbal, dnes hrám lepšie ako na (pod)priemernej úrovni, keby som sa odvážil aspoň raz obuť sa do korčúľ a previesť sa, možno by som dnes nemal problémy s brzdením, keby som sa odvážil urobiť si vodičák už v tom období, možno by som teraz mal oveľa väčšiu istotu za volantom, keby som sa tak nebál báb, možno... jednoducho, keby som sa celé roky všetkého nebál, určite by som mal viac zážitkov a skúseností a väčšie sebavedomie. Lenže "keby" neexistuje. Ak by sa dalo cestovať v čase, tak by som sa do tých rokov vybral a strašne, strašne by som si vynadal, možno by som sa aj zbil, na prebudenie (možno by to pomohlo). Písať si tieto zápisky, bola vzhľadom na moju šialenú pamäť obrovská chyba. To čo mohlo byť zmazané milosrdným zabudnutím sa vrátilo ako bumerang. Vždy som mal o sebe, o svojom správaní, takú milosrdnú, prijateľnú predstavu. Myslel som si, že som bol iný, uvedomelejší, slušnejší, menej povrchný než tí, čo prichádzajú po nás. Trt a dva orechy! Bol som stokrát horší. Keď som sa k niektorým veciam vrátil, bolo to akoby som si v minulosti udrel kladivom po prste, ale bolesť pocítil až dnes (toto som niekde čítal, ale nespomeniem si, že kde - hlavne, že viem, že Portishead vydali album Dummy v roku 1994). Ktovie, čo si pomyslím o mojich článkoch tu na blogu, keď si ich prečítam s odstupom času. Ostáva veriť, že to bude lepšie.
