Hoci som na gymnáziu bol zaraďovaný medzi bifľošov, maturita bola postrachom aj pre mňa. Najväčšie obavy som mal z literatúry. Nie že by som nečítal vôbec, ale to čo sme preberali ma akosi nevedelo poriadne zaujať a zanechať na mojej "tabuli rasa" nejakú stopu, preto som sa slovenskému jazyku a literatúre venoval pri príprave asi najpoctivejšie. Stihol som sa naučiť zopakovať počas maturiťáku takmer všetky otázky, odkladal som iba katolícku modernu, lebo bola jednak na poslednom mieste pod č. 25 a túto tému som ozaj nemusel. Nuž a ako to býva, nakoniec mi na ňu akosi nezvýšil čas.
Musel som to risknúť, spoliehajúc sa na to, že ju nedostanem. Po načretí do škarnicle s papierikmi osudia, som sa z celej sily sústredil, aby som si nevytiahol číslo 25. V trasúcej sa spotenej ruke uviazlo číslo 23. Odpadol mi obrovský balvan zo srdca priamo na nohu, ale bolo mi to jedno. Od úľavy sa mi na tvári vyhodil pomedzi vyrážky mierny úsmev. Potom mi prečítali zadanie. Oblial ma studený pot, balvan som si preložil späť z nohy na srdce a takto si vulgárne pomyslel: „Som v riti". Bola to ona, vysnívaná moderna. Oni ju mali pod č. 23.
Po napumpovaní adrenalínu do krvného riečišťa som zúfalo začal pátrať v pamäti aspoň po spisovateľov, ktorí do katolíckej moderny patrili. Dnes už si bez vyhľadávania v análoch spomeniem len na Rudolfa Dilonga, vtedy som si spomenul ešte asi na troch (Janka Silana, Paľka Ušáka Olivu a Svetoslava Veigela, ak sa nemýlim) a pri každom z nich som v odpovedi točil dookola nasledovnú univerzálnu, záchrannú vetu: "Písal o Ježišovi, panne Márii, o Bohu, Duchovi svätom (tých všetkých som vzýval na pomoc) a vzťahu človeka a Boha a ešte samozrejme o náboženstve (čo iné by niekomu napadlo k takej téme, všakže). Všetko prebiehalo v poriadku, krásne som tou vetou ukrojil štryri minúty z pätnástich, keď tu zrazu, pani zástupkyňa mi asi chcela pomôcť a spýtala sa ma, či niektorí z uvedených nepísali aj o vzťahu muža a ženy. V domnení, že ide o nahrávku na smeč, aby som znovu mohol uplatniť svoju jedinú vetu, som jej suverénne odpovedal, že niéééé, kdežéééé, oni písali iba... a nasledovala štvrtá repríza predmetnej kúzelnej vety, na čo mi pani zástupkyňa lakonicky odvetila: "Áno? A čo potom ukážka č. 4 ?" (mali sme tam štyri básne na rozbor). V ukážke č. 4 bolo vyznanie lásky k žene (práve Paľko Ušák Oliva). Išiel ma zaliať studený pot, ale všetok som si už povylieval pri zadaní otázky, ostal som v suchu, dostavil sa len pocit apatickej rezignácie. Precedil som len: "Aha, tak potom písali aj o vzťahu muža a ženy, len mi to akosi uniklo."
V takej nejakej zúfalej kóme, do ktorej som upadol, som tú odpoveď došoféroval na autopilotovi, až po podotázku písmeno d) čo bol môj názor na súčasnú filmovú tvorbu. Ako som už voľakedy spomínal, odjakživa mám geniálnu pamäť na blbosti, ktoré mi nikdy na nič neboli, ale tu sa mi jediný raz fakt hodili. V tomto bohunemilom stave sa mi v operačnej pamäti zjavilo niečo, čo som ani netušil, že vôbec mám uložené na hardisku. Vyhrabali sa mi z netušeného archívu úryvky z udeľovania Českého Leva alebo čoho, a ako v tranze som tam začal recitovať upútavky z filmov, typu: Poetický príbeh mladého učiteľa, ktorý sa vydal hľadať zmysel života... a porovnávať medzi sebou. Rozobral som tam filmy Záhrada a Klub mŕtvych básnikov, do takých podrobností, že sa obávam, že ak by mi ich dali zložiť naspäť, už by som to nezvládol, dostal som sa do takého "švungu", že ma nakoniec museli zastaviť, pričom sa dosť uškŕňali.
Ostatné maturity prebehli potom už relatívne hladko, horšie ako pri katolíckej moderne už nemohlo byť.
Pri vyhodnotení som mal malú dušičku, ale dostal som výborné známky, pretože ako veľmi zdôrazňovali pri úvodnej reči pred vyhodnotením, brali do úvahy aj predchádzajúce štúdium a pritom, ako to hovorili, sa pozerali na mňa a ešte zopár nešťastníkov. Vlastne, čo si budeme sypať piesok do očí, pozerali sa len na mňa. Dodnes keď sa ma niekto spýta na maturitu, tak mu poviem výsledok, ale aj uvediem, že zo slovenčiny by som podľa spravodlivého hodnotenia mal mať prinajlepšom štvorku.
Keďže od mojej maturity ubehlo už 12, slovom dvanásť, rokov, dovolím si, ako taký starý dedko, dať poučenie na záver: Milí maturanti, aj všeobecne ľudia skúšaní osudom a inými ustanovizňami, skúsiť je dobre, ale ešte lepšie nevzdávať, a to ani pri katolíckej moderne, keď nič iné, aspoň bude sranda.
