Už to, že nefungoval bankomat som mal brať ako znamenie. Nebral som. Išiel somsi vybrať zodpovedajúci finančný obnos inde a vrátil sa. Ani som nečakal, zobralima hneď. Taká mladá, celkom milá kaderníčka. Spýtala sa ako to chcem a ja sompovedal, že len tak trošku poskracovať. Keď nie bankomat, aspoň to, keď miúvodom nastriekala tú ich vodu, či čo to je, na vlasy tak, že mi to stekalo počele a následne nose, pričom som si to nemohol utrieť a šteklilo ma to k zblázneniu,som mal brať ako znamenie. No nebral som.
Následne začal samotný proces.Najskôr nožničkami. Zdanlivo všetko prebiehalo v poriadku, tak akoinokedy. Možno ma mal ma varovať, ten jej zvláštny štítivý až útrpný výraztváre, no myslel som si, že je pocelodennej šichte, na nálade jej nepridá niekto s odstreľujúcimi vlasmiako mám ja. Po chvíli už bolo celkom zjavné, že slečne sa nedarí. Vtedy zobralastrojček. Nemo som prikývol na otázku, či môže. Nevedel som, čo činím. S ním sajej nedarilo ešte viac. Vlasy odpadávali v chuchvalcoch, začali saobjavovať holé miesta a presvitať koža. Na podlahe podomnou naopak, mizli holé miesta, linoleum pozvoľna prestávalo presvitať pod nánosmi padlých ozdôb mojej hlavy. Moje dômyselné, viacsmerné "prehadzovačky", skrývajúce úseky preriedeného lesa a holoruby, mizli počas výčíňania tohto bonsaja kosačky jedna po druhej. Určite ste to niekedy zažili, keďsledujete nejakú situáciu, ktorú by ste chceli zmeniť alebo zvrátiť, ale nedása, a s rezignovaným, stoickým pokojom a vypleštenými očami čakáte,ako to dopadne. Tak to bolo aj vtedy. Ten zúfalý výraz tváre, čo sa na mňaodrážal zo zrkadla sa nedá opísať, ani len tak natrénovať, to musí byťpodopreté empíriou. Po skončení ničivého procesu prišiel bonus. Pri platení, sa ozval nesmelý hlások:
"Prepáčte, mohla by som Vás ešte opraviť, našla som na Vás chybu." (poznámka autora mimo dejovej línie: keby sommal len jednu a keby ma tak mohla naozaj opraviť;)
Poučený z krízového vývoja som odvetil, že ja by som to prežil aj s chybou, aleposlušne som si opäť sadol do hyzdiaceho kresla. Počas dokončovania diela skazymi ešte stihla povedať, že je tam prvý týždeň, a asi aj posledný, lebo vedúcaju chce vyhodiť. Pomyslel som si, že pani vedúca asi bude mať dôvod,povedal som však : "Ale to hádam nie." Nato mi povedala, ževšetky začiatky sú ťažké, a že niekde sa začať musí. Prikývol som mlčky, av duchu sa sám seba s plačom pýtal, že prečo práve na mne.
Naostatok som jej ešte nechal preistotu malý trinkgeld, že nech má, chudiatko, keď príde o prácu, aspoň narožky a po obligátnom: „Ďakujem, dovi." som sa rýchlym krokom vydalbočnými uličkami smerom k miestu môjho bydliska, kde som sa hodinu pred zrkadlom márne pokúšal niečo na hlave načechrať.
Sumár: Na niektorých miestach nahlave nemám nič, slovom nič!!! Kamaráti ma nespoznávajú, kým na nich neprehovorím. Do práce chodím oveľa skôr ako predtým, aby manikto nevidel, na obed radšej už o jedenástej a odchádzam oveľaneskôr, z toho istého dôvodu. S kolegami sa snažím hovoriť lentelefonicky, pretože keď ma jedna kolegyňa náhodou navštívila, dostalataký záchvat smiechu, že jej tiekli slzy (minula dva kapesníky) a pokazilasi tuším aj make-up.
Dúfam, že mi to čím skôr podrastie, pretože teraz vyzerám ako reklama na klub nespravodlivoplešatých alebo nepodarená karikatúra pásomnice. Už len čakám, kedy mi niektopovie, že si ten, prepytujem, porast mám aspoň v spoločnosti prekryťčistou vreckovkou.
Záverom kvôli vyváženosti musím dodať,že včera mi jedno dievča povedalo, že to mám dobré.
Pozn. autora na úplný záver: Fotodokumentácia k článku bola na žiadosť Ligy za duševné zdravie stiahnutá.
