Výkrik

Doteraz som sa k tomu nedostal a ako sa poznám, také jednoduché to so mnou ani nebude. Mám rád lesy. Chcem sa po nich túlať, ale pripadá mi to strašne demotivujúce vybrať sa do lesa bez dôvodu. Tak som sa v poslednom čase rozhodol, že budem pátrať po kuriatkach, tie totiž jediné viem rozoznať. Okrem toho, dajú sa fajn spotrebovať do praženice a to je zasa jediné jedlo, ktoré dokážem bezchybne uvariť. Fantastická kombinácia, pripadám si ohromne dôležito pri takomto stave vecí, pretože sa vyberiem do lesa za účelom získavania obživy. Cha, teraz ma napadlo, hľadám kuriatka, aby som si ich spravil s vajíčkami. Skutočne som poetická duša. Čo keby som tak v lese našiel vajíčka? V tom prípade by som zašiel do obchodu kúpiť kuriatka. Začínam blbnúť, áno blbnúť, lebo som sám ako prst a to sa na 35 ročného chlapa jednoducho nepatrí. Clivota ma prešla, aj bolesti z rozchodov so ženami. Pri každej som cítil, že je to na celý život...no skoro pri každej. Rôčky si pripočítavam s ľahostajnou ľahkosťou. Miesto toho, aby som lovil ženy medzi ľuďmi, lovím huby madzi stromami. Kurník šopa, mal by som začať písať, ja by som sa tým tuším uživil. Pomaly stúpam svahom a pevnými topánkami utláčam vlhké lístie. Áno, vlhké, veď každý predsa vie, že huby sa zbierajú po daždi. Les je prikrytý ťažkou arómou pary a, to ma štve asi najviac, vôňou húb!!!! Asi všetkých druhov, ktoré na tomto krásnom svete existujú. Ja, prosím pekne, som zatiaľ nenatrafil ani na jednu, ktorú poznám. To znamená, že som zatiaľ neobjavil žiadne kuriatko...ani vajíčko. Som myšlienkami aj tak úplne inde. Cítim lásku k zemi, prírode, stromom a všetkému živému, no mrzí ma, že sa túlam bez účelu, akoby povrchne. Asi je to najvypuklejšia charakteristika celého môjho života. Motám sa po lese, motám sa po živote, míňam desiatky húb, s ktorých by som sa určite mohol nasýtiť, míňam desiatky žien, s ktorými by sme sa určite skutočne milovali, ale ja sa obávam, že by som sa mohol otráviť, lebo ich nepoznám, ale ja sa obávam, že by som sa mohol bolestivo popáliť, pretože sa v ženách vôbec nevyznám. Toľko pokusov a toľko nezdarov, toľko nádejí a toľko sklamaní. Je to smiešne, ako nezmeniteľne som sa vzdal, ako som ustal, ako len tak sa pretĺkam v práci, v súkromí, ešte aj pri tom športe. Blúdim očami po povrchu a čakám, že jedna deva vyskočí s výkrikom môjho mena ku mne a hodí sa mi okolo krku so štebotaním: „Tu som, to som ja, tá, ktorú čakáš, už nebudeme sami, óh, aká som šťastná!“ Úplne presne, ako s tým mojim zberom húb. Potĺkam sa po lese, pretože ho zbožňujem a presviedčam sa o tom, že hľadám huby. Ja však len kráčam krásnou prírodou, dotýkam sa stromov, voniam vzduch a kĺžem sa pohľadom po živom koberci. Tie moje kuriatka sa budú musieť naozaj naučiť kričať.Stiahlo mi pokožku a po chrbte mi smrť prebehla nechtom svojho ukazováka! Počul som to! Bolo to zreteľné, hlasné a desivé! Bol to výkrik. Všetko živé okolo mňa stíchlo a zmrzlo v pohybe. Prikrčil som sa. Výkrik znel abnormálne dlho a vychádzal z hrdla bytosti na pokraji šialenstva, či strachu, ktorý môže živé zažiť len vtedy, ak sa díva do tváre mŕtvej priepasti pred pádom do nej. Vedel som určiť smer a moja poverčivosť ma sotila presne opačným smerom. Chvalabohu bolo to dolu kopcom a ja som sa vrhol veľkým skokom na útek, no ešte pred jeho dokončením sa predral v mojej hlave zdravý úsudok k riadiacemu panelu a buchol po vypínači STOP! Nie, nie počkať!! Počkať!!! Ten výkrik bol ľudský, preboha, ľudský! Čo to robíš, človeče nešťastný? Strnul som ako divé zviera a nasmeroval uši smerom k výkriku. Nič. Potrebujem opakovanie, aby som sa uistil, ktorým smerom mám ísť. Čakal som a zároveň som bol vďačný, že sa nič neopakovalo, pretože zvuk toho desu by ma asi popchol skôr k úteku. Po pamäti som sa vybral smerom k miestu, na ktoré sa mi vôbec nechcelo, ale spomenutý zdravý úsudok neúprosne narábal s kormidlom a ja som si nedokázal predstaviť, že niekto tam leží v bolestiach a ja z nevysvetliteľného strachu budem na príčine trebárs aj jeho smrti. Nie, nebol to on. Určite to bola žena. To sa dalo rozoznať. Chlapi predsa revú inak. Môj smer ako naschvál bol do prudkého kopca. Pristihol som sa pri tom, že sa snažím ísť opatrne a čo najmenej hlučne. Čo sa to tam do pekla stalo? Čo ak ide o prepad? O plánovanú vraždu? Veď práve táto lokalita bola taká plodná na odhaľovanie mŕtvol mafiánskych popráv. Ja budem toho svedkom! Ja budem druhý v poradí, čo si dnes zakričí. Musel som jednoznačne prestať s takýmito myšlienkami, mal som pocit, že mi pri týchto kombináciách zliezajú vlasy z hlavy. Počkať, bolo by lepšie, ak dám najavo, že som tu. Tiež som počul, že aj pri stretnutí s medveďom je lepšie na seba upozorniť, aby sa medveď cítil nevidený a mal čas sa zdekovať. Zastal som dychčiac ako lokomotíva a napriek napätej situácii som sa zasmial. Tak to naozaj idem nepozorovane. Môj sykot vzbudzuje dojem, že tu niekto organizuje piknik s tlakovým hrncom. No nič, tak len pre istotu: „Haló! Je tam niekto? Haló, stalo sa Vám niečo?“ Môj hlas bol na počudovanie zvučný a mužný. Skutočne odvážny. Pokiaľ tam niekto vraždí, určite sa momentálne posral od strachu. Nepočul som žiaden náznak odpovede. Nevadí, rozhodol som sa pokračovať až na vrchol kopca, kde uvidíme, čo ďalej. Trebárs zopakujem moje volanie, ale potom jednoznačne pôjdem domov. Dnes mám romantiky habadej! S námahou som vystupoval hore, tentoraz už ale bez ostychu fučiac ako tur. Ktokoľvek tam je, musí ma počuť a kto nechce byť videný, má čas zdrhnúť. Čo tam potom ale nájdem ja? Zakopať ju určite nestihnú a ja narazím na zvyšok beštiálnej hrôzy. Toto nie, preboha, toto nie, to nemohlo byť ono! Musel som okamžite prestať s týmito konštrukciami, lebo by som sa naozaj rozbehnem domov. Mohol tam byť niekto, kto potrebuje pomoc. Samozrejme, baba padla a v agónii bolesti vykríkla! Následne omdlela a preto nebola schopná odpovedať. Proste tam leží a ja jej musím pomôcť. Musím sa prestať zaoberať hovadinami, je tam žena, ktorá potrebuje moju pomoc, tak nevymýšľaj a šľap. Konečne som prekonal kopec a vyšiel na malé priestranstvo bez stromov. Asi som čakal, že tam nikto nebude, nie nečakal, ja som si to prial, ale srdce sa mi pustilo do šialeného galopu, keď mi zrak padol na pravý okraj čistiny odo mňa. Sedela tam na zemi opretá o jeden zo stromov, ktoré lemovali dieru v lese. Nohy pokrčené, ruky v lone a pohľad upretý do prázdna. Ani sa nepohla. Musela ma predsa počuť! Musela ma predsa teraz aj vidieť! Stál som tam ako v hypnóze a bál som sa vydať čo len najmenší zvuk. Desil som sa toho, že keď   zavolám, ona sa ...nepohne! Uprene som sa na ňu díval a pomalými krokmi som sa začal k nej zakrádať. Doslova zakrádať, ako tiger na love...no ... skôr mačka domáca. Nedokázal som z nej spustiť pohľad a díval som sa na oči v prázdnom výraze. Priestorovým vnímaním som pozoroval nehybnosť jej údov a snažil som sa zachytiť pohyb hrudníka, neklamný to znak života. Bol som pri nej tak blízko, že som s úľavou spozoroval rytmický pohyb, ktorý nepochybne znamenal, že dýcha. Uľavilo sa mi, no ihneď sa mi vynorila pred očami predstava, že keď spravím ešte jeden krok, dievčina s príšerným vreskotom, ktorý som už počul sa neprirodzene vymrští ku mne a zaryje sa do mňa pazúrmi. Ostrými veľkými zubami sa mi zahryzne do krku a bude trhať zo mňa všetko živé až do bolestivého a hrôzostrašného konca! Nemohol som ďalej len tak pokračovať. Zariskoval som a ohlásil som ju: „Slečna, stalo sa Vám niečo?“ Pomaly najprv oči, ktoré nasledovala hlava, sa otočili ku mne. Pozerala sa na mňa ako na zaujímavý úkaz, ktorému ale vôbec nerozumie. Mal som pocit, že svoju prítomnosť musím rozumne zdôvodniť. „Počul som výkrik. Musím sa Vám priznať, že ma vyplašil, tak... tak som myslel...“, jej oči začali chápať a pery sa zachveli v nesmelom úsmeve, „ že niekto...“ prerušil som myšlienku, lebo som si začal byť istý, že išlo jednoznačne o ňu, „ Je Vám niečo? Môžem Vám pomôcť?“ Začala rozprávať a ja som si zrazu uvedomil, že je to pekná štíhlučká žena s hnedými vlasmi aj očami, plnými perami a mimovoľne mi preskočilo mysľou, že je to žena, ktorá vykríkla preto, aby skončila v mojom náručí. „ Pomôcť?“ ešte aj hlas mala pôvabný. Nie, počkať, stačí úplne, ak sa len spriatelíme, nemôžem na každú ženu, čo stretnem za zvláštnych okolností a páči sa mi, myslieť, ako na svoju budúcu paniu!!! „Nie, myslím, že pomôcť mi nemôžte.“ Teraz sa doširoka usmiala a ja som sa zaľúbil. Áno, ja som sa normálne zaľúbil. Sám som ostal prekvapený, ako ma tento pocit zasiahol. Srdce obliala horúca liečivá miazga a ťažko tomu uveriť, no tlačili sa mi do očí slzy od dojatia. Keby sa to trochu dalo, keby to nebolo tak čudné, bol by som sa k nej ihneď sklonil a pohladil ju po tvári. Musel som byť ale nanajvýš opatrný. Nesmiem spraviť chybu hneď na začiatku, ale nech mi odpustí, taktiež ju nemôžem jednoducho nechať len tak... Nemohol som pokračovať v ceste so slovami – Tak prepáčte, dovidenia...- Okrem toho, na tej odpovedi bolo aj tak niečo zvláštne. Úsmev, ozaj pôvabný ma posmelil a vyškeril som sa aj ja od ucha k uchu. „ Teda ale poviem Vám, hlas máte riadny! Naozaj ste ma naplašili.“ Pokývala hlavou a ja som to pochopil ako gesto ospravedlnenia. „To ma naozaj mrzí. Nemala som v úmysle nikoho plašiť.“ Znovu sa zadívala do prázdna, akoby mi dávala najavo, že je dohovorené a ja môžem pokračovať. Ale to nie! To nie, dievča moje, ja som sa kvôli Tebe štveral hore tým poondiatym kopcom a si taká krásna a tajomná, že jednoducho pokračovať nebudem. „Nehnevajte sa na mňa, ale prekonal som náročný výstup prudkým kopcom kvôli vášmu výkonu, mohol by som si pri vás aspoň oddýchnuť? A vaše ospravedlnenie prijmem, len ak mi aspoň niečo pekné poviete.“ Sám som tomu nemohol uveriť, ale ja som si skutočne drzo arogantne k nej prisadol a tváril som sa ako najväčší sveták v okolí. Ani sa nepohla. No po chvíľke otočila ku mne hlavu. Usmievala sa ako sa mama usmieva na syna, čo sa pasuje za jej utešiteľa, keď zbadá, že mamina sa trápi. Vytušil som, že dievčina sa trápi, je jej proste smutno a ja som sa skutočne chcel pasovať za jej utešiteľa. „ A čo pekné by to malo byť, pane?“ Na oslovenie dala dôraz, akoby chcela naznačiť, že by sa rada dozvedela moje meno, alebo len proste naznačila, že som príliš cudzí na to, aby som ju takto obťažoval. Snažil som sa nasadiť zamatovú farbu hlasu. „ Pre začiatok by ma len zaujímalo, čo mohlo takéto pôvabné stvorenie donútiť do tak strašného výkriku...had?“ No jasné, inteligentný chlap ihneď dokáže odhaliť pravý dôvod ženského strachu. Čo iné v lese, keď nie had? Samozrejme, inak reagovať ani nemohla, len smiechom, no mohol byť veselší. Tento smiech však nebol smiechom pobaveného človeka, ale zúfalca. „Ach, keby tak had, aké by to bolo krásne...“ Áno, toto je zúfalstvo alebo depresia, no proste smútok, clivota, pocit straty, panenko skákavá, čo to asi môže byť? Mladá baba, pekná, to bude určite láska, ale nie, nemôžem byť taký povrchný, možno jej niekto blízky zomrel. Musím byť opatrný, aby som ju svojou nedôvtipnosťou zbytočne nezranil a seba nestrápnil. „Prepáčte, ale mám pocit, že ste smutná. No ak ste naozaj smutná, tak ste si vybrali krásne miesto na liečbu...“ Zadíval som sa aj ja do diaľky. Znovu sa ku mne otočila a smutným, no šibalským pohľadom sa mi zadívala do očí, ktoré reagovali opätovaním jej pohľadu. Dotkol som sa zrakom jej dúhoviek a uistil som sa o tom, že s touto ženou sa chcem stretávať, hociako, ako priateľ, či partner, iste ju budem veľmi ľúbiť, nie, počkať, kľud, kľud, o nič nejde, len počúvaj, ona musí sama pochopiť, čo ti pôsobí, inak by žiadna ďalšia snaha nemala zmysel. „Mal si niekedy chuť vykričať zo seba všetko, čo ťa trápi, všetku bolesť, všetko, čo ti trhá vnútro?“ posledné slovné spojenie vyslovila s takým dôrazom, akoby to trhanie vnútra opätovne prežívala. Stačil som si však uvedomiť, že mi tyká. Spomenul som si na posledné obdobie môjho života. Bolestivé vzťahy plné rozpadávania nádejí, postupného trhania ilúzií a rozbíjania vlastnej sebadôvery. Následný ľahostajný pád do osamotenia a splývanie na hladine pochybností o zmysle svojich prechádzok lesom a životom. Prehĺbil som svoj pohľad do jej smutných očí a odpovedal som: „Áno, myslím, že áno. V poslednom čase sa cítim už taký dotrhaný, že zvnútra už možno ani nemám čo vykričať.“ Tiež som jej opätoval jej výraz tváre a doslova som cítil, ako k nej vysielam rovnaké vlny jej vlastných pocitov. Jemne pokývala hlavou, akoby pochopila. „Som unavená ... veľmi unavená...“ Pár sekúnd som bez prekvapenia reagoval na to, ako sa ku mne nahla a dokonca som jej uhol rukou, aby si mohla zložiť hlavu do môjho lona. Oprel som sa o strom a upravil polohu nôh tak, aby si mohla spraviť pohodlie. Ona bez ostychu našla pohodlné miesto, usalašila sa na mne a ľahla si, akoby sa chystala k spánku. Dokonca si ešte jemne zamrnčala, ako keď si mačička konečne vyhmíri miesto na svojom pánovi a začne priasť. Až jej dotyky, cítenie jej hlavy v mojom lone a dotyk jej dlane na mojom stehne ma uviedol do absolútneho úžasu. Zaklonil som hlavu, privrel oči a z celého srdca som ďakoval pánu bohu za tento veľký dar. Vrazila do mňa tak silná vlna lásky, že som sa musel zhlboka nadýchnuť, aby som sa nezačal dusiť. Znovu sa mi nahrnuli odo dojatia slzy do očí a ja som mal chuť vykríknuť, áno vykríknuť mocnejšie, ako moja láska pred chvíľou, ale tentokrát od šťastia a ona by to v mojom výkriku spoznala a pridala by sa ku mne. Kričali by sme svorne na lesy, výskali, bláznivo tancovali a plakali lebo sme sa našli. Našli sme jeden druhého, my opustenci, ktorí v poslednom čase začali pochybovať o tom, či vlastná existencia má nejaký zmysel. Teraz sme ju objavili. Teraz sme pochopili, prečo sme prežili to, čo sme prežili. Museli sme si prejsť tú cestu, jednoducho sme museli vydržať, aj keď sme tisíckrát pochybovali o zmysle tej púte. Museli sme sa predierať cez húštinu, ktorá sa na žiaden priechod ani nepodobala, aby...aby...aby sme sa dostali jeden k druhému. Teraz sme to objavili. Žili sme akokoľvek len preto, aby sme nabrali toľko skúseností a toľko poznania, ktoré nám teraz obom pomôže v spoločnom živote. Bezpochyby, táto žena patrí ku mne, veď na mňa to predsa kričala, teda nie na mňa, ale kvôli mne. Ona to celé zachránila, pretože ja už som tak otupel, že som ani nemal chuť kričať. Aký som bol len hlúpy, keď som prestal veriť. Odpusť mi, láska moja, odpusť, že som ťa prestal hľadať. Ďakujem moja jediná, ďakujem, že ty si sa nevzdala. Už je dobre, dnes je už všetko v poriadku. Dnes budeme plakať, budeme plakať, ale od šťastia!Lietal som v oblakoch, až sa zotmelo. Trhol som hlavou a znepokojilo ma poznanie, že som zaspal aj ja. Po tme v tomto lese sa aj ja trochu bojím. Každú chvíľu tu niekto stretne medveďa. Mal by som prebudiť moju vílu. Jemne ju pohladím po líci, dvihnem jej hlavu a, nech sa stane, čo sa stane, pobozkám ju na líce. Inak si to ani neviem predstaviť, len tak, že sa najprv usmeje a až potom otvorí oči. Dotkol som sa jej líca. Zhrozil som sa nad tým ako je studené. Ešte prechladne, som ja ale blbec. Ležala celý čas na zemi, mal som na to myslieť!!! Dvihol som jej hlavu, no telo ostalo tak ako bolo a ja som dvíhal bezduchý kus hmoty, pričom som dlaňami znetvoril predtým pôvabnú tvár do zhúžvanej grimasy. Sánka sa mi spúšťala ako ochrnutá, obočie sa krčilo v čoraz väčšej zmračenosti a ja som jej chlad v tvári začal v dlaniach cítiť ako dotyk šialenstva. Vlasy na temene sa mi hýbali v desivom zvíjaní, jej chlad mi cez dlane prenikal do celého tela, no najväčší nápor zchytalo srdce, ktoré pod tak bezcitnom tlaku nestačilo prekonávať hustý odpor. Spomaľovalo... Moje oči zrazu privolal malý predmet, ktorý sa nečakane ukázal medzi nohami studeného tela, ako kuriatko spod lístia skropeného chladivým jarným dažďom. Ampulka...prázdna... Privinul som si k sebe telo dievčaťa, do ktorého som sa zamiloval nepoznajúc ani jej meno, dvihol tvár k nebu a moje oči konečne uvoľnili to, čo sa už dvakrát dralo na povrch, no tento krát z úplne iných dôvodov. Dnes budeme plakať...