Najprv som sa stretol s vrodenou formou. Stalo sa to krátko po mojom narodení, zhruba tak rok a štyri mesiace. Ako mi ju doniesli ukázať, tak som na to urevané, malé čudo povedal niečo ako: „Odneste to preč, ja to nechcem". A veruže som vedel prečo to hovorím. Bol som razom odsunutý na vedľajšiu koľaj s názvom: „Ale Ty si starší, Ty máš mať rozum." Zaťal som zuby a trpezlivo všetko znášal, však som tvrdý chlap. Treba priznať, že niekedy bola aj psina. Napr. keď som si rozbil hlavu, lebo som sa nechal vyhecovať vetou: „Že nezídeš na bicykli po schodoch." (Bol to ten maličký s postrannými kolieskami). Zišiel som. Bolo to v pohode len tak na tri stehy. Alebo ako som ju ťahal na kolieskových korčuliach na bicykli tak rýchlo, až spadla na obrubník a udrela si ruku. Zakázal som jej to doma povedať. A fakt nič nepovedala. Ale na druhý deň to prasklo. Po prebdenej noci jej opuchla ruka a röntgen ukázal, že to má zlomené. Nuž niekedy (hlavne pri takýchto blbostiach) sme vedeli držať aj spolu. Teraz už spolu držíme častejšie a mám pocit, že je už trochu dospelejšia ako ja, že ma predbehla v duševnom vývoji. Má na to aj právo, však je sestrou dvojnásobnou, je totiž aj sestrou zdravotnou.
Druhá sestra tiež patrí do kategórie vrodených. Prišla, keď som už mal šesť rokov. Má inú mamu, môj otec totiž vtedy, keď prišla na svet, vyznával teóriu, že každá moja sestrička by mala mať svoju maminu. Hoci sme ju boli povinný nenávidieť (bola predsa z nepriateľského tábora), nenávideli sme ju len tak naoko, postupne sme si ju obľúbili. Inak sa nedalo, bola s ňou sranda, najmä keď sa ako malé, živé striebro pozoznamovala s polovicou mesta v jej veku, vrátane malých cigáňov vyberajúcich kontajnery. Keď sme ich niekedy míňali autom, tak na nich cez okno vykrikovala niečo ako: „Ahoj Sára, príď poobede na preliezky, mám tu aj brata a sestru." Chcela sa s nami chváliť, mala nás rada. Aj mňa dokonca. Jedno obdobie až tak veľmi, že sa jej najobľúbenejšia bábika volala Andrej.
Viac vrodených sestier nemám, pokiaľ viem, ale môj otec je tak trochu rodinne založený (rád zakladá rodiny), takže sa to nedá tvrdiť s istotou.
Získané sestry sa u mňa začali objavovať vo väčšej miere až v období neskorej puberty, ktorá u mňa, zdá sa, pretrváva a pretrvá možno až do dôchodku. Išlo a ide o kamarátky, do ktorých som nebol tak naozajstne zaľúbený, ale neboli a nie sú to ani obyčajné kamarátky, pretože mi na nich tak viac záležalo a záleží. Ako sa hovorí, každú ujmu, ktorá by sa im eventuálne stala, by som pociťoval ako ujmu vlastnú.
Kategória získaných sestier má aj podkategóriu tzv. virtuálne sestry. Platí pre ne všetko, čo pre vyššie menované získané sestry skutočné, rozdiel je len v tom, že sa s nimi nestretávame v skutočnom svete, lež pomocou virtuálneho média, internetu. Mám takéto dokonca dve, jednu už viac ako rok, druhú síce len pár mesiacov, ale náš kontakt je veľmi intenzívny, nakoľko je aj mojou virtuálnou šéfredaktorkou.
Najzvláštnejšou podkategóriou získaných sestier sú sestry niekoho iného. Aj tu vypichnem dva príklady. Jedným je sestra mojej bývalej priateľky. Spočiatku, keď som ju ešte nepoznal, som sa jej bál (trochu). Bola dlho v zahraničí, a keď sa mala vrátiť, myslel som si, že nado mnou bude ohŕňať nosom. Neohŕňala, naopak, hneď od začiatku sme si celkom padli do nôty. Neskôr keď sme sa rozišli s frajerkou, bolo mi dvojnásobne ľúto, že strácam kontakt s oboma týmito dievčencami.
Druhý príklad tejto podkategórie a celkovo môj posledný príklad sestry je sestra mojej kamarátky (frajerky môjho kamaráta). Ide o také mladé, roztomilo trafené dievča so sklonom k zábavným popevkom a bezuzdnému fotografovaniu, s ktorým som sa dostal do kontaktu viac-menej náhodne a viac-menej je isté, že sa už do kontaktu veľmi dostávať nebudeme, pričom sa nedá povedať, že by mi to bolo úplne ľahostajné. Keď sa nad tým hlbšie zamyslím, váham, či je toto normálne? Akoby som tých sestier mal málo...
Či ja nebudem nejaký sestrofil... alebo, že by som bol iba megaloman?
