Ako ho opísať. Bol svojim spôsobom krásny, hoci sa nedá povedať, vzhľadom na dnešné a ani vtedajšie objektívne merítka, že by bol nejak prudko príťažlivý fešák. Bol šťúply, bez vlasov, pripomínal trošku Funesa, (len výzorom, nie správaním, rozhodne nebol cholerik), ale mal taký hrozne sympatický dobrácky vyžarovák. Z očí mu sálal pokoj a vyrovnanosť. Mal drsné ruky a chýbal mu jeden malíček, už neviem na ktorej ruke, primliaždilo mu ho koleso v mladosti.
Čítal strašne rád Verneovky a Mayovky, zachoval si v sebe niečo detské, možno aj preto ho všetky detská vždy mali tak radi. Zaujímal sa o vedu a techniku, novinky. Ako jedna z prvých domácností v meste, s babkou a dedkom, zakúpili začiatkom šesťdesiatych rokov televízny prijímač „Ametyst", (ešte tak koncom 80 - tych rokov fungoval, dokonca ho máme dodnes odložený v pivnici). Celá ulica a všetci známi v tých časoch u nich chodili pozerať na ten zázrak. Vtedy ešte nevysielal ani druhý program, aby ho mohli neskôr sledovať, museli prikúpiť konvertor. Keby žil, určite by sme mali ako jedni z prvých v meste zavedený internet, ešte keď bol v plienkach.
Vytvárať deckám podmienky na šťastné detstvo bolo uňho vždy na prvom mieste. Moja mama aj so súrodencami ho zažili v časoch produktívneho veku, dá sa povedať, že v časoch jeho najväčšej slávy. Pre neho vtedy nebolo nič nemožné, plnil im sny. Pre mamu a jej bratov robil veci, o ktorých dnes môžu decká len snívať. Cez zimu im napr. polieval a upravoval vyhradenú plochu na dvore, aby sa mali kde korčuľovať. Dokonca im vyrobil aj ozajstné mantinely a bránky. Vďaka tomu boli u nich na dvore všetky decká z okolia každý deň, chalani hrali hokejové zápasy, dievčatá zase predvádzali krasokorčuľovanie, pričom boli hodnotené porotou (chalani, cez prestávku v hokeji), ktorá prideľovala body za umelecký dojem, tak ako to videli v televízii, mali na to vytvorené aj také papierové tabuľky s číslami. Neuveril by som tomu, keby som to nevidel na fotkách a dokonca na zázname kamery. Môj ujo (mamin brat), keď spomína na časy jeho detsva, s obdivom hodnotí aj veľkorysosť dospelých členov vtedajšej domácnosti k ujmám na majetku. Tvrdí, že okno bolo niekedy rozbité aj každý týždeň. Ujko vraj vždy bez slova rozbitú časť zasklil.
Často ho tiež spomíname vďaka jeho vynálezom, zlepšovákom, a výrobkom z dreva, z ktorých mnohé žijú a fungujú ešte dodnes. Napr. stojany na kvety, donedávna fungoval ešte dômyselný ukazovateľ stavu vody v expanznej nádrži. Máme odložené aj dve kolesá na vozy, ktoré kedysi so svojim otcom vo veľkom vyrábali v ich stolárskej dielni. Celý život ostal verný remeslu, ktorému sa vyučil, stolárstvu. Bol pedantný a dôsledný za každých okolností. Keď sme museli rozoberať veci, ktoré vytvoril, hoc aj na dočasné použitie (napr. šopa), vždy sme pritom hromžili, že to bolo tak urobené, aby to prežilo 100 rokov. Držal sa hesla, lepšie dať 20 klincov, ako by sa to malo rozísť.
Keď sme prišli na svet so sestrou, dostal aj nás na starosť. Aj keď doma bývala niekedy napätá atmosféra, mamina s babkou na nás ostali samé, v jeho izbe pre nás bola vždy oáza pokoja. Pamätám si, že tam mal takú starodávnu posteľ a skriňu so zrkadlom, ešte starší pružinový otoman, obrovský filodendrón s rozvetvenými koreňmi, ktorý v prítmí vyzeral ako chobotnica, staré rádio s gramofónom, na ktorom nám púšťal ešte tie šelakové platne s rozprávkami a pesničkami. Bavilo nás pridávať a uberať rýchlosť, a tým meniť hlas rozprávača alebo speváka. Naša najobľúbenejšia rozprávka bola „Červená čiapočka" a z pesničiek „A ja taká dzivočka". Pred rádiom bol hojdací koník, na ktorom sme sa so sestrou striedali a vedeli presedieť hodiny. Popritom nás učil spievať pesničky. Keď sme už mali slušný repertoár, urobil nám zoznam, kde názov každej pesničky napísal inou farbou. My sme sa potom naučili, ktorá farba predstavuje akú pieseň a keď bol u nás niekto na návšteve, udivovali sme ich tým, že sme vedeli, kde je čo napísané. Ten zoznam ešte máme odložený. Viem, že našou najobľúbenejšou piesňou z neho bola „Pod tým našim okienečkom", a ak si dobre pamätám, bola napísaná oranžovou farbou.
Babkini obaja súrodenci boli ako z rozprávky (možno aj babka na cudzích tak pôsobí, len nám už zovšednela). Prednedávnom, keď nás opustila babkina sestra, sesternica, ktorú babkina sestra vychovávala, na pohrebe spomínala, že teta nikdy nezvyšovala hlas, a napriek pokojnej a dobráckej povahe požívala dokonalú úctu a autoritu ešte aj u pravnukov. Teta (ani Ujko) v dnešnom ponímaní nedosiahli v živote nič svetové, kariéra, peniaze, sláva, moc, nič také, žili jednoduchým, skromným životom. Dosiahli však podľa mňa to najpodstatnejšie, skrášlili život všetkým v ich okolí. V ich prítomnosti bolo vždy fajn, nepoznám nikoho, kto by na nich pekne nespomínal a pri spomienke na nich sa podvedome neusmial. Raz by som chcel aj ja toto dosiahnuť.
Minule, keď som písal o babke, som bol presvedčený, že ona mi vymyslela prezývku Ando. Asi som sa mýlil, babka ju len uviedla do života. Pôvodcom bol s najvyššou pravdepodobnosťou Ujko. Aj sestre vymyslel, volal ju Kvietko. Ona ho mala strašne rada a naopak. Raz, keď ju babka s maminou pre niečo, čo vyviedla, hrešili, vyhlásila s plačom, že v tejto rodine ju nikto, nikdy nemal rád, len Ujko. Nie že by mala pravdu, že by ju, resp. nás nikto, nikdy nemal rád, ale v niečom predsa pravdu mala. Ujko nás mal asi najradšej, a my jeho tiež. Všetci.
