Keď som sa rozhodol spojiť svoj veľkometrážny prdienec so šírim svetom internetu, nemal som bohvieaký prehľad o ponuke pripojenia. Oslovil som preto bratanca, ktorý sa vo veci lepšie vyzná, povedal mu čo s tým chcem robiť, ako chcem robiť, koľko chcem robiť, odkál pokál chcem robiť a koľko chcem za to platiť. On to „hodil do stroja" a vyšlo mu pre mňa najvýhodnejšie pripojenie od jedného lokálneho poskytovateľa. Vraj ho majú aj dvaja jeho kamaráti a sú s ním spokojní.
Aj som sa tešil, že nebudem mať pripojenie od nejakej veľkej, nadnárodnej, kapitalizmom naskrz prehnitej, spoločnosti, ale dám šancu nejakým miestnym nadšencom. Keď mi to prišli namontovať dvaja blazeovaní, vekom síce mladí, ale už predsmrtne pohasnutými pohľadmi postihnutí chalani (ďalej len "4xP/CH"), svoju predstavu o lokálnych nadšencoch som si poopravil. Slzu do oka som márne späť tisol, keď mi vŕtali steny v byte pomerne nešetrným spôsobom, ale od predkov viem, že keď sa rúbe les, lietajú triesky a keď sa pripája sieť, lietajú kusy panelu (veď čo by človek s radosťou nevytrpel pre dobré pripojenie). Steny sa mi podarilo zasadrovať rýchlo aj iný neporiadok upratať a so záchvatom radosti som sa hneď mohol pustiť do slobodného, ničím neobmedzeného surfovania prostredníctvom siete LAN napojenej na mikrovlnku na streche. (Čo tie prístroje dnes všetko dokážu, že? Donedávna som si v tom len zohrieval jedlo).
Záchvat radosti mi vydržal dlho. Temer celých dvanásť hodín do nasledujúceho rána. Chcel som si len na stránke Slovenského hydro-meteorologického ústavu (ďalej len „shmú") pozrieť ako bude. Počítač nekompromisne ukazoval, že sieťový kábel bol odpojený, pritom po dôkladnej kontrole zariadenia som zistil, že odpojený nie je. Nevadí, pomyslel som si, tak to niekedy chodí s internetovým pripojením, mám predsa servisné číslo, všetko sa iste vyjasní a spojazdní. Otrávený hlas na druhej strane aparátu mi sucho oznámil, že poobede mi na to príde niekto pozrieť. Prišli moji 4xP/CH (t. j. blazeovaní šuhaji). Hodili pohaslými pohľadmi do stupačky a vyhlásili, že mi to niekto odcvakol, že musia prísť ešte raz a doniesť si iné náradie. Nechali sme to teda na nasledujúce popoludnie. Nasledujúce popoludnie zistili, že treba niečo prepojiť až na streche a keďže kľúče od strešného východu sme nemali, teta domovníčka nebola doma, oprava sa riešila až na tretie popoludnie. Nevadí, že som tri razy po sebe musel utekať skôr z práce a odriecť iný program, veď tak to niekedy chodí s internetovým pripojením (čo by človek s radosťou nevytrpel pre dobré pripojenie). Lomcoval mnou spravodlivý hnev, (na rozdiel od blazeovaných kamarátov som mal priam planúci pohľad) všade som s rozhorčením rozprával o tom, ako si niekto niečo také, ako úmyselné odcvaknutie mohol dovoliť.
Na tretí deň, po návšteve strechy, sa ale teória o odcvaknutí nepotvrdila. Chlapci zahlmlievali ako politici pri požiadavke na jednoznačnú odpoveď. Pripojenie však odvtedy fungovalo. Celé dva dni. Potom sa zas objavilo hlásenie o odpojenom kábli. Plný rozhorčenia som volal servis, že zase nejaká, prepytujem sviňa, nemala čo robiť, len cvakať káble a kvôli nej mi to opäť nejde. Dostavili sa, ako inak, moji 4xP/CH= blazeovaní montéri, tentoraz aj s posilou, tretí úplne (ale fakt úplne) najblazeovanejší mušketier. Na moje úporné naliehanie, či naozaj ide o vandalizmus a mám sa brániť inými prostriedkami, mi konečne oznámili, že to asi odcvakla konkurencia, že sa asi zle dohodli, ale že sa nemusím báť, že to už iste pôjde bez porúch a že mi budú účtovať mesačné platby až od toho dňa. Na pre mňa výhodnejšie vyúčtovanie síce neskôr zabudli, ale neriešil som to, pripojenie išlo odvtedy bez porúch, na pár šupoch predsa nezáleží. Možno by som bol na tieto úvodné peripetie zabudol, nebyť toho, že po dvoch mesiacoch sa všetko začalo odznova.
Tentoraz neukazovalo, že by bolo niečo odpojené, len nič nešlo. Nedalo sa tomu vyhnúť, opäť som musel otravovať mojich už beztak otrávených „hrdinov". Prišiel jeden jediný samotný. Zistil prevratnú vec. že to naozaj nefunguje. Keďže zas bolo treba ísť na strechu a teta domovníčka nebola doma, bolo nutné opravu odložiť na ďalší deň, ak sa mi podarí zohnať kľúče od strechy. Škoda, že si dopredu nepremyslel, že väčšina zariadenia sa nachádza na streche a nedal mi za úlohu zohnať kľúče od strechy vopred, mohol som zabiť namiesto dvoch len jedno pekné jarné popoludnie, ale nevadí, tak to niekedy chodí s internetovým pripojením (a čo by človek s radosťou nevytrpel pre dobré pripojenie, že áno). Kľúče sa mi podarilo zohnať po celodennom telefonickom bombardovaní a dohadovaní sa na odovzdávke s chudiatkom pani domovníčkou. Prišli, kukli, skúšali všetko možné, nič nefungovalo. Tvrdili, že musím mať zlú sieťovú kartu. No ani ich notebook po pripojení v mojom byte nešiel. Nakoniec sa im to po dvoch hodinách podarilo spojazdniť, povedali niečo v tom zmysle, že len zamrzol switch, že to už bude v pohode. Bolo. Celé tri dni.
Takto to šlo stále dookola. Asi na ôsmom stretnutí s mojimi "obľúbencami", keď boli opäť v plnom zložení a keď mi vysvetľovali niečo o nefungujúcej poistke na switchi ako o príčine poruchy, najblazeovanejší zahlásil vetu, citujem: „Na budúci pondelok ešte prídeme, zožeňte kľúče, asi Vám tentoraz už vymeníme inú súčiastku, ktorá by mala byť stabilnejšia"... Pohľad mi vzplanul tlmeným hnevom, od jedu mi takmer pukla rohovka na ľavom oku, hlas mi preskakoval ako som sa tlmil, aby som naňho naňho nenaziapal: „Ty tekveň, to Ti napadlo až na ôsmy raz odkedy to prvýkrát nešlo, že to treba vymeniť?! Čo ste s tým robili doteraz?! Len tak zaťahali za všetky káble, reštartli a ak išlo, nechali tak, že možno to tentoraz vydrží dlhšie?! Si robíš zo mňa vrtuľu?!" ale ovládol som sa, zaťal vetché, neustálym škrípaním oslabené zuby, mám predsa slušné vychovanie, trpezlivú povahu, nemám rád konflikty, a veď tak to predsa niekedy chodí s internetovým pripojením (a čo by človek s radosťou nevytrpel pre dobré pripojenie, nie?).
V dohodnutý pondelok som utekal z práce, zháňal a naháňal pani domovníčku, ktorá nestíhala byť v čase odovzdávky kľúčov od strechy na mieste určenia, no kvôli mne vrátila vnúčika do opatery dcére o niečo skôr, aby som mal všetko pripravené. S vyplazeným jazykom, ale predsa, v dohodnutom čase som stihol všetko prichystať na výmenu súčiastky. Chlapci nikde. Bol som zvyknutý, však doposiaľ ešte nikdy neprišli presne, ich najmenšie meškanie bolo 15 minút. Po hodine som nevydržal a zavolal, či na mňa nezabudli. Nezabudli a oznámili mi, že riešia niečo závažnejšie, že sa mi ešte ozvú. Vedel som to pochopiť, aj keď červík asertivity v mysli hlodal a nedal pokoj s otázkami prečo mi nezavolali, že prídu neskôr, nemusel som sa naháňať a plašiť pani domovníčku. Vzápatí sa ale v mysli objavil červík ústupčivého masochizmu, žožral červíka asertivity a nahovoril mi, že o nič nejde, že to tak niekedy chodí s internetovým pripojením ( a veď čo by človek s radosťou nevytrpel pre dobré pripojenie). Po dvoch hodinách stále nič. Už aj moja masochistická trpezlivosť bola vyčerpaná do poslednej kvapky. Volal som, čo je vo veci. Asi trikrát. Toho dňa mi už nikto nezdvihol. So sklopenými ušami som vrátil kľúče tete domovníčke a šiel domov spisovať vypovedanie zmluvy a základ tohto článku. Problém bol v tom, že do začiatku plynutia mesačnej výpovednej doby bolo ešte veľa času, a spojenie vtedy akurát fungovalo aj na starej súčiastke, výpoveď som teda ešte neodoslal (masochizmus jedna báseň).
Do toho prišlo dovolenkové obdobie, pripojenie som neriešil. Po návrate z prvej dovolenky som našiel na lište moje „obľúbené" oznámenie o odpojení sieťového kábla. Po predošlej skúsenosti, keď sa na mňa napriek dohode vykašľali, som bol asertívny. Keď prišli s teóriou, že mám zlú sieťovku ako kedysi predtým, chladne som im oznámil, že takéto riešenia už tu boli, nech mi to láskavo vyskúšajú na notebooku. Ako tradične v mojom prípade, keď sa pokúsim opustiť nastúpenú masochistickú cestu a odhodlám sa byť výnimočne asertívny, akurát vtedy nie som v práve. Naozaj mi nefungovala sieťovka. Za pár minút a stoviek mi však namontovali novú. Po návrate z ďalšej dovolenky, (viem, už to začína byť monotónne) opäť pripojenie nešlo. Znova som volal, znova prisľúbili, že prídu, znova meškali takmer hodinu, ale tentoraz kým stihli doraziť (neviem teda, či to vôbec mali v úmysle), spojenie sa obnovilo.
V nasledujúcom jesennom období bol výpadok len asi trikrát. Slabota. Za výpadok rátam prerušenie pripojenia na viac ako 6 hodín, kratšie neregistrujem. Vždy, keď som pri tých regulérnych dlhších volal, mi bolo povedané, že to je problém mimo mňa a že mi to nabehne (no a vždy aj nabehlo, aby som len nepindal). Výpoveď zmluvy som už mal napísanú, obálku s ňou som stále nosil pri sebe ako talizman, len som sa akosi stále nemal k odoslaniu (masochizmus u mňa už naplno prepukol).
No ešte mal prísť nedávny víkend (pre úplné potvrdenie preferencií). V sobotu večer, keď som si chcel pozrieť mail, stránku načítavalo asi 8 minút a aj tak sa nedalo prihlásiť. Pomyslel som si, že ide o krátky výpadok, a keďže tak to niekedy chodí s internetovým pripojením, počkám. V nedeľu už nešiel ani náznak. Po dlhom priam nekonečnom období troch mesiacov som sa teda opäť pripomenul servisnému centru. Hlas Šípkovej Ruženky, tesne po prebudení, ktorý sa s odhodlaním dieťaťa púšťajúceho sa do prvého nanúteného sústa špenátovej polievky ozval „prooosím", ma uistil, že volám správne. Po obligátnom presvedčení sa, že som počítač reštartoval (aj oni asi pozerajú IT crowd), mi bolo prisľúbené, že sa na to pozrú. Viem, mal som stanoviť aj časový limit, ale predsalen človek tri mesiace nevolá a vypadne z cviku. Po hodine, internet nejde, nikto nevolá, volám teda ja, či už sa pozreli a niečo zistili. Ešte ospalejším a unudenejším hlasom, prejavujúcim záujem o okolitý svet asi ako mucha tse - tse, ktorú nešťastnou náhodou napadol vlastný vírus spavej nemoci, mi bolo oznámené, že by mi to malo ísť. Na tomto sme sa teda obaja zhodli, naozaj by malo. Nič to, mal som to nechať zapnuté, vraj sa ešte pozrú. Otázka, či mi zavolajú späť, odoznela do prázdna. Po ďalšej hodine, a troch reštartoch (pre istotu), volám už pekne napálený, že či mi to teda prídu pozrieť alebo čo. Vraj áno, ale v pondelok poobede. Nuž, aj takto to niekedy chodí s internetovým pripojením (ale čo by človek s radosťou nevytrpel pre dobré pripojenie).
Viem, čo mi chcete povedať, plnohodnotným mascochistom som sa stal už pred týmto inkriminovaným víkendom, možno už pri tretej oprave, keď som ich z fľaku neposlal do riti. Lenže ja sa aj v iných oblastiach vždy snažím dotiahnuť vec až do úplneho konca, nie som spokojný polovičnou do dokonalosti nevypilanou prácou. Do toho posledného víkendu, som si ešte nebol úplne na istom. Až počas jeho priebehu som si uvedomil, že už je to naozaj tu. Som plnohodnotný masochista a už sa o tom nepotrebujem ďalej utvrdzovať. Na základe tejto nevyvrátiteľnej pravdy, som sa hneď v pondelok rozhodol zaniesť ožmolenú obálku s výpoveďou konečne na poštu.
Toho istého dňa poobede, keď mali prísť otrávení chlapci opravovať, jeden z nich zavolal, či mi to ide. Nešlo. Keď sa potom pol hodinu nič nedialo, volal som ja, že či sa vôbec mám obťažovať čakať. Povedal, že sa pracuje na oprave, a že mi ešte zavolá. Nezavolal, ako vždy, ale zhruba o hodinu mi spojenie nabehlo. Nevadí, že to z diaľky mohol takto opraviť aj v nedeľu a zachrániť pre spoločnosť zmluvu so zákazníkom, už je to jedno. Zaujímavejšie (no v mojom prípade vôbec nie prekvapivé, je to taký masochistický bonus na záver) je to, že mi teraz ide pripojenie ako nikdy, bez zdĺhavého načítavania, naozaj tou rýchlosťou, akú som mal v zmluve. Rozhodnutie však už meniť nebudem a hľadám si nové pripojenie od väčšieho operátora. Som zvedavý ako tam myslia na nás masochistov. O prípadných službách v tejto oblasti určite budem verejnosť informovať.
Heslom: "Čím horšie, tým lepšie!" sa s vami lúči čestný predseda Klubu masochistov Slovenska Pravoľub Tvŕdza.
P. S: V prípade záujmu nevyhranených masochistov, ktorí dovŕšili vek osemnásť rokov, a ktorí by sa chceli v orientácii úplne utvrdiť berúc na seba všetky riziká, som ochotný poskytnúť kontakt na môjho doterajšieho providera mailom ;)
