Začalo to, ako to býva u mňa zvykom, nevinne. Raz, počas môjho dlhého a náročného vysokoškolského štúdia, sme sa s kamarátmi a kamarátkami vybrali do ulíc žiť, rozumej, bezuzdne požívať omamné látky, jedy a prekurzory, jednoducho sme šli na pivo. Stihli sme navštíviť dosť pohostinských zariadení 3 - tej až 4 - tej cenovej skupiny, len jedno sme nestihli, a to bol posledný autobus na internát. Nezostalo nám iné (ani peniaze na taxík), len ísť pešo. Aby sme si skrátili dlhú a namáhavú cestu do našich postieľok rozhodli sme sa prejsť cez tunel. Bola už noc, električky nehrozili, zdalo sa to, ako dobrý nápad. Lenže tunel bol zhasnutý. Všetci sme strúhali formu, akože sa nič nedeje, ale nebolo to bohviečo. Ocitli sme sa v úplnej tme, na konci ktorej sa črtalo malé svetielko. To bolo to povestné svetielko na konci tunela. Dezorientovaný tmou a ešte viac množstvom požitých omamných látok som sa pokúšal zachytiť nejakých pevných bodov. Jedným z nich bol v mojej blízkosti sa ozývajúci hlas kamarátovej frajerky. Bol som rozhodnutý. Ona bude tou vyvolenou, ktorá ma vyvedie z tejto šlamastiky a povedie ma von. Len bolo treba domyslieť spôsob, resp. verbálne upozornenie danej osoby na to, že bude poctená touto funkciou. Dlho som nepremýšľal, keď so mňa vypadla tá osudná veta, po ktorej už nebolo nič ako predtým. Nedochovalo sa jej presné znenie, bola len rekonštruovaná prítomnými svedkami. Znela asi takto: "Lenka? Môžem sa Ťa chytiť? Vieš, ja sa tu potme strašné bojím".
Možno by sa na tú vetu bolo aj zabudlo, teda ja by som zabudol určíte, ale zhruba o týždeň, keď sme boli opäť v uliciach, sa baby na mňa voľáko uškŕňali. Naplno to prepuklo po vstupe do jedného nie príliš silne osvetleného podniku. Dievčence sa ma priamo spýtali, že či sa nebudem báť, keď tam je také prítmie. Stal som sa terčom posmechu. Lenže, nedal som sa len tak ľahko trafiť. Zahlásil som, že to síce tak nevyzerá, že je to len maskovanie, ale vo svojej podstate som drsniak. Vyvolalo to ešte väčšiu búrku smiechu. Keďže rád rozosmievam baby, dohral som to dokonca. Vtedy som ešte nebol drsniak ale drsňák, a mluvil jsem česky. Zdálo se mi to takový drsnější. Dívky jsem oslovoval zásadně: "Poslouchej koťátko" a ještě jsem k tomu přidával rúzné věty typu: "já vím, že se Ti líbím, Ty se jenom stydíš dát mi to najevo, kotě, že jo" a tak dále.
Postupne som zistil, že v slovenčine zniem ešte vtipnejšie: drsniak, znie to tak ľúbozvučne. A už mi to zostalo ako moje najobľúbenejšie alter ego.
Plynulo prechádzam ku príbehu viažúcemu sa k rukojemníkovi. Opäť bude hlavnou postavou vyšsie spomenutá Lenka. Bude to však tentoraz jednoduché, krátke, stručné a výstižné.
Nebudete mi veriť, ale začalo to opäť nevinne. Boli sme zase v nejakom podniku za bohumilým účelom dotovania štátneho rozpočtu prostredníctvom spotrebných dani uvalených na liehoviny (zas sme boli na pive). Lenka už nebola frajerkou vyššie spomenutého, ale bližšie nešpecifikovaného kamoša. Mala na sebe taký rolákový svetrík, a keďže sa považujem (a určíte nie neprávom), za fetišistu, hneď som sa do nej zamiloval. Ale aby som nedával vinu len rolákovému svetríku, ktorý bol ale fakt tak nádherné útulný, jemnučký, mäkučký a príjemný na dotyk (prepáčte, nechávam sa unášať predstavami), Lenka sa mi páčila aj predtým. Moje zaľúbenie sa prejavilo v ten večer tým, že som ju znenazdajky chytil za ruku, a len tak sme sa držali. Vtedy predniesla ďalšiu z osudových viet: "Andy, ty nie si drsniak, ale rukojemník". Zdá sa to ako blbosť, ale hneď príde epilóg, v ktorom všetky kocky skladačky do seba krásne zapadnú.
Epilóg: V tých časoch kolovali medzi nami vtipy typu: Chodí to potme a hudie to, čo je to? Potmehúd. alebo Chodí to po nebi a všade to ští. Neboštík. No a konečne: Kto má najjemnejšie ruky na svete? Rukojemník. Lenka teda chcela naznačiť, že mám veľmi jemné ruky nehodiace sa ku imidžu drsniaka.
Odkedy som si založil blog, nie som viac drsniakom, v diskusiách vystupujem pod vlastným menom. Tento článok je takým epitafom, mojou rozlúčku s najobľúbenejším mojim alter egom. Ako vraj niekde za riekou Moravou odznelo na pohrebe miestneho hasiča, citujem: "Dostříkals´ Jaromíre." tak si dovolím rozlúčiť sa aj s drsniakom.
Ešteže aspoň ten rukojemník mi zostal.
