Všetci ma ubezpečovali, že to nič nie je. Netreba si to proste všímať. Je tam viac ľudí, ale nie je to priamy prenos. Čokoľvek sa stane, stačí, ak zaznie „Stop“ a ja môžem začať odznova. Začať odznova. Aké smiešne. Práve o to sa možno snažím v reálnom živote... alebo to ponúkam? Ponúkam to ľuďom, čo sú pre mňa ako sen. Nie som nič výnimočné. Som bežný jav našej spoločnosti. Som človek, ako každý iný. Narodil som sa a vyrastal v bežnej rodine. Niečo medzi tým sa však stalo. Niečo, čo sa bežne nestáva. Vymenili sa mi mamy. Bez môjho vedomia, bez môjho súhlasu. Nebol som prizvaný na rokovanie. Kontrakt sa uzavrel o predmete záujmu bez vplyvu predmetu samotného. Aké jednoduché. Ja to dnes robím denne. Som obchodník. Nakupujem a predávam umelecké diela. Pýtam sa ja snáď obrazu, či súhlasí so zmenou majiteľa? Tento výklad sa mi nepáči. Nebol som pripravený na takúto bizarnú situáciu.
Ako dieťa som nebol žiaden anjel. Potrápil som rodičov. Vyvádzal som všetky tie veci, ktoré deti vyvádzajú. Trpel som pocitom krivdy a neuznania, ako trpí každý puberťák a od rodičov som oprávnene očakával pochopenie, aké sa dieťaťu poskytuje. Hádal som sa s nimi tak, ako sa hádajú všetky deti. Obviňoval ich z krivdy a nepochopenia tak, ako to robia všetky deti. Tak ako to robia všetky deti svojim rodičom. Čo však má spraviť dieťa, ktoré sa dozvie, že očakáva rodičovský prístup od ľudí, ktorí mu nie sú rodičia? Čo má spraviť dieťa, ktoré sa dozvie, že žije vlastne s cudzími ľuďmi? Zrazu sa mu dostane na všetko jasného vysvetlenia. Ako by ma mohli títo ľudia chápať? Ako by sa mohli dokázať vžiť do mojej situácie, mojich túžob, mojich osobitých vlastností? Nemôžu predsa vedieť, kto v skutočnosti som. Zrazu mu je to všetko jasné. Preto toľko nepochopenia. Preto toľko odcudzenia. Sú snaživí. Robia, čo môžu, ale oni ma predsa nemôžu poznať tak, ako by ma poznali ľudia, čo ma splodili. V tom období, kedy človek nesúhlasí takmer s ničím, všetko chce zmeniť a každý sa ho snaží pokoriť... v tom období som sa dozvedel, že moja mama nie je moja mama. Môj otec nie je môj otec a moje dve sestry nie sú moje sestry. Bolo to smiešne nepochopiteľné.
Objavil sa zdravotný problém. Moja oblička je zakrpatená. Druhá zlyháva. Len tak. Dedičstvo. Vraj po predkoch. Snaha o liečbu sa jedna po druhej vylučovala, až som dospel do štádia, kedy skutočne asi jediným rozumným riešením je transplantácia. Prví obetavci na rade, ako to zvyčajne býva sú predsa milujúci rodičia. Nuž a tu vám zrazu s vážnou tvárou vojdú obidvaja do izby. Čakal som lekára, čo mi oznámi termín operácie. Nevadilo mi, že prišli ocino s maminou, ale vadil mi ten výraz v tvári. Vedel som, že sa niečo stalo. Čo? Azda ani jeden nemajú dve obličky? Na to prišli až teraz? Čo sme to za degenerátov? To mi je pekná rodinka. Dozvedel som sa, čo som aj očakával z tých strnulých tvárí. Nemôžu byť darcovia ani jeden. Tá veta mi rozbehla srdce a mne sa pred očami prehopsal život s dialýzou. Osamote. Žiadna frajerka, žiaden šport, žiadna sloboda. V osemnástich rokoch si neviete predstaviť život s optimizmom, ak sa vám prihrá taká drobnosť, akože budete odkázaný na nejaký cudzí mechanizmus, ktorý bude vládnuť nad vašou kvalitou života, či dokonca nad životom samotným. Srdce mi ešte stále bilo ako zbíjačka do hrude a cítil som kvapky studeného potu, čo mi vyvierali na temene. Pokračovanie tej správy som však vnímal oneskorene. Akoby z ozveny. Vôbec si nepamätám, ako mi to povedali. Viem len, že v noci som sa díval na strop v dusnej nemocničnej izbe, vnímal som slzy, čo mi stekajú po sluchách, boli prekvapujúco studené, a snažil sa poskladať myšlienku po myšlienke... slovo po slove... pocit po pocite... Som cudzí. Adoptovaný. Vybraný zo zástupu deciek v domove. Pamätám si najvýraznejšiu výčitku, ktorá mi okupovala myseľ. Pohltila ma. Krúžila okolo mňa ako zlý duch.
„Prečo ste ma klamali?!?!?“
Môj hnev sa zaodel do letargie. Prestal som komunikovať. Nebol som toho schopný. Moja myseľ sa nechala stráviť novou chorobou. Rakovinou krivdy! Zožierala ma. Pohyboval som sa ako pred tým, rozprával som ako pred tým, no myslel som inak. Môj úsmev bol len vyjadrením pochopenia. Díval som sa na ženu, čo som nazýval ešte pred nedávnom mamina a hanbil som sa. Hanbil som sa za svoju túžbu ju objímať. Hanbil som sa za svoju túžbu priznať sa jej, že plačem. Plakal som skoro každý večer. Neviem ani prečo. Prepadávalo ma to zákerne a ja som pri tom vždy túžil niekoho zavolať:
„Mami! Ja sa bojím!“
Každé ráno som sa díval na ženu, ktorá mi balila desiatu. Mlčky. Uhýbal som jej pohľadom a snažil sa nahovárať, že je to preto, lebo sa prevalilo to veľké tajomstvo. Tak hrdinsky ho držali. Správali sa tak úžasne obetavo. Starali sa o mňa a vykupovali tak svoje hriechy. Určite pôjdu do neba za svoje dobré skutky. Ujali sa chudáka, ktorého odvrhli, zanechali... No teraz nastal čas pravdy. Koľko len som od nich dostal. Nikdy im to však neoplatím. Do konca života budem stále odkázaný na cudziu pomoc. Takéto problémy v kontrakte neboli. Pozoroval som muža, čo stál pred plátnom a rýchlymi plynulými pohybmi mu tvoril farebnú dušu. Geniálny maliar, čo vo mne založil oheň vášne.
„Si ako ja. Horí v tebe rovnaký plameň.“
... a ja som uveril. Maľoval som tie svoje haky baky. Prečo ma tak neuveriteľne podviedol? Ako vo mne mohol vzbudiť pocit, že som zdedil ten istý úžasný talent? Prečo mi podsunul toľko šťastia, uspokojenia, vášne, túžby? Prečo mi to teraz všetko ukradli za jedinú minútu v dusnej nemocničnej izbe?
Nešiel som študovať. Nemal som záujem začínať život, ktorý sa možno skončí skôr, ako by mal nejaký začiatok zmysel, pretože ja som proste stratil naň chuť. Čoskoro som odišiel z domu. Čo najďalej od obetavých cudzincov a čo najbližšie k dialýze. Založil som si vlastný internetový obchod s umením a uspokojuje ma to, že ma uživí.
Vlastne s internetom sa to všetko začalo. S internetom a s touto zvláštnou reláciou, kde si všetci padajú do náručia. Tá myšlienka sa mi votrela do mysle ako parazit. Hlodala vo mne. Pomaly, ale isto sa zvrhlí sebci, čo odhodili svoje dieťa na pospas cudzím, formovali do nešťastných zúfalcov. Život im pripravil do cesty väčšiu prekážku a oni podľahli. Videl som svoju skutočnú maminu, ako ma kladie na podušku v detskom domove. Pootvorené ústa si nevie kontrolovať a trasú sa jej. Sliny jej v kútikoch úst vytvárajú bublinky. Horná pera je zaplavená hlienmi z nosa a oči sú opuchnuté od maratónu nekončiaceho plaču. Ocino stojí v kúte. V tieni schováva svoju poníženú tvár.
„Vrátim sa! Ja sa vrátim!“
Počujem maminu opakovať ako v tranze klokotavým hlasom. Čo im zabránilo vrátiť sa? Hanba? Pocit kliatby za zlyhanie? Strach pred konfrontáciou s tým hrozným obvinením? Odkedy ma hlodala už akoby reálna spomienka na ten okamih, sťa zlomyseľnou náhodou som narážal na články v časopisoch o ľuďoch s biľagom svojho prečinu, čo dostali druhú šancu. V rádiu vysielali reláciu o potrebe odpustenia a ako také odpustenie dokáže ľudí zmeniť. Ani spomenúť nemusím televíziu, so samostatnou reláciou, kde si ľudia dávajú najavo, čo pre seba v živote znamenajú, či znamenali. Hľadajú sa tam dávni priatelia, nezištní dobrodinci a ... stratení príbuzní. Nemohol som odolať. Bolo to horšie, ako navracajúca sa nočná mora. To predsa je riešenie. Možno práve na to čakajú. Dvaja previnilci, ktorým sa zase objavuje moja detská tvár v snoch. Každý záchvev šťastia, ktorý cítia pri pohľade na svoje ďalšie deti im dusí nástojčivý obraz mojej detskej tváre na poduške v neosobnom detskom domove. Moje oči, ktoré hľadia ich smerom ... a pýtajú sa:
„... kedy si pre mňa prídete?“
Sedím na sedačke v televíznom štúdiu. Odpovedám mechanicky moderátorke, ktorá s patetickým tónom kladie otázky k môjmu pohnutému osudu. Môj pohľad vníma len jej oči. Doširoka roztvorené s nadsadeným pochopením. Občas sa chytí za srdce a zvráskavie jej čelo od empatie. Dívam sa na ňu. Vnímam jej ženskosť. Jej zrelosť. Jej mäkkosť. Dívam sa na ňu a vidím ju tam. Moju maminu. Nie... to nie je ona. Ona sa mi o chvíľu objaví v televíznej obrazovke zavesenej na stene v štúdiu, ktorá oddeľuje mňa od ľudí, ktorých som si sem pozval. Oni prídu... moji rodičia. Sadnú si za tú stenu a ja sa im objavím len na tej obrazovke tak isto, ako oni mne. Len oni budú môcť rozhodnúť, či sa tá stena odsunie a my sa stretneme alebo odmietnu zbaviť sa tej bariéry a vzdajú sa ma tak, ako pred rokmi. Za tú cenu, že im v mysliach ostane tento krát môj dvadsať ročný pohľad plný bolesti. To sa predsa nemôže stať. Dnes je predsa deň našej spoločnej druhej šance. Nebudú musieť klopiť zrak. Prichádzajú, lebo ich potrebujem. Tie všetky roky sa už dávno zmazali. Prinesú mi nový život. Mamina mi vráti všetky dlhované objatia, ocino bude ako ja a ja konečne pochopím, kto som. Dostanem od nich obličku. Kus tela, ktorý si pre mňa šetrili až do tejto chvíle. Dívam sa na tú obrazovku ako v tranze a odrazu ma mykne. Nie je to nejako skôr? Veď tu ešte nebol ten chlapík, čo ich má priviezť. Vždy to tak je. On ich ohlási a potom vojdú. V obrazovke sa začína formovať obraz. Zostruje sa a nadobúda konkrétne črty. S dusivým prekvapením spoznávam muža, ktorý sa vydával za môjho otca skoro osemnásť rokov. Díva sa na mňa svojim zasneným pohľadom rojčivého umelca. Usmieva sa. Je to klam. Kto alebo čo sa to so mnou zahráva? Bleskovo stočím hlavu smerom k hľadisku, pretože viem, že by tam všetci mali sedieť. Adoptívni rodičia, aj moje adoptívne sestry. Sú tam. Jasne ich vidím, tak potom čo to v tej obrazovke malo znamenať? Pozriem sa späť. Obrazovka mlčí nehybným logom relácie. Priestorovým videním vnímam nechápavý pohľad moderátorky. Moja hruď sa snaží vyrovnať tempu trepotajúceho sa srdca. Otáčam hlavu do hľadiska. Dívam sa do mäkkých očí muža, ktorý tvrdil:
„Si ako ja. Horí v tebe rovnaký plameň.“
Vedľa neho sedí voľakedy pôvabná žena, ktorá sa však už dnes nevie ani nalíčiť, aby zakryla bolesť v očiach, priehlbiny pod nimi, ktoré jej vyhrýzol smútok. Dvíha svoje vychudnuté ruky pred seba a kostnaté prsty má zovreté, pričom si tuho stíska palce. Drží ich... pre mňa. Sú tu. Obaja, dokonca aj sestry sedia vedľa nich. Alika si utiera nos. Vždy bola ufňukaná a na hocičo začala rumádzgať. Miša mi kýva a očakávaním sa nevie ani usadiť. Hmýri sa ako vždy na vianoce, keď prvá dojedla a nevedela sa dočkať, až skončíme všetci, aby sa mohla vrhnúť pod stromček rozbaľovať darčeky. Sedím tam na tej televíznej sedačke. Sám. Dívam sa na ľudí, ktorých milujem a desí ma táto smiešna trápna situácia. Dívam sa na ženu, čo vystiera pred seba ruky v geste nádeje a túžim zavolať:
„Mami! Bojím sa! Odpusť!“
Vnímam slzy, čo mi stekajú po lícach. Cítim ako sa mi brada neovládateľne trasie. Hľadím do očí ženy, ktorá mi mlčky s bolesťou v srdiečku balila desiatu a ja som sa jej do nich vtedy pozerať odmietal. Už aj ony sa trbliecu slzami. Hľadím do očí muža, ktorý vo mne videl svoj vlastný plameň a plačem. Plačem tak, ako som plakal toľko večerov... toľko opustených večerov a nocí, kedy som zavrhol vlastnú túžbu a opustil som náručia, ktoré jediné ma dokázali do vtedy ochrániť. Prečo by to nemali dokázať aj teraz?
Plačom skrivenú tvár otáčam k tvári moderátorky roztiahnutej prekvapením a bezradnosťou. Silene sa usmeje.„Prepáčte... mala som dojem, akoby ste tu chvíľku neboli...alé... nó ... kľudne si poplačte...“Hanbím sa. Neprekonateľne sa hanbím, ale ja tomu ponižujúcemu pocitu už nedovolím, aby hyzdil svet, čo tu pre mňa vybudovali ľudia, ktorých milujem.„Prepáčte...“ dívam sa moderátorke do očí. Zrazu si uvedomím, ako asi musím vyzerať. Siaham si po vreckovku, čo mi do vrecka šupla skúsená Alika. Stieram si slzy, suším si nos. Moderátorka s pochopením čaká. Podľa okolností upravený ako sa len dá znovu dvíham pohľad priamo k očiam moderátorky.„Odpustite, je mi to naozaj ľúto kvôli vám, ale... ja som si to rozmyslel!“
A stena zostala tam, kde ju pred rokmi tak rozhodne postavili...
