Bratislava - Púchov
Jedného štandartného ničím nezaujímavého dňa menom piatok, som nasadol do obľúbeného žilinského vlaku (býva prázdnejší ako košické, preto obľúbený). Nakoľko mám rád rituály, nastúpil som ako vždy do posledného vagóna, v ktorom sa mi najviac pozdávalo tretie kupé, pretože malo voľné aspoň tie štyri miesta uprostred okolo sklápacích madiel, či ako sa volá to delítko. S výhliadkou pohodovej cesty som vytiahol walkman, rozčapil sa na pohodlnom bordovom koženkovom sedadle, model 1978, natiahol si čvangle ako ďaleko sa len dalo, pustil do uší Cocteau Twins, skontroloval úkosom, či ešte stále platí Non aprire la finestra per ventilare, altrimenti effetto del aerazzione di pressione automatica ineficace, a vlak sa mohol pohnúť. Aj sa pohol. Cesta ubiehala krásne idylicky až po Vinohrady. Tam ma z príjemnej letargie vytrhol obrys postavy vrútivšej sa do kupé. Bola to mladá vysoká slečna s obrovskou taškou. Nikoho sa nespýtajúc, či máme voľno, si uzurpovala miesto šikmo oproti mne, taškou mi zaberúc prepotrebný priestor na vystretie nôh. Povedal som si „Krava, Ty si nám tu chýbala!". No vzápätí, ako sa usadila, som si ju lepšie obzrel, a poopravil som pôvodné znenie výroku, na „Krava... , aaaleee treba povedať, že celkom pekná krava." Potom s niekým telefonovala (nepočul som s kým ani o čom, mal som walkman), popričom sa usmiala, nuž a opäť nastal čas poopraviť pôvodný výrok na:" Chutná kra... nooo, veď až taká krava to nie je, ani tá jej obrovitá taška mi zas až tak nevadí".
Ako ubiehala cesta začal som si ju ešte bližšie obzerať. Naozaj bola pekná, dlhé, rovné, hnedé, vlasy, hnedé šibalské očiská a ešte šibalskejší úsmev a nad ním čím čnel nosík, ktorý mal, neuveríte, také dva šibalské otvory. Všimla si, že ju očumujem. Aj ja som si všimol, že si to všimla. Tváril som sa akože sa pozerám von oknom raz na jednu, raz na druhú stranu a popritom som periférne vždy okom zavadil o jej tvár, nedalo sa nepozerať. Bola na to zvyknutá, mrška, očakávala každé moje zavadenie pohľadom, nevdojak sme sa začali na seba usmievať očami, a treba priznať, že sem tam sa zapojili aj kútiky úst. Keď som v jeden moment na chvíľku odolal, hneď vyvolala môj záujem tým, že si vystrela nohy až ku mne a jemne narazila do mojej nohy. Kúsok som si ju odtiahol, ale znova jemný náraz, ešte kúsok a znova. Aj napriek môjmu dlhému vedeniu mi došlo, že toto nebude náhoda. Nechal som si teda jej nohu opretú o moju. Bol som v rozpakoch, ale bolo to príjemné a vzrušujúce, až som sa z toho orosil (rozumej spotil). Ale aj ten chalan, čo sedel vedľa nej. Rozmýšľal som úporne nad tým, ako nadviazať verbálny kontakt. Túžil som, aby jej niečo spadlo a mohol som to zdvihnúť. Nič nepadalo. Túžil som, aby vlak prudko zabrzdil a ona spadla na mňa. Vzápätí mi došlo, že to nie je možné nakoľko sedím v smere jazdy, čiže by som musel spadnúť na ňu, čo sa mi nezdalo až takým „premasteným" riešením na nadviazanie kontaktu. Čím viac som sa snažil niečo vymyslieť, tým viac mi zamŕzal hardisk. Už som sa zmieroval s tým, že sa nič neudeje, keď tu zrazu, priblížili sme sa k Trenčínu.
Slečna sa zberala vystupovať. Celú cestu sedela tak, že pod sebou mala ešte svoju bundu. Zdvihla tašku, navliekla sa do rukávov bundy a prešla do chodbičky. Pozeral som smutne za ňou, zrak mi mimovoľne spočinul na mieste, kde predtým sedela, a vtom som to zbadal. Pod bundou bol ešte hnedý šál, ktorý si tam zabudla. Nastala tá vytúžená situácia, o ktorej som sníval posedných približne sto kilometrov. Za ňou však nasledovala (pre mňa) jedna z najhorších a najtragickejších polminút tohto storočia. Čumel som na ten šál ako bacil do lekárničky. Vnútri sa mi ozýval naliehavý hromový hlas: „Ty debil, zdvihni šál a rýchle jej ho vynes, potom sa uvidí!" Ale spojenie mozog - ruky a mozog - nohy sa načas prerušilo. Všimol som si, že aj ten chalan, čo sedel vedľa nej je na tom podobne. Hľadeli sme na ten šál, hypnotizovali ho, čakali na zázrak, lenže lúzerom nepomôžu ani dva zázraky denne. Slečna to asi videla z chodbičky, a po chvíľke ukončila naše trápenie, vrátila sa po šál, hodila po nás opovržlivý pohľad (ktorý sme si zaslúžili - teda hlavne ja) a odišla navždy z našich životov. Depka z tejto príhody ma držala týždne, o traume ani nehovorím, napísať som o tom dokázal až teraz z odstupom viacerých rokov.
Púchov - Bratislava
Čerstvejšia príhoda. Odohrala sa v modernom klimatizovanom veľkopriestorovom vozni. Stalo sa to v období búrania rituálov. Nevybral som si prvý vozeň, ako som mal vo zvyku vždy v Púchove, ale druhý, pre zmenu. Cez sklené dvere som si obzrel stav voľných miest a osadenstva. Do oka mi padli hneď chutné chichúňajúce sa tenistky, no ale potom mi zrak padol na štvorku, hneď za dverami, kde sedela jedna prudká sympoška. Neváhal som. Po obligátnom: „Je tu voľné?" a kladnej odpovedi som sa usalašil rovno oproti nej. Najpresnejšie by ju opísalo slovné spojenie nenápadný šarm. Modré oči ako zánebudky, malý noštek a jemný milý úsmev, ktorý vyludzovala na tvári počas čítania Hellerovej Hlavy XXII. Veľmi mi pripomínala jednu moju platonickú lásku ešte zo stredoškolských čias.
Nečakal som, že by sa niečo zaujímavé mohlo z tejto situácie vyvinúť, nasadil som si štuple môjho kreatívneho muva (mp3 prehrávača) a vychutnával jazdu nedeľnou slnečnou krajinou. Lenže zakrátko sme sa opäť ocitli niekde v okolí Trenčína, kde sa zvykne niečo udiať. Asi mala podobné problémy s Hlavou XXII, cez ktorú sa neviem prehrýzť zhruba dva roky, odložila knižku na stolík a z batoha vytiahla mp3 prehrávač. Mala ho zabalený v takej chutnej ponožke, aj on bol chutný, taký modrý. Nasadila si štuple, podržala tlačidlo „on", potom ešte raz dlhšie a nato pomaly so smutným výrazom vyberala štuplíky z uší. Došlo mi, ktorá odbila. Srdce mi začalo búšiť, vedel som, že musím konať. Vystrelil som zo sedadla ako blesk, rýchlo sa začal hrabať v batohu, našiel náhradnú baterku a s víťazoslávnym úsmevom som jej ju bez slova podal (jednak som mal pustenú hudbu, a aj tak, ma nič zmysluplné nenapadlo). Usmiala sa tým najkrajším úsmevom a z pier som jej odčítal „ďakujem". Ešte dlho sa usmievala, však aj ja. Tváril som sa zase, že sa pozerám na ubiehajúcu scenériu, ale po očku som ju pozoroval, nedalo sa inak. Sem tam driemala, aj vtedy mala taký nenápadný usmievavý výraz. Páčila sa mi.
Situácia bola pekne rozohraná, len ju bolo treba ešte krajšie zakončiť (pozvaním na rande). Mal som dosť času na rozmýšľanie až do Bratislavy. Mal som pripravené viaceré scenáre, ako to priamejšie, či okľukou na ňu vybalím. Do karát mi nahrával aj fakt, že by mala nejako slovne prejaviť vôlu vrátiť polominutú baterku, resp. si ju nechať, keď bude vystupovať. Stalo sa, hneď po Vinohradoch. Opýtala sa, či si ju môže nechať, načo som jej odpovedal predpripraveným: „Jasan, ja mám ešte jednu." (fakt som mal - predzásobil som sa, prerábajú trať, bývajú výluky, bez hudby je to o hubu). Lenže daľšia veta, čo mala nasledovať: "Nepôjdeš so mnou do kina?" alebo „Ako sa Ti páči Hlava XXII?" sa mi zasekla niekde v oblasti vyschnutého zdrevenelého jazyka. Nevzdal som to, zaimprovizoval, opýtal sa, či jej môžem pomôcť s batohom. Dostal som však odpoveď: „To zvládnem." Netlačil som teda na pílu a so sklopenými ušami a nečujným pozdravom som sa pomaly poberal vystupovať. Ešte som sa pre istotu obzrel a skontroloval, či si to nerozmyslela, ale naopak, nastavovala popruhy, púšťala pred seba ľudí, aby ma nedobehla a nemusela sa stretnúť. Utešujem sa, že ju asi čakal frajer. Teší ma, že som sa aspoň pokúsil, hoci to mohlo byť aj lepšie (ale vždy to môže byť aj lepšie), na moje pomery, viď predchádzajúci príbeh, je to celkom slušný posun. Vyjadrené športovou terminológiou, zlepšil som hru, zatiaľ však bez výraznejšieho efektu.
Vo všetkých „baliacich" a flirtovacích návodoch a príručkách sa zdôrazňuje, že si treba na tieto účely vyberať veľmi atraktívne objekty. Pri priemerných totiž hrozí zníženie sebavedomia, keď si človek uvedomí a pripustí, že ani to, na čo si reálne trúfal mu nevyšlo. Pri veľmi atraktívnych zníženie sebavedomia až tak nehrozí, len človeku je to niekedy dvojnásobne ľúto, že ten „objektík" už neuvidí a bližšie nespozná. Mne za týmito dvoma, no najmä tým druhým „objektíkom", bolo veľmi ľúto. Nie je však všetkým dňom a cestám vo vlaku koniec, takže baby pozor, ak máte slabé baterky, sadnite si niekde do mojej blízkosti, nosievam náhradné;)
