Približne v období, keď naša prvá dcéra Linda už veselo a sebavedomo kráčala a absolvovali sme spolu aj niekoľko prespávaní na horských chatách, mi tehotenský test opäť ukázal dve paličky. Zase už bola naštartovaná sychravá jeseň a dieťatko sa malo narodiť v lete. (Totožná situácia ako prvýkrát, len posunuté presne o mesiac :). Rozdiel v prvom trimestri a vlastne aj v celom druhom tehotenstve bol však omnoho väčší. Už som skrátka vedela, do čoho idem, čo to celé obnáša. Bola som už vyše roka a pol doma na materskej / rodičovskej dovolenke, Peťo pracoval z domu, stále tu bola kovidová pandémia a my sme mali fakt spomalený režim, či skôr život :). Jednoducho sa z nás stali “ostrieľaní” rodičia s bežnými dennými či týždennými rutinami okolo dieťaťa a nie čerství novomanželia, žijúci v tom čase v hektickej Bratislave, ktorým sa podarilo počať hneď po svadbe.
Ten prvý “tajný” trimester bol naozaj lepšie zariadený ako prvýkrát. Vedela som, že musím doslova a dopísmena stále niečo “dusiť”, teda jesť pravidelne a často, raňajkovať do pár minút po prebudení a dávať si pozor na rôzne pachy. Aj pri prvom tehotenstve som nakoniec vychytala muchy, ale bolo to celé dosť nepríjemné, pokiaľ som sa dôkladne nespoznala. Pravidelne som cvičila tehotenskú jogu z videí online a jedla vitamíny s kyselinou listovou. Znovu som si prečítala tehotenské knižky a prípravu z hypnopôrodu.
Oficiálne potvrdenie gravidity ma potešilo aj spolu s fotkou z ultrazvuku presne na Mikuláša. Gynekológ mi povedal, že si to môžem pridať do čižmičky :). Keďže sme sa medzičasom presunuli späť do rodného kraja, zmenila som aj zdravotnícku starostlivosť. Už to neboli nekonečné presúvania na tehotenské poradne z konca Petržalky do Rače cez polovicu Bratislavy, ale jeden priamy autobus z našej dedinky Nemce do banskobystrickej Radvane. Aj tu bol značný rozdiel, už to nebol nadštandardný tehotenský balíček ale bežná starostlivosť. Asi aj preto som strávila v čakárni dokopy dlhé hodiny, a v ordinácii to šlo zase veľmi rýchlo. Našťastie ultrazvukové vyšetrenie bolo pri každej návšteve (toto sa niekde ráta ako nadštandard), takže som bola viac-menej spokojná.
Dva veľké morfologické ultrazvuky (v 20. a 30. týždni tehotenstva), kde väčšinou môže byť prítomný aj partner, sme dokonca absolvovali aj s Lindou. Pre ňu to bol neskutočne nudný zážitok, celý čas bola na Peťovom pleci a vôbec nechápala, prečo sa všetci uprene dívame na monitor, kde nám doktor ukazoval malé telíčko v mojom bruchu. Ako plynul čas, postupne som sa guľatila, poctivo cvičila tehotenskú jogu, dvakrát sa mi dokonca podarilo ísť aj na skupinové cvičenie v blízkom športovom centre.
Malé výletovania s veľkým bruchom
Počas jari sme úspešne absolvovali svadbu kamošov Veroniky a Mareka na Horehroní (veľmi pozdravujeme!). Všetko aj s bruchom a malým dieťaťom sa nakoniec dalo zvládnuť :). Na jeseň nás čaká zase ďalšia svadbička, to už bude Lindina tretia. Podarilo sa nám aj trošku výletovať. Všetko s mierou a v rámci možností. Za veľmi teplého počasia na konci marca to boli tri dni v Štúrove. Dali sme najmä mestskú turistiku, prekráčali cez most do maďarského Ostrihomu a pokukali okolie. Linda je väčšinou nadšená z centier miest, na pešej zóne je pre ňu všetko pútavé - fontánky, holuby a veľa rôznych ľudí, detí a vzruchov.
Koncom mája sme zase zažili celkom chladný pobyt vo Vysokých Tatrách. Ubytovanie bolo v rodinnom penzióne v Starej Lesnej, kde sme neplánovane dostali izbu s dvoma spálňami, čo bolo naozaj luxusné. Ešte by sme sa tam radi vrátili :). Podarilo sa nám niekoľko kratších výletov - okolo Štrbského Plesa s kočíkom, prechádzka s nosičom z Hrebienka na Rainerovu chatu spoločne a potom sám Peťo so spiacou Lindou pokračoval až na Zamkovského chatu. (Ja som sa radšej vrátila - dogúľala - späť na Hrebienok a dala si horský obedík).
Pri zhone a chaose z balenia ešte pred samotným odchodom na výlet som nedopatrením nezobrala tašku s oblečením pre Lindu, tak po vystúpení z auta v Kežmarku sme akútne museli riešiť, kde zohnať detské oblečenie na týždňovú dovolenku v horách. V tomto prípade nás zachránila švagriná Eja, pôvodom z východu, ktorá za pár hodín vybavila kamošku, ochotnú požičať nám detské vecičky :). Ďakujeme, ste super
Posledný predpôrodný pobyt bol na Gemeri, pri údajne najteplejšej vodnej ploche na Slovensku, pri Teplom Vrchu. Ten región máme veľmi radi, tentoraz nás tam zavolali bratislavskí kamoši, ktorí tam majú veľmi dobre vybavenú chalupu. Ja som sa už naozaj veľmi gúľala, ale dali sme každý deň kúpanie, v jazere, bazéne aj vírivke a naše deti sa tiež dobre zabavili. Skrátka podarená posledná dovolenčička mesiac pred pôrodom :) Ďakujeme veľmi pekne!
Viac z výletovania si môžete prečítať na našom blogu ourway.sk
Pôrod
Na predpôrodné poradne som už chodila do zvolenskej nemocnice, presne tak ako pred dvoma rokmi s Lindou v bruchu. Každý piatok patril spoločnému výletu do bryndziarskeho mesta. Dvakrát sme cestu absolvovali aj s Lindou a raz ju doma strážila svokra. Zatiaľ čo ja som hodinu trčala na tzv. pásoch, kde sa merajú srdcové ozvy bábätka, Peťo s Lindou pobehali miestne ihriská a pieskoviská a potom sme si dali spoločný obed a kávičku. Raz sa nám podarilo naplánovať si stretnutie s kamošmi a ich deťmi zo Senca, keď putovali naprieč Slovenskom. Bol z toho príjemný detský obed aj s letným dažďom a kávovaním na námestí :).
Poslednú plánovanú piatkovú poradňu pred pôrodom som už neabsolvovala, lebo sme chytili kovid a museli sme byť v karanténe. V sobotu, hneď na druhý deň som sa zobudila strašne skoro na známu bolesť v podbrušku. A už som presne tušila, ako sa bude vyvíjať ten deň, a viac-menej to bolo veľmi podobné s prvým pôrodom. Lindu šiel Peťo zaniesť k svokrovcom a ja som si celý deň voľne predýchavala.
Kontrakcie boli celkovo miernejšie, snažila som sa čo najviac oddychovať a robiť uvoľňovacie cviky, pohupovať sa na fitlopte a sprchovať sa. Volala som viackrát do pôrodnice, aby som sa uistila, ako to celé bude prebiehať, keďže som stále bola pozitívna. Mierne som sa aj bála, či ma nepošlú rodiť s kovidom do mojej spádovej nemocnice, ktorou bola Banská Bystrica, čo som nechcela, a našťastie sa to nestalo. Otec pri pôrode byť ale nemohol a celé to bolo dosť nepríjemné, keďže som musela mať stále respirátor. Pôrodný box bol tiež v neštandardnej miestnosti, bez sprchy a iných vymožeností, keďže sme museli byť celé tie štyri hodiny v špeciálnej izbe, len ja a sestrička a na samotné tlačenie došla doktorka. Obe boli v skafandroch a veru som im nezávidela. Tak som proste zažila aj takýto druh pôrodu.
Samotný pôrod v nemocnici prebiehal podobne ako pred dvoma rokmi, kto si chce o tom prečítať podrobnejšie, spísala som to v tomto článku. Akurát som prišla na príjem teraz trošku skôr, o 4-tej poobede, bola som otvorená “len” na 5 cm, pri prvom pôrode to bolo na 8 cm a naozaj mi kázali prísť druhýkrát skôr. Prvú hodinu mi len tiekla infúzia s oxytocínom a bola som stále pripojená na pásoch, aby počúvali ozvy srdiečka. Trošku som sa aj hýbala a pomáhala uvoľňovať sa na fitlopte a pomocou jogy. Žiadna epidurálka ani nástrih sa (asi aj kvôli kovidu) nekonali.
Potom mi praskli vodu a pomaly (to je subjektívne, mne sa to zdalo ako celá večnosť) a bolestivo som sa otvárala. Medzitým mi po malých dúškoch dovoľovali piť a stále som nadávala ako pohan. Keď som už konečne bola otvorená na 10 cm, mohla som ísť na kozu, teda na tú pôrodnú posteľ tlačiť.
Tá vypudzovacia časť bola ozaj krátka, ja som sa pripravovala na hodinové tlačenie (ako pri prvom pôrode) a predstavovala si, že na to už naozaj nenahrabem žiadne zvyšky sily. Našťastie to trvalo ozaj krátko, podľa mňa tak 20 minút, pôrodná asistentka mi hovorila, že asi 10 minút a v záverečnej správe bolo uvedené že druhá doba pôrodná trvala 5 minút. Tomuto veľmi neverím, ale v každom prípade to šlo extrémne rýchlo. Peťka prvýkrát zaplakala 30. 7. 2022 o 18:40. Pupočník sa ešte dotepal na mojom bruchu a potom ju zobrali a uvidela som ju až na druhý deň doobeda.
Toto bola veľmi nepríjemná doba, lebo som mala dieťa a vlastne aj nemala. Vedela som dopredu, že kvôli možnému prenosu kovid infekcie nebudeme môcť byť prvé hodiny, možno ani dni spolu, ale keď to nastalo, bola som dosť mimo. Ako druhorodička by som totiž normálne dostala maličkú už na noc k sebe (tzv. rooming-in). Aj pri prvom pôrode som videla dcérku až ráno, lebo tak to chodilo u prvorodičiek. V mojom prípade to takto bolo aj po druhýkrát.
Našťastie sa prenos infekcie nepotvrdil, Peťka mala dobré výsledky a po raňajkách mi ju priniesli na izbu a už nikdy neodniesli :). Paradoxom je, že som bývala na tej istej samostatnej izbe s vlastnou kúpeľňou, ktorú som nejakým zázrakom dostala aj pri prvom pôrode na druhý deň. Vtedy som si však za ňu musela platiť plnú sumu ako nadštandard. Teraz to bolo celé gratis, keďže izba slúžila ako izolačka. Nemohla som po celý čas pobytu (4 dni) vychádzať, jedlo mi nosili pred dvere, bábiku brávali na merania a lekári a sestry chodili ku mne s rúškom. Návštevy boli pre mňa zakázané, aspoň wifi fungovalo a ja som sa spájala s Peťom a Lindou cez displej mobilu. Poviem pravdu, kvôli nemožnosti zdieľať radosť z bábätka naživo boli tie štyri dni pre mňa dosť smutné :/.
600-nedelie
Bezprostredné týždne po pôrode, alebo aj štvrtý trimester prebiehali pokojne a nenáhlivo. Naša záhrada plnila relaxačnú funkciu, okrem silného augustového obedného slnka sme tam boli vlastne celý deň. Peťka viac-menej celý svoj prvý mesiac (august 2022) prespala v odstavenom kočíku vonku. Niekedy fakt spala aj 8 hodín vkuse cez deň. Noc mala takisto pokojnú, niekedy sa zobudila na jedno kojenie, niekedy ani raz. Trvalo to však len do nástupu jesene, potom sa noci a postupne aj dni začali kaziť :D. Ale to šestonedelie bola takmer ukážkovým bábätkom, dobre a dlho spala :) Lindu veľmi často na celé dni brávali k sebe Peťovi rodičia, takže my sme si parádne oddýchli. Príchodom jesene sa to všetko zmenilo a režim sa musel prestaviť. Začali sme si postupne zvykať na život v rušnej štvorčlennej rodine a takto je to doteraz. September prekvapil nečakaným ochladením a mne sa rozplynuli všetky nádeje na nejaké kúpanie vonku po šestonedelí. Babie leto ako po ostatné roky sa nekonalo a ja som už nerozbehla kúpaciu sezónu bez brucha. Síce sa mi podarilo trošku zaplávať si pred pôrodom, nebolo to ono, veľmi som sa bála, neplávala som s hlavou pod vodou a tú uplynulú sezónu mi to dosť chýbalo :/.
Dvojmaterstvo
Byť dvojnásobnou matkou s dvojročným vekovým rozdielom detí je záhul, teda minimálne pre mňa. Viem, že všetko by mohlo byť aj horšie, ale pre mňa je to náročný každodenný život (boj) skĺbiť potreby našich dvoch malých slečien. Riešiť každý deň ich komplikované spánky, jedenie, prebaľovanie, šarvátky atď. A pritom nezabúdať na seba :).
Peťo ešte pred príchodom Peťky išiel na polročnú materskú s Lindou, čiže znížil svoje pracovné aktivity na minimum. Ja som bola vtedy na materskej, teraz poberám rodičák. Keďže Peťo od pandémie stále pracuje z domu a snaží sa nemať toho veľmi veľa, tak sa vieme cez deň prestriedať s kočíkovaním a inými vecami. Je to však stále veľmi zložité a rutinné a miestami aj super nudné a zároveň totálne náročné. Už sa tešíme, keď pôjde Linda (dúfajme!) v septembri do škôlky a ostane nám cez deň iba jedno dieťa. Áno, ja viem, že možno začne byť stále chorá a bude len doma atď, ale aj tak sa mierne tešíme :).
Napríklad skĺbiť také spánky dvoch slečien. Linda do svojich 2,5 rokov spávala cez deň takmer výlučne vonku a v pohybe, čiže som sa s ňou hodiny kočíkovala alebo nosičovala. Boli mesiace keď kočík úplne odmietala, prípadne ju tam vedela posadiť len svokra. Vtedy to bolo ešte zložitejšie. Počas druhého tehotenstva som už vôbec nenosila, tak Linda spávala presne hodinu, ktorú bol ochotný Peťo stráviť prechádzkami s nosičom po okolí vrámci svojej pauzy v programovaní. Keďže sme obaja outdoorovými nadšencami, nebolo to vo všeobecnosti až také nepríjemné byť stále na spánky vonku na prechádzke. No bolo to fakt každý deň, do roka a pol mala dva spánky, čiže dvakrát denne. Či pršalo, fúkalo, snežilo alebo extrémne pálilo slnko.
Túto zimu nastala nečakaná zmena, Linda začala odmietal kočík na spanie a preferuje posteľ. Dokonca po uspatí sa mi sem-tam podarí aj od nej odísť a ona vie niekedy potiahnuť aj dve hodiny! Fakt neskutočné zmeny.
Peťka na druhej strane odmalička zaspáva výlučne v kočíku, ktorý po jej zaspatí odstavíme v záhrade a od zimy používame vysielačku, aby sme vedeli, kedy sa zobudí.(V lete na toto slúžilo okno :). V nosiči na prechádzke má Peťka oveľa horší a kratší spánok a doma na posteli spala iba prvé týždne a vôbec nemala dobré spánky.
V noci spia obe dosť prerušovane a musíme byť rozložení v dvoch miestnostiach na dvoch veľkých posteliach a sem-tam sa počas noci aj viackrát vymeníme, podľa toho ktoré dieťa potrebuje mamu alebo oca. Ale bolo to aj horšie, keď sa Peťka budila každú hodinu a nevedelo ju uspať nič iné iba chodenie po byte :D Peťka sa vôbec nevie uspať kojením, čo je na jednej strane riadne zvláštne, na druhej strane ju takto môže úplne efektívne večer uspať Peťo.
(Ne)čas pre seba
Čas bez oboch detí v dvojici vlastne neexistuje, prvý a zatiaľ aj poslednýkrát sme takto absolvovali nákup v Tescu v polovici januára, keď spiacu Peťku a hrajúcu sa Lindu postrážili svokrovci. Tak sa aspoň snažíme sem-tam využívať čas pre seba, keď jeden z nás rodičov stráži obe deti a ten druhý ide na bicykel do blízkeho okolia (toto sa nám podarilo zatiaľ menej než 5-krát).
V polovici júla som sa úspešne zúčastnila 3-dňového školenia na kariérne poradentsvo cez program Úradu práce. Od jari, kedy som začala riešiť potrebné papierovačky, som bola v strese, ako to celé zvládne osadenstvo bezo mňa, predstavovala som si, ako mi bude Peťo nosiť malú Peťku na kojenie počas prestávok atď. Keď prišiel ten inkriminovaný víkend, dohodli sme sa s mojím ocom, ktorý pomáhal zabezpečovať starostlivosť :). Nakoniec to celé dopadlo nad očakávania, a ja sa už nebojím ďalších dvoch dní zostávajúceho kurzu.
Návrat do práce momentálne ešte nechystám, ale počas druhého tehotenstva sa mi podarilo doučovať online francúzštinu (mať najmä konverzačné hodiny), čo bol neskutočný pocit sebarealizácie a istej užitočnosti. Doučovala som bezdetných ľudí, takže sme sa vôbec nebavili o deťoch. Neuveriteľné!
Zvláštnym paradoxom je náš sociálny život, resp. naozajstné stretnutia s kamošmi. Drvivú väčšinu návštev u nás doma tvoria ľudia žijúci minimálne 200 km od Banskej Bystrice, (väčšinou v okolí hlavného mesta), ale často máme aj návštevy kamošov a spolužiakov dnes žijúcich v blízkom pohraničí. Veľmi sa nám páči, že keď cezpoľní prechádzajú cez BB, tak sa stavia na kávičku či obed, posedieť a podiškurovať. No ale tu vyvstáva otázka, čo robíme zle, keď neudržujeme takmer žiadne miestne kamarátstva? Snáď sa aj toto postupne zmení, a my si uvedomíme, že už tretí rok žijeme na strednom Slovensku, aj mentálne, nielen fyzicky :) (Keď toto píšem, akurát sa chystáme k novým kamošom na ich záhradu :).
Na záver ešte pár zaujímavých tematických odkazov
(nedávam sem veci, ktoré som už postla v prvom blogu, toto je update):
Filmy:
Neviditeľná - dokument o pôrodníctve nielen na Slovensku https://dafilms.sk/film/12128-neviditelna
Každá minúta života - zaujímavý prístup k výchove úspešných ľudí systémom Kamevédy https://dafilms.sk/film/14011-kazda-minuta-zivota
Po červenej domov - kamoši s tromi synmi sa vybrali tentoraz na káričkách naprieč Slovenskom https://www.cos.sk/film/
Knihy:
Dve čiarky nádeje a Materská - dve beletrie od Denisy Fulmekovej
Priestor pre mamu - kniha od autoriek podkastu MamaGang
Podkast Gynkast
Veľmi pekne ďakujem Peťke za editáciu tohto textu :)
