Zakladateľ cirkvi a jej ústredná postava, miestny územčistý učiteľ pohlavnej zdržanlivosti, osvietený asexuál, spolutvorca výroku: "Pred svadbou nie a po nej už vôbec", jeho duchovná nadrozmernosť TITÁN, k svojmu menu prišiel na základe prvej Mahlerovej symfónie. Pri objasňovaní jej strhujúceho deja sa jeho prvý učeník Kompót (vlastným menom Zaza Kompotkaze, inak aj gruzínsky spolutvorca Všeobecnej kalerábovej teórie) dostal totiž do takého vytŕženia, že mu pivo vyprsklo nosom. Konkrétne sa tak stalo úplne na záver objasňovania (ktoré bolo neskôr označené ako prvé Titánove podobenstvo), keď sa Učiteľ spýtal, citujem: "Vieš, čo som si uvedomil, keď som to dopočúval?" Kompót sa odvážil hádať: "Že tým ospevovaným Titánom si Ty?" Učiteľ sa len striedmo pousmial popod riedke strnisko a skromne odvetil: "Hast du die Recht", čo v jeho jazyku znamenalo "Máš pravdu".
Vtom okamihu sa zrodil Titán a my sme mali tú česť, že si nás vybral za svojich učeníkov. Ja som sa síce po niekoľkých skúškach viery a neúspechu v súťaži "Čo vieš o svojom Učiteľovi?" bohužiaľ stal heretikom, nositeľom biľagu maloverného, ba priam neveriaceho Tomáša, ale moji dvaja spoluveriaci učeníci, už spomínaný Kompót a v tejto óde zatiaľ ešte nespomínaný Saturnin (nazývaný tiež Machoš) sa tešili učiteľovej priazni naplno. Uctievali ho, v jeho prítomnosti sa nechávali unásať prívalom emócií, hádzali sa pred ním na kolená a bozkali mu ruky, zakladali na jeho počesť kontemplatívne miestnosti a spolky, peli na neho ódy. On im na oplátku rozprával podobenstvá a tak pomáhal ich duchovnému zreniu.
Základná a univerzálna axióma Titánovho učenia "Ilúzia je realita a realita je ilúzia" podľa hodnoverných zdrojov dopomohla k zloženiu skúšky z Filozofie dejín jednému spriatelenému členovi širšej, takmer šesťčlennej základne cirkvy Titánovej. Keď vraj na skúške zistil, že jeho vedomosti sú nedostačujúce, v zúfalstve siahol po základnej téze učenia Titánovho, na čo mu skúšajúci bez slova do indexu zapísal známku. Táto udalosť bola neskôr zaznamenaná ako prvý Titánov zázrak.
Výrok: "Z tohto mráčka nezaprší" (Bažant na Mlynoch, rok 2002), ktorým Titán predpovedal počasie počas bujarej oslavy roztopašného bytia pospolitej štutentskej hordy, sa považuje za prvé proroctvo Titanovo.
Zvolania: "Čo bolo medzi nami, to bolo medzi nami!" (opekačka pri Markovi Twainovi rok 2000 - Učiteľova diplomatická odpoveď na otázku, či sa spreneveril pohlavnej zdržanlivosti s jednou našou krásne stavanou spolužiačkou) a "Veľa som toho prežil, veľa toho prežívam a ešte toho veľa prežijem" (druhý stôl od konca v prvom rade v Markovi Twainovi, rok 2003, kázeň po požití tzv. Učiteľovho štartéra, t. j. troch pív a pepermintového likéru) položili základy sémantickej vedy o výrokoch nulovej výpovednej hodnoty. Vedný odbor doposiaľ požíva vážnosť vedeckých kruhov a teší sa širokej obľube ešte širšej verejnosti.
Učiteľ sa nikdy nebál ničoho a nikoho. Militantným cudzokrajným študentom vysvetlil, kto je kde doma, napriek tomu, že nehovoril ich rečou ani zamak. Ukrajinských nádenníkov napojil a nasýtil, vysvetlil im základné piliere svojho učenia, opäť bez akejkoľvek znalosti ich rodného jazyka. Vyzývavým dievčatám sa nebál britko kázať o plytkosti konzumného bytia. No nebál sa ani vnorenia do hĺbky. Na všetečnú Kompótovu otázku: "Učiteľ, povedz nám, ako vyzerá raj?" odpovedal opäť svojským jazykom. Záhadne sa usmievajúc s citoslovcom "hmmm" na perách sa pomaly zosunul do polohy ležmo. Niektorí velikáni svojej doby sú skrátka schopní aj nonverbálne veľa vyjadriť.
Napriek všetkej jeho veľkosti si Učiteľ zachoval aj svoj ľudský rozmer. Ani v stave, keď jeho telesnú schránku oslabenú celodenným pôstom premáhali zradné účinky destilovaných nápojov poznania, nezabudol na svojich blížnych a vetou "Andy, mocno búchaj, bo ja som mŕtvy!" napísanou na zdrape vytrhnutom z kurzového lístka, naznačil svojmu malovernému učeníkovi ako sa má dostať do zamknutej izby. Nepomohlo. Spánok spravodlivých nepremôže ani mocné búchanie. Medzi jeho nasledovníkmi sa ústnym podaním z generácie na generáciu traduje aj úryvok rozhovoru jeho najvernejších, ktorý si ja pamätám takto:
Píše sa rok 2002, sú prázdniny a my s Učiteľom trávime rozmarné leto na Duchonke. Svitá po ťažkej noci, počas ktorej sme sa oddávali hlbokej konteplácii a nadmernému požívaniu skvapalnenej pravdy. Z kontemplativnej miestnosti sa do ranného ticha len jemne prerušovaného frenetickým chrápaním ozve Machošov borovičkou zastretý hlas: "Učiteľ má vetry." Nato zaznie Kompótov domácou trhavinou podfarbený hlas: "Viem, celú noc som dýchal jeho sväté plyny".
Ach, krásne časy to boli, keď nám Titán kázal za asistencie nápojov poznania. Cirkev Titánova, už dnes síce nevyvíja aktívnu činnosť, zostali na ňu však krásne spomienky a ja som rád, že som mohol duchovne rásť v tôni jedného z najväčších velikánov svojej doby.
Titanus proximus et maximus omnipotentis, nech Ti je Večná sláva!
