Trhanie zuba. Horko - ťažko som zaplakal a ešte horšie zahrešil (ako hovorievala teta Kolníková v Človečine), nebol som na to psychicky pripravený. Ale keď som bol objednaný, nedalo sa inak.
Zvyčajne mi po umŕtvovacej injekcii ochabne celá papuľa aj s jazykom na pol dňa, tentoraz veľmi nie, akosi mi nezabrala naplno, ale hanbil som sa povedať nech mi dajú druhú, aby si nemysleli, že som cintľavka. Trhanie zuba nie je nič príjemné, ani keď sa deje bez komplikácií, s komplikáciami je to najdrsnejší horor. Ten môj sviniar, nech mu je zem ľahká, sa držal z celej sily. Na jednej strane som naňho hrdý, že nebol padavka a že ukázal, „zač je toho loket“, že moje zúbky sa nevzdávajú a bojujú do poslednej chvíle, ale na druhej strane som ho ku koncu prosil, nech to už radšej nechá tak, však kto to ocení? Nenechal. Museli mi ho rozvŕtať a dávať von po častiach. Úplné jatky. Pri postupnom trhaní bolo už úplne jasné, že tá injekcia nezabrala, ale keďže som tvrďas, resp. to o sebe vyhlasujem, vydržal som, a hoci sa mi sem tam od bolesti tisli slzy do očí, ani som nemukol.
Myslel som si, že najhoršie mám za sebou. Omyl. Ešte som si ani nestihol zotrieť z čela smrteľný pot a prišiel nový úder. V chvíľach úplnej indispozície, človek nechce stretnúť nikoho ani len z rodiny, aby ho nevideli ako zbitého psa, nieto ešte niekoho, u koho vám záleží na tom, ako v jeho očiach vyzeráte.
Nastúpim do autobusu, a kto si tam spokojne nesedká? Katalin. Áno, tá milá, krásna babizňa, čo som o nej toť písal, ktorú som nevidel tak asi sedem rokov. Celé tie roky som ju túžil náhodne stretnúť, a kedy k tomu dôjde? Akurát, keď mi päť minút predtým vykmasli zub, a celý upotený po nadmernom vypätí, s krvavým tampónom v hube, neschopný poriadne rozprávať, sa ponáhľam domov, do ústrania, plánujúc sa z tohto stavu v tichosti vystrábiť, alebo v ešte väčšej tichosti pokiaľ možno dôstojne umrieť. Tak to chodí.
Hovela si tam v tej zadnej štvorke v takej čiapke, ako nosil Sherlock Holmes. Pozreli sme sa na seba, hneď sme sa spoznali, pozdravili a moja prvá veta bola: "Vytrhli mi zub, nemôzem poriadne rozprávať," Teda, v skutočnosti znela asi takto: "Itli i up, emoem opava." Ani neviem ako som si od nej vypýtal číslo a dohodol sa, že si napíšeme. Som rád, že si ma pamätala, resp. že ma vôbec v tom stave spoznala a napriek môjmu nelichotivému celkovému zjavu bola ochotná stretnúť sa aj v budúcnosti.
Bál som sa, že stretnutie prisľúbila len tak, aby sa ma zbavila, ale nie, naozaj prišla. Je rovnako krásna milá, ako bola vtedy, ak nie ešte viac. Niektorí ľudia sa proste nemenia. Síce už nehovorí s takým rozkošným akcentom ako onehdá, veľmi sa zlepšila, ale aj tak jej sem tam niečo roztomilé uletí, ako:
... „U bratanca je taká zima, že keď varím a stojím v papuči, normálne mi oziabajú nohy“...
... „Bola som u kamarátky, nedávno sa jej porodilo dieťa“...
... „Ona sa už s nami ani nebaví, ostala taká nafúknutá“...
Na zjedenie. Toto by sa krajšie nedalo vymyslieť.Škoda, že má frajera... Tiež je škoda, že sa pýta von ďalší môj zubisko. Dúfam, že keď mi ho vyšklbnú, ako bolestné stretnem stretnem nejakú lásku v autobuse. A mohla by to byť už nejaká nafurt, lebo čo si budeme oči šmirgľuvať, zuby sa mi míňajú.
