Vymietač a zmierovač

Písmo: A- | A+

Sielnický v tomto okamihu precitol a vykukol spoza svojich ramien so zopätými dlaňami. Pred zrakom sa mu vyjavila scéna, kde opreté o stenu na posteli sedelo mŕtvolne bledé mladé dievča a škerilo sa v škodoradostnom úškľabku.

Monsiňór Sielnický si pešiu chôdzu v daždi užíval. Vždy si pripomínal ten pochod v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a pri každom kroku ďakoval bohu za slobodu, ktorú si v týchto časoch môže užívať. Vtedy tú hrôzu nevzbudzovalo riziko ohrozenia života alebo zdravia. To nikomu akosi nedochádzalo. Desivé bolo to poníženie a bezmocnosť, kedy zdravá časť osobnosti nedokázala prijať fakt, že je v pasci.

„Ja tomu neverím.“ Zopakoval si polohlasom starý pán vetu, ktorú si vtedy opakoval ako riekanku počas celého toho pešieho putovania v bahne. Usmial sa a znovu ho dojalo, že nakoniec sa to všetko skončilo tak šťastne. Preto si vždy užíval prechádzku v daždi a ľudia len krútili hlavou nad jeho pojašenosťou, ktorú mu ako starému zaslúžilému kňazovi každý odpúšťal.

Kráčal pomalým rozvážnym krokom hore svahom po ulici nitrianskeho podhradia smerom k svojej kancelárii i bytu zároveň. Keď míňal františkánsky kostol po pravej ruke, odpovedal na pozdravy ľudí kývnutím hlavou a jemným mávnutím rukou, no bližšie si ich nevšímal. Nepáčilo sa mu, čo ho čaká. Zojku si obľúbil, no zdala sa aj na jeho vkus nadmieru nadšená pre prácu a obával sa, že vnáša do pôsobenia kongregácie akýsi „duchársky“ rozmer. Nevedel ju nikdy pristihnúť pri konkrétnom poblúdení. Jej prejav bol len nejak nasiaknutý okultizmom a umiernený kňaz asi nemal nástroje ani motiváciu ho konfrontovať. Spomenul si na komentár svojho mladého synovca, ktorý si so Zojkou pri jednej príležitosti vymenil názory. Ráznym hlasom zaťal:

„Strýko, tá ženská je jednoducho premotivuvaná!“ to slovo zatiahol v nitrianskom nárečí.

Musel však uznať, že to, čo videl, ho znepokojilo natoľko, aby súhlasil so Zojkiným návrhom. Dnes sa teda stretne zoči voči s pohanským čarodejníkom. V myšlienkach sa pristihol pri tom, že sa vôbec neobáva nejakého podozrenia, napadnutia od svojich pobratimov, či diskreditácie jeho osoby. Toto stretnutie si dokáže bez problémov zdôvodniť aj vo Vatikáne, keby bolo treba. Koniec koncov, v kongregácii je rešpektovaným odborníkom a niečo má za sebou. Je to jeho práca, spoznávať aj protivníka. Viac ho však mátala práve predstava, že sa stretne s obyčajným tlčhubom, ktorého vypoklonkuje z kancelárie po pár minútach rozhovoru. To by mu prehĺbilo vrásky a toho sa skutočne obával. Situácia je totiž vážna a postihla priamo „jeho dom“. Zitka, jeho verná a láskavá gazdiná, asistentka i dôverníčka v jednej osobe prežíva najväčšiu krízu svojho života a možno i celého rodu. Ako boží prst ju postihlo niečo, kvôli čomu je celá Kongregácia pre náuku viery v aktívnom stave. Nie je to vtip? Alebo ide o zámerný útok temných síl? Kňazovi sa celá tá situácia zdala ako scéna z filmu.

Zodvihol zrak od mokrého chodníka a uvedomil si, že prestalo pršať. Pri pomníku kniežaťa Pribinu pohľadom zachytil pochybnú tlupu asociálov krčiacich sa postojačky pod modrou fóliou, ktorou sa chránili proti premoknutiu. Práve ju skladali a jeden z tej tlupy udrel do očí otcovi Sielnickému. Odlišoval sa od ostatných oblečením. Tiež bolo skromné, no vkusne zladené. Ostatný mali na sebe nahádzané handry bez ladu a skladu. Jeden chlap mal očividne dámsku bundu a zasa žena hrubú barchetovú košeľu. Čudne zladený chlap sa otočil smerom ku kňazovi a uprene sa na neho zadíval. Otec Sielnický nedal na svojej chôdzi nič znať, ale pohľadom tiež neuhol. Tváril sa zamyslene a mohlo to vyzerať, že jeho pohľad smeruje neostro vpred a nevníma, čoho sa dotýka.

Chlapík sa otočil ku skupinke a zvučným hlasom zanôtil.

„S pánom bohóm, idem od vááás...“ a pustil sa smerom ku kňazovi. Očami sa mu znovu zabodol do jeho, no odrazu po pár krokoch sa zháčil. Zastavil a primälo to aj starého pána ostať nehybne stáť. Chlapík sa otočil a okríkol skupinku:

„...a nezabudnite! Neublížil sóm, neublížil sóm, žiadnemu ...z váááás!“ donôtil aj zvyšnú čať slohy starej piesne. Skupina sa svorne rozrehotala a odkývali mu na pozdrav. Na to sa otočil smerom k Sielnickému a vydal sa mu v ústrety.

V prvom momente ostal Sielnický prekvapený, no každým krokom, ktorým sa k nemu zvláštny muž blížil, sa v mysli formovala domnienka. Nakoniec ju potvrdil samotný čudák.

„Monsiňór excelencia ctihodnosť Sielnický?“

Podišiel bližšie k nemu, no ruku mu neponúkol. Iba si zastal oproti nemu, vyškerený ako obľúbený vtipkár. Možno by sa starého muža malo dotknúť to svetácke machrovanie, ale pristihol sa pri tom, že mu je tento jašo vlastne sympatický.

„Velis...“ pohol perami kňaz.

„Áno, pane, osobne.“ Jemne sa uklonil a nahlas sa zasmial.

„Musím ju vidieť a až potom sa dokážem konkrétne vyjadriť a či vôbec môžem nejako pomôcť.“ Usrkol si Velis z ovocného čaju a zadíval sa na zhrbenú starenku sediacu v kresle vedľa neho. Sielnický sedel za pracovným stolom svojej asistentky, s lakťami na stole a dlaňami zopätými ako v modlitbe pred tvárou.

Žena sa pozrela na kňaza spýtavo.

„Zojka mi pána Velisa vychválila...rád by som sa presvedčil s niekým, kto vie držať jazyk za zubami, či sa nejedná o niečo .... no ... obyčajné...“pošúchal si dlane o seba. „Až potom budem burcovať ...“ ťažko povzdyhol, „...vymietačov.“

Teta Zitka zastonala a vydral sa jej z hrdla ťažký vzlyk.

Prerušil ju Velis.

„Podľa toho, čo hovoríte a jej veku...dvanásť rokov...tipujem, že ak to nie sú chemické látky, tak tu môžeme mať vážnejší problém...ale ešte som sa nestretol s niečím, čo som nevyriešil...teda v danej oblasti.“

Zitka na neho pozrela cez slzy, no vzdorovito, akoby ju urážalo, že sa musí spriahnuť s takýmto chudákom. Obrátila sa vyzývavo na kňaza.

„Vám verím, otče, no ak sa niečo mojej perličke stane, zmárnim sa.“

„Ale! Zitka! Nerúhajte sa!“ zahriakol ju kňaz.

„Ja už mám s bohom iné debaty, v mojom veku to už nie je rúhanie.!“

Cudzinec sa krátko zasmial a prehodil.

„Na smrť, či márnosť bude dosť času, poďme sa na ňu pozrieť...“ vstal a priamo sa zadíval na prekvapeného starca za stolom. „Hneď!“

Ani rodičia dievčaťa neverili, rovnako ako jej starká, tomu chlapíkovi v pokrkvaných šatách. Na naliehanie starého kňaza ho však zaviedli do izby, kde ležala nahá na premočených prestieradlách mladá skoro žena.

„Sama si strhala šaty a nechce si nič dať na seba.“ Previnilo vysvetľovala ostatným jej mama.

Dievča ležalo hore znak, nohy rozkročené a paže roztiahnuté. Napriek tomu, že tvár mala jasne ešte detskú, telo sa už predvádzalo v ženských krivkách a ohanbie sa pýšilo jemnými chĺpkami. Otec znervóznel, keď si všimol, že si ju cudzí muž premeriava pohľadom. Už sa nadychoval, že to zarazí a celý tento pochybný podnik zatrhne, keď sa cudzinec ozval.

„Hej, dievča! Čo sa tu tak vyvaľuješ?!“

Prudko otočila hlavu na chlapa a odhalila vodnaté oči s neprítomným pohľadom. Zhlboka sa nadýchla a smerom k Velisovi vyslala hrdelný zvierací vreskot. Všetci, okrem čarodejníka, ustúpili a dokonca aj otcovi prešla chuť na jej ochranu cudnosti. Velis podišiel až k posteli a na prekvapenie všetkých si k nej prisadol. Ona sa stiahla ako zviera do rohu k múru a skrčila sa do klbka.

Velis ju oslovil jemným prívetivým hlasom.

„Ako sa voláš?“

Dievča začalo úzkostlivo pišťať a zakrývalo si hlavu ramenami. Velis chvíľu čakal, ale keď neprestávala, zdvihol sa a vychádzal z izby, pričom zavolal za sebou aj ostatných.

Zišla sa taká v podstate rodinná porada v kuchyni a spontánne sa ujal jej vedenia práve ten pochybný cudzinec. Hovoril rozhodným hlasom a napriek jeho pokrčeným šatám už nikto nepochyboval, že sa vo veciach vyzná. Jediný starý kňaz ho pozoroval zatiaľ skúmavo a opatrne. Po úvodnom pokuse o rozhovor sa ku skupine pridala aj Zojka, ktorá toto stretnutie vlastne tak trochu spískala, no prišla trochu neskôr. Tá podporila dôveru rodičov svojou presvedčivou úctou k Velisovi. O Zojke niekto nepochyboval. Všetci poznali jej životný príbeh a vedeli, ako blízku spoluprácu majú s otcom Sielnickým. Aj preto začali ochotne odpovedať na jeho otázky a možno sa v ich dušiach začala rodiť nádej.

„Už presne nevieme určiť, kedy to mohlo začať, ale ja si myslím, že to bolo od smrti toho Adamka. Nikomu nenapadlo nič zlé, lebo sme vedeli, ako sa veľmi mali radi a tak sme si mysleli, že je proste smutná...“ otec hovoril s pohľadom upretým do prázdna, akoby presahovol cez podlahu. „Postupne prestávala komunikovať a keď sa zo dva razy zamkla v izbe, vyhodil som kľúče a tak trochu...no...bol som vyplašený...“ previnilo sa pozrel na manželku, ktorá ho chytila za ruku. Velis sa na neho pokojne, no zato uprene díval. „Nakričal som na ňu, že už mám toho dosť...bál som sa o ňu...“ manželka ho hladkala. Stíchol a sklonil hlavu. Druhou rukou, ktorú mu žena nedržala si prstami stisol koreň nosa, ale príval sĺz nezadržal.

„Takže vtedy sa to začalo stupňovať...“ Velis ani nedopovedal celú myšlienku, keď mu matka dievčaťa prikývla a zvolala: „Áno, presne!“ Velis sa zahľadel do diaľky a zamyslel sa. Po chvíľke spustil výsluch a odpovedala mu pohotovo vždy matka.

„Adamko bol z rodiny, v ktorej on sám trpel, však?“

„Áno.“

„Celkom by sme si aj vedeli predstaviť, že ho vlastne zabil ... hm“ Velis zaváhal, no napokon to predsa dopovedal. „Mohol by ho napríklad zabiť vlastný otec?“

„Áno.“ Manžel sa pokúsil zastaviť svoju ženu akousi grimasou, že čo to rozprávaš, to predsa nemôžeme takto s istotou tvrdiť, to je škaredé obvinenie...ale ona ho ráznym gestom rukou zahriakla a ešte sústredenejšie naklonila ľavé ucho na Velisa, aby jej neušlo ani jedno jeho slovo. Ten privrel oči, naklonil hlavu na bok a dvihol pravú ruku, akoby niečo ohmatkával.

„Mali k sebe blízko a on sa jej zdôveroval a vaša dcéra zasa vám...“ mamina len prikyvovala a nerušila Velisa v jeho výklade. „Boli na seba veľmi naviazaní, trávili veľa času spolu a vy ste sa toho už obávali skôr...“ otočil zavreté oči k otcovi dievčaťa a žena horlivo zvolala: „Áno!“ už sa manžel ani nepokúšal protestovať, vzdal to a rozhodol sa len sledovať toto divadlo.

„Pokúsili ste sa nejako regulovať toto priateľstvo, zakázali ste mu k vám chodiť..“ tentokrát zasiahla nesúhlasom.

„Nie, to nie, ale prezradili sme to, čo sme vedeli o ich pomeroch a ponúkli mu pomoc.“

„On zdrhol a nahneval sa na vás, že sa do toho pletiete a zavrhol aj kamošku.“

„Áno..“

„Tak vtedy sa to začalo a nie po jeho smrti.“

Mamina na chvíľu rozšírila oči a zahľadela sa kamsi do diaľky. Pomaly klesla pohľadom k zemi a oči nasledovala aj hlava. Z hlavou dolu prikývla, no nikto nepochyboval o tom, že si to uvedomila až teraz. Pozrela z boku na muža, tentokrát s výčitkou.

„Mali sme im dať pokoj! Prečo si sa musel zasa hrať na záchrancu sveta?!“

Silný panovačný hlas Velisa však zastavil vlnu hádky.

„Nemôžete za to a netárajte zbytočne hlúposti! Nikto by sa nezachoval inak.“

Otvoril oči a zadíval sa na muža. Ten mu pohľad opätoval a prešla ním vlna sympatie i upokojenia. Velis sa jemne pousmial.

„Ste v celkom slušnej sračke. Problém ale nie je akútny stav vašej dcéry, s tým vám pravdepodobne pomôžem, no vy ste na pokraji rozvodu a extrémne klamete ako sami seba, tak svoje dieťa i všetkých ostatných. Ja ju z toho dostanem teraz, no pokiaľ si neurobíte poriadky doma, dievča s tou jazvou v citovom tele, ktorú môj zákrok zanechá, úplne v pohode bude nasledovať svojho kamoša do niekoľkých mesiacov.“ Obom rodičom padla sánka, ale nedokázali sa ani pohnúť. Tentokrát sa mykla stará mama, ktorá do vtedy s napätím načúvala.

„Tak je! Veď je to rúhanie!!! Pred ľuďmi sa tváriť, ako sa máte k sebe a zatiaľ...“ zavzlykala. „Čo ste si mysleli, že sme všetci slepí?!“

Velis sa k nej otočil a bez vzrušenia vyriekol.

„Vaša dcéra akoby vám z oka vypadla, tetuška. Máte naloženého všetci hojne. Vaša hanba neumrela s vašim mužom, ale žije tu, hľa, pred vami a dokonca ešte aj tam v izbe sa rozťahuje na posteli.“

Stará žena sa naplno rozplakala. Neočakávane ju Velis vzal do náručia a na prekvapenie ostatných, ona tú náruč prijala a dala sa tuho privinúť. Svoje slzy i nárek vypustila do mužnej hrude. Takto chvíľu pobudli, dovolil starkej vyplakať sa a nikto nemal chuť prerušovať okamih slovom. Keď sa upokojila stará mama, Velis vstal a kývol na kňaza a jeho kolegyňu. Obaja ho nasledovali von pred dom. Bol príjemný vlhký letný večer. Sadli si na záhradnú lavičku. Velis vytiahol fajku a napchal trochou tabaku.

„Aj čarodejník má zlozvyky?“

Velis sa usmial.

„Toto nie je na inhaláciu a márnivé snahy upokojiť vyrušovanú myseľ. Je to nutnosť vzhľadom na danú chvíľu.“ Pokračoval v obsluhe fajočky a začal hovoriť.

„Vy ste, otče, čo za druh kňaza? Vymietač?“

„Nie, som len vysunutým strážcom v Kongregácii pre náuku viery...“

„V podstate inkvizícia?“

Sielnický si vzdychol a prevrátil očami, ale nechcelo sa mu zdržovať.

„Dajme tomu...“

„Zojka moja, nepochválila si sa mi, že pracuješ pre svätú inkvizíciu...“

„Je to Kongregácia pre náuku viery, Velis, buď prosím, trochu úctivý.“ Neisto sa pokúsila uviesť veci na jej očakávanú mieru.

„Takto sa so mnou nerozprávaj, dievča. Som tu len kvôli tomu, že si ma o to prosila a buď sa so mnou budete rozprávať priamo a bez slovných hračiek alebo odpochodujem preč s takým pokojom ako som sem prišiel.“

Na to zasiahol kňaz, ktorý cítil potrebu tiež si veci vyjasniť.

„Prepáčte, pán Velis, ale zvoľnime trochu. Mne napríklad ešte stále nedochádza, prečo by som vám mal dôverovať, tak by ste sa už mohli predviesť, alebo si pokojne odpochodujte.“ Kňaz mal už niečo za sebou a jeho život, skúsenosti a vedomosti dali prejavu silu, ktorú pocítil aj čarodejník. Zadíval sa mu priamo do očí, poklonil sa jemne hlavou na znak úctivého súhlasu.

„Dobre teda, pane. Sú tu dve rodové línie s podobnými postihnutiami. Jedna, tá chlapcova, je na tom podstatne horšie. Tá druhá je zatiaľ v pohode, ale rana hnisala a stretla sa s druhou, pokročilejšie nakazenou. Viem vyčistiť cudziu nákazu, možno trochu vytlačím aj pôvodný hnis, no treba v liečbe pokračovať.“

Sielnický pokrútil hlavou a naznačil, že nerozumie príliš dobre. Velis chytro prikývol s privretými očami, aby dal najavo, že chápe a pokračoval.

„No dobre, ja sa v tom vašom kresťanskom okultizme príliš nevyznám, ale pokúsim sa nejako priblížiť vašim výrazom.“

Sielnický nemal chuť protestovať voči slovníku, ktorý Velis použil, hlavne sa chcel dočkať vysvetlenia.

„Rodová línia chlapca je postihnutá prekliatím. Vyvrcholuje to do životu nebezpečných pnutí. Démon toho prekliatia sa stretol s hostiteľským prostredím rodu tohto dievčaťa. Tam to pomaly, no isto bublá. Bolo len otázkou času, kedy sa hrádza pretrhne. Urýchlil to ten chlapec. Démon postupne prechádzal do nového rodu. Pretláčal si miesto v duši dievčaťa. Obsadzoval ju už za chlapcovho života.“

„Teda chlapec bol posadnutý?“ Zojka nevydržala.

„Áno, rovnako, ako jeho otec i matka. Démon je niečo podobné ako vírus. Kto nemá dostatočnú imunitu, podlieha. Dievčina duša má oslabenú imunitu, rovnako ako jej rodičia...možno stará pani sa dokáže vyhraniť...hm...zaujímavé...“ Velis na chvíľu privrel oči, no vzápätí potriasol hlavou a vrátil sa k téme. „Už počas toho priateľstva sa veci kazili.“

„Ako si to mám predstaviť, skúste trochu praktickejšie mi to popísať.“ Poznamenal zaujatý kňaz.

„No dobre, trochu pragmatickejšie. Chlapec nenávidel vlastnú rodinu a chvíľu sa pokúšal prijať náhradnú rodinu svojej kamošky, no rýchlo zistil, že tam nikdy nebude plnohodnotný člen. Túžba po novej rodine sa premenila v závisť a pomaly, no isto sa odhaľovalo v ich vzťahu, že rodičia nie sú v poriadku ani na jednej strane. Predpokladám, že infekcia sa prejavila tak, že dievča si začalo viac všímať pokrytectvo, napätie a citový chlad medzi mamou a otcom. Chlapec iba urýchlil jej poznanie. Keby to pokračovalo, začali by kuť spolu také pikle, že nakoniec by možno podpálili domy oboch rodín a spolu by ušli...vidím tam obraz niečoho podobného ako Bony a Klajd...spravodlivý pomstitelia za všetky príkoria. Romantická predstava...určite si už niečo dávali do kopy, aj keď nehovorím, že v tom bolo to podpálenie, či iné násilie. Tipujem ale, že ten útek z domu už bol blízko.“

„Nestihli ujsť...“zašepkal kňaz.

„Nemyslím.“ Pokračoval Velis. „Tipujem, že rodičia sa správali tak láskavo a ukážkovo, že sa chlapcovi nepodarilo dievča presvedčiť, že sú zločinci, od ktorých sa uteká. Predpokladám, že ten pokus pomôcť mu, ho mohol riadne nasrať, lebo jeho kamoška by v tom mohla vidieť možné logické riešenie a dať sa do koalície s rodičmi, v podstate z jeho pohľadu proti nemu.“

Zojke padla sánka.

„A to si, Velis, vyčítal z čoho, pre živého boha?“

Aj kňaza prekvapilo poznanie, ktoré si doteraz neuvedomoval. Naozaj, odkiaľ to ten chlapík vie?

Velis sa nedal vyrušovať.

„Takže chalan odišiel nasratý a urazený...kamoške následne unikal, vyhýbal sa jej, to stačilo na to, aby sa cítila previnilo. No a pri najbližšej príležitosti jej vyrozprával vlastnú verziu príbehu, ako sa k nemu jej rodičia zachovali. V tejto rozprávke neboli až také neviniatka...no ... a nejako ju začal citovo vydierať... pritiahol ju k sebe na háčik jej pocitu viny a strachu o neho. Nikto však nečakal, že mu jeho vlastný otec spôsobí smrť.“ Velis zachytil prekvapenie v tvárach svojich poslucháčov, tak sa pokúsil doplniť „...asi nejaký trest, ktorý tak nemal skončiť...ups...stalo sa.“ Trochu cynicky sa Velis zadíval do Zojkiných očí a prešiel pohľadom na Sielnického.

„No a máme tu ukážkové posadnutie.“ Víťazoslávne sa usmial, ale ani kňaz, ani Zojka jeho radosť nezdieľali. Preto s trochu unudeným výrazom tváre pokračoval. „Smrť je veľkým šokom ako pre hmatné telo, tak aj pre citové. Predpokladám, že chalan nevie, že zomrel a hosťuje na svojej kamoške.“

Sielnický sa sťažka oprel o operadlo lavičky. Stretnúť sa s týmito prípadmi ako s príbehmi napísanými v brožúrke kongregácie je niečo úplne iné ako byť ich priamym svedkom. Znova pocítil stiahnutie žalúdka starou výčitkou. Mám tomuto veriť?! Ako môžeš neveriť?! Ak naozaj veríš v boha, musíš predsa veriť v diabla?! Desivé pochybnosti ho doviedli do výčitky, že neoslovil svoju materskú organizáciu, ale privolal pohanského akože šamana. Nervózne pár krát nechtami poškrabkal po tabule záhradného stola. Čarodejník isto vycítil tieto pochybnosti, pretože sa k nemu nahol a chytil ho za ruku.

„Nebojte sa pane...keď už som tu, niečo s tým spravím. A potom môžete privolať vašich, nech upracú.“

Starý muž sa podíval na Velisa, pootvoril ústa a zatúžil sa priznať so svojimi pochybnosťami. Chvíľu sa mu zdalo, že oproti nemu je skutočný dôverník, spovedník, skúsený kňaz, ktorý dokáže uľaviť aj jeho doráňanej duši. Nevydal však zo seba ani hláska, odbočil pohľadom a s jemným, no smutným úsmevom prikývol. Otočil sa k Zojke. Na okamih pocítil nutkanie vstať a odstúpiť z celej situácie. Najradšej by zniesol pár výchovných pohlavkov. Zrelý chlap a ešte k tomu kňaz si vylieva srdce pred farníčkou, ktorá nemôže vidieť do hĺbky jeho vnútorného sporu. Čo mu to napadlo, žiadať ju o pomoc?!? Ako to, že sa nedokázal obrátiť na vlastné štruktúry?!? Prečo do toho zaťahuje túto naivnú dušičku? Uvedomoval si, že nemôže odrazu zmiesť zo stola snahu, ktorú sám vyvolal. Pre zmenu teraz on chytil ruku Zojke a privretím očí ju uistil.

„Som rád, že si ho priviedla, Zojka.“ Pozrel priamo na Velisa. Je na čase prevziať zodpovednosť a dohodnúť si pravidlá. Pevnejším hlasom oslovil pohana. „Vraj ste skúsený muž a mali ste sa sem prísť pozrieť, aby sme mohli diskrétne vylúčiť, že sa jedná o duševnú poruchu...no myslím, prípad pre psychiatra. Takže sa chcem uistiť a iba počuť váš názor. Je alebo nie je to pre psychiatra?“

Velis sa nahol trochu dozadu akoby symbolicky potvrdil odstup medzi nimi.

„V pohode aj pre psychiatra, no nebudú vedieť inak pomôcť, ako z nej spraviť pri najlepšom závisláčku na psychofarmakách a pri najhoršom „zeleninu“ v ústavnej starostlivosti...ale na toto bude čas vtedy, keď ja neuspejem.“

Kňaz prikývol a prečítal správne reč tela i tón hlasu muža oproti nemu.

„Nebol som pripravený na to, že budete robiť nejaké zásahy. Mali ste len vyšetriť ako terapeut a podeliť sa o názor...“ pohľadom hľadal kňaz pochopenie u Zojky. „Ja to nemôžem odporučiť...snáď, keby o to žiadali samotní rodičia...ale neviem, ako by som sa díval potom do očí Zitky, keby sa to nepodarilo.“

„Jednoducho priamo a bez výčitiek.“ Zaznelo spoza chrbta Sielnického a aj Velis s prekvapením dvihol hlavu. Stála tam Zitka, stará mama postihnutého dievčaťa..

"No teraz sa chcem ešte raz pozrieť do očí tohto cudzinca.“

Podišla priamym krokom k Velisovi, ktorý hneď vstával z lavice a vyšiel jej v ústrety. Oboma rukami ho chytila za dlane, dvihla hlavu a priamo mu nazerala na jeho tvár s pokojným výrazom. Behala očami sem a tam, akoby ohmatávala jeho črty a nakoniec spočinula priamo v očiach. Chvíľu tam tak ticho stáli. Starká prehovorila prvá.

„Synček, pomôžeš mojej vnučke? Si dobrý človek?“

Velis sa usmial, stisol ruky.

„Som dobrý človek, tetuška, no či jej pomôžem, neviem. Dávam vám však slovo, že použijem všetko, čo viem a zatlačím všetkou svojou silou, aby som ju z toho dostal.“

Ešte chvíľu žena overovala, s kým sa to drží za ruky skrze čistý cit starej mamy a nakoniec si tentoraz ona privinula muža k sebe.

„Ďakujem a ja si to prajem. Pomôž jej...pomôž nám, prosím!“

„No a myslím, že teraz je to už jasné.“ Vyriekol starý kňaz a vstal od stola odrazu s pevným odhodlaním nielen dovoliť zasiahnuť cudzincovi, ale byť mu aj plnou oporou, nech sa stretne s čímkoľvek medzi nebom a zemou.

Keď vošla štvorica dnu, rodičia dievčaťa ich privítali s odhodlanými tvárami. Žena v kuchyni sedela za stolom a mračila sa von oknom. Otec predstúpil pred skupinu.

„Otče,“ obrátil sa na Sielnického, „ďakujeme vám za snahu, aj tebe, Zojka, no rozhodli sme sa osloviť odbornú pomoc. Už aj vieme, koho oslovíme, môj obchodný partner mi už aj prisľúbil, že ma dostane ku špičke našej psychiatrie, skúsime ísť touto cestou.“

Biskup súhlasne pokýval hlavou, ale aj tak namietol.

„Úplne ti rozumiem, chápem ťa, si otec a tvoje slovo je tu dôležité.“ Ostalo chvíľu ticho, akoby starý kňaz zrazu stratil niť a naozaj, pokrútil hlavou a povzdychol. Bolo jasné, že začne z iného konca. „Dobre, synak, ja sa ti vyjadrím ako obyčajný starý muž.“ Pohľadom si vypýtal súhlas a sústredený pohľad muža oproti nemu mu ho jasne dával.

„Videl som šialenstvo na vlastné oči. Spoznal som sa so šialencami aj v role psychiatrov aj pacientov. Uznávam modernú vedu, synak, no psychiatria je napriek všetkému, čo si o nej myslíš, mladá. Keď tam narazíš na povrchného človeka, tvoje dieťa to môže navždy zdevastovať...a chlape, ja som videl i vedou nepopísané temné sily a tiež človeka, ktorý ich vedel vyhnať. To síce nie naživo, ale nemám dôvod neveriť zdroju toho materiálu. Prosím, odpusti starému mužovi, no som kňaz a mám rešpekt pred temnotou asi tak veľký ako je moja viera v boha. Preto som poprosil Zojku, aby prizvala aj tohto pána...“ ukázal na Velisa. „Ja Zojke dôverujem. Ak tu podľa nej máme človeka, ktorý pracuje v prvej línii s ťažkými postihnutiami...narkomanmi, alkoholikmi, či inými zatratenými dušičkami...no...poďme to využiť.“ Spočinul hĺbyvým pohľadom v očiach zmäteného otca a počkal, kým sa jeho tvár neuvoľní z prvotného napätia. Keď sa mu zazdalo, že sa takstalo, pokojným a tichým hlasom doplnil. „Iba si vypočujem jeho názor, kým ti sám odporučím hoc aj zavolať psychiatra. Ver mi, že našich vymietačov ti sem skôr volať nebudem, kým si nebudem istý...že to bude treba.“

Otec dievčaťa pozrel na Velisa.

„Ja nemám nič proti viere, sám som aktívny kresťan...ale mám strach, pochopte, je to moja dcéra a iné je počúvať kázeň a modliť sa, chodiť do kostola....a iné je no...“

Velis sa ozval a svojim výrokom prekvapil aj Zojku.

„Ja nie som kresťan, pane, aby bolo jasné. Som laický terapeut, čo znamená, že nemám osvedčenie o vzdelaní, ale prakticky pracujem s ľuďmi v psychózach skoro denne. Upokojujem ich, diagnostikujem náročnosť potrebného zásahu, odporúčam ďalšiu opateru. Bežne si ma volajú k takýmto deckám a ja si len poriadne preverím, o čo vlastne ide a viem potom aj odporúčať toho správneho odborníka...a pri všetkej úcte, pane,“ Velis ho jemne chytil za rameno a zadíval sa mu do očí. „Tento kňaz má pravdu. Je dôležité natrafiť na skutočného odborníka...diplom dnes nie je dôkazom, že človek niečo naozaj vie, bohužiaľ.“

Muž sa bezradne otočil na svoju ženu, ktorá zaujato pozorovala rozhovor. Odrazu sa v zornom poli oboch rodičov objavila drobná postava starej ženy.

„Je to moja vnučka, deti, ja tomuto človeku verím. Aj u nás sme už zažili, čo je to psychiatria, že, Vierka?“ a pohľadom vynútila súhlasné prikývnutie od svojej dcéry. „Dajte mu šancu, nech sa na ňu poriadne pozrie a potom sa budeme rozhodovať.“

Otec vzdychol a pristúpil ku kuchynskej linke, oprel sa o ňu oboma rukami a rezignovane sklonil hlavu. Jeho žena sa postavila.

„No dobre, tak čo vlastne treba?“

Velis pokojným hlasom začal diktovať.

„Vojdeme dnu do izby. Pôjde so mnou iba kňaz, Zojka a stará mama...“ chvíľu zaváhal a otočil sa na Zitku. „Zomreli by ste pre svoju vnučku?“

Starká sa usmiala.

„Ja som vlastne mŕtva už teraz, pokiaľ jej to pomôže.“

„V poriadku, tak ideme do toho.“

Otec dievčaťa sa zrazu prudko otočil.

„Moment!“ podišiel v ústrety Velisovi a dvihol pravú ruku so vztýčeným ukazovákom. „Toto sa mi ako vyšetrenie nejaví!“

Opäť raz prekvapila stará mama a vstúpila medzi dvoch mužov.

„Peter! Nechaj to na nás. Ak sa niečo pokazí, kľudne ma zabi, ale teraz nás nechaj!“

Chlap sa zadíval do očí starej unavenej, no pevne odhodlanej ženy a snáď práve to presvedčivé odhodlanie, ktoré jej vyčítal z očí, mu dodalo dôvery v ňu. Spustil ruku, prešiel ku kuchynskému stolu a pomaly sa uložil na stoličku. Starká prešla popri Velisovi i kňazovi a Zojke do haly domu, zamierila k izbe svojej vnučky, otvorila dvere a prvá vošla. Trojica ostala chvíľu stáť, pozorujúc Zitku, potom si vymenili pohľady, Velis pokrčil plecom a nasledovali ju.

Marienka, tak sa volalo postihnuté dievča, tentokrát sedela pred svojou posteľou v tureckom sede a hlavu mala sklonenú nad zošitom položeným na nohách. Stále bola nahá a v ruke mala pero, no nepísala ním. Štvorica vstúpivších chvíľu stála a pozorovala ju. Velis sa otočil k Zitke.

„Tetuška, vy ste tu ako svedok. Musíte sa dívať, nech sa deje čokoľvek a podať o tom správu, ak by sa to zvrtlo smerom, ktorý nezvládnem...a keby bolo treba, tak zabránite, aby sem niekto vošiel a prerušil to.“

Zadíval sa žene do očí a ona jemne pootvorila ústa, no skôr, ako stačila niečo vyriecť, Velis prikývol.

„...a vy, Zitka, ste jediná osoba, ktorá to môže všetko prerušiť. Ani kňaz,. Ani Zojka! Jedine vy. Ak ma vy vyzvete k tomu, aby som prestal, prestanem.“ Žena prikývla s privretím očí. Rástlo v nej odhodlanie a prijímala svoju úlohu ochrankyne.

Následne sa Velis prihovoril kňazovi.

„Vy ste tu preto, aby ste mi radili, pokiaľ sa tu objaví niečo, čomu nebudem rozumieť a bude to pochádzať z kresťanskej mystiky. Mená zlých duchov, nejaký koncept pekla. Nerozumiem tej koncepcii a možno budem potrebovať vedieť, s kým akože hovorím.“ Sielnický len prikývol, no mysľou mu bežali silné spochybňujúce myšlienky. Prešiel výukou teórie vymietania, počul príbehy exorcistov, no v hĺbke duše nikdy vlastne neveril, že by sa mohol stretnúť so zatrateným duchom osobne. Velis sa díval na dievča a vyzeralo to, že sa začína sústreďovať, keď sa ho Zojka nesmelo dotkla na pleci prstami.

„A ja? Akú mám úlohu ja?“ pošepkala mu do ucha. Velis vôbec telesne nezareagoval ani neuhol pohľadom, len pokojne odvetil.

„Žiadnu. Viem, aká si všetečná, tak som ťa zobral sem, aby si nebola nasraná, že si o niečo prišla.“

Zojka sa zapýrila a v mysli riadne šťavnato zanadávala, no v okamihu to prešlo do úsmevu a pocitu vďaky k priateľovi.

Velis prikročil k Marienke a sadol si oproti nej. Ostatní ostali stáť na tých istých miestach, ktoré zaujali po príchode.

„Ahoj.“ Polohlasom sa ozval čarodejník. Dievča dvihlo zrak.

„Nepoznám ťa. Nechaj ma na pokoji. Ja som tu doma.“ Pomaly dôrazne odvetila.

„Ako sa voláš?“

„Čo ťa je do toho? Nechaj ma.“

Velis sklopil zrak a kývol hlavou smerom k zošitu.

„Len sa chcem zoznámiť. Kreslíš? Alebo rada píše? Aj ja rád píšem.“

Dievča sa zhlboka nadýchlo a vystrčilo hlavu k Velisovi. Silným až neľudským škriekaním zvriesklo.

„Nechaj mááááááááá! Daj mi pokóóóóóóóój!“

Velis pokojne sedel, akoby sa nič nestalo.

„Môžem sa pozrieť?“ a načiahol sa rukou po zošite. Skôr, ako ho stačil chytiť, stiahlo si dievča zošit k hrudi a vyskočilo na nohy. Následne mrštným pohybom vyskočilo na posteľ, ktorú malo za chrbtom. Marienka odhodila zošit a ukázala nahé telo. Jej nezrelá ženskosť sa začala vlniť v akomsi tranzovom tanci a rukami sa začala hladkať po tele. Najprv po prsiach, potom prešla po bruchu a zakotvila v lone. Tam prudko a silno začala rukami šúchať o svoje pohlavie akoby ho chcela od niečoho utrieť, umyť. Velis sa postavil oproti nej. Mladá žena začala vzdychať a stonať.

„ÁÁÁÁÁ....čo to robííííšššš??? Áaaach, čo to je? Kde ma to chytáááášššš???“

Bolo to dosť nahlas, aby to počuli za dverami, za ktorými isto stáli rodičia Velis sa otočil a naozaj zbadal, ako sa kľučka na dverách začala hýbať. Prudko rukou pokynul Zitke, aby sa pozrela na to isté miesto. Pochopila bez rečí. Pohla sa k dverám.

„Nieeee, nestrkaj mi to tam!!!! Nieeeee, ja to nechceeeeeeeem!!!“

Dvere sa prudko otvorili, no to tam už bola Zitka a tlačila otca von z miestnosti, do ktorej ešte nestačil celkom vojsť.

„Poď von, poď von! Ja som pri nej, pre boha, nedovolila by som nič...“ hlas starej mamy zanikal do nezrozumiteľného mumlania.

„Nechaj maaaa! Ja nechcem sexovaaaať! Pomooooc, ocinoooo!!!“

Stála tam nahá a vykrikovala, až to po chvíli začalo byť trochu komické. Ešte počas jej sexuálnych obviňovaní, výkrikov a stonov sa vrátila aj starká. Potichúčky zavrela za sebou dvere a ostala stáť tesne pri nich. Dívala sa ustarostene na vnučku. Stretli sa im pohľady.

„Si spokojná, ty piča stará?!“ Od nahého dievčaťa v ranej puberte sa tá oplzlosť zdala Velisovi zrazu veľmi smiešna a vyprskol do krátkeho smiechu.

„No dobre, vidím, že začínaš komunikovať.“

Pozrela teraz na neho.

„Drž hubu, ty úchylný buzerant! Chceš piču?“ a vystrčila mu v ústrety panvu.

„Stačilo!“ velisov hlas zadunel celou izbou. Urobil pol kroku bližšie k dievčaťu.

„Sadni si!“ pokynul rukou a nahotinka sa naozaj zviezla, skoro až padla do sedu a oprela sa o stenu za posteľou. „Prestaň tu robiť divadlo, Adam! Chcem ti pomôcť.“ Dievča na chvíľu prestalo dýchať. Pomaly dvihlo hlavu a pozrelo na Velisa, jej oči mali prirodzenú farbu.

„Ja sa bojím. Kde je ocino a mamina?“ hlas bol odrazu jemný, dievčenský a naozaj sa chvel obavami.

„Vedľa za dverami, ale je tu s nami starká, pozri.“ A Velis sa jej uhol zo zorného poľa. Marienka sa usmiala a zvlhli jej oči. Starká si prekryla ústa dlaňou a druhou rukou jemne zakývala.

„On sa na mňa hnevá.“ Pozrela na Velisa Marienka.

„Viem, potrebujem s ním hovoriť. Vieš ho zavolať?“

„On si robí čo chce.“

„Dobre, skúsime to inak.“ Velis sa k nej nahol a tichým dôverným hlasom prehovoril priamo k Marienke. „Dostanem ťa z toho, len mi musíš veriť a odovzdať sa mi, ako sa len dá.“ Pravou rukou ju chytil za krk a palcom ju hladkal po líci a uchu. „Bude to chvíľu desivé, ale ja som starý čarodejník a poradím si s sním, veríš mi?“ zadíval sa jej hlboko do očí a mladé dievča skrivilo tvár v plači, vypustilo pár sĺz a prikývlo.

„Pokojne si ľahni na chrbát.“

Poslúchla ho a uložila sa ako k spánku. Velis si k nej prisadol a dokonca ju celú až po krk zakryl paplónom. Vyzeralo to, že ju naozaj ide uspávať. Usmial sa a pohladkal ju po hlave aj lícach. Aj ona sa jemne usmiala, aj keď nedokázala zmeniť smutný výraz tváre. Nato prekvapivo Velis rýchlym pohybom vyskočil na posteľ, a obkročmo si kľakol nad dievča tak, že aj pomocou paplóna jej zamedzil akýkoľvek pohyb. Pravačkou schytil dievčenské hrdlo a pomaly, no isto ho začal škrtiť. Nie len starká, ale aj kňaz a dokonca i Zojka sa strhli a pohli k miestu činu. Neznáma sila, ktorá vyrazila z čarodejníka ich však zarazila. Neostávalo im nič iné ako napäto sledovať, čo sa deje. Zitka si prsty na oboch rukách strčila do úst a zahryzla sa do nich. Marienka vypleštila oči, ale už nedokázala vykríknuť pre neúprosné velisovo škrtenie. Bolo možné vidieť, ako sa pod paplónom zúfalo snaží bojovať, no ruky mala pevne zafixované prikrývkou a nohy sa síce dokázali odkopať, no aj tak sa len bezprízorne metali v priestore. Ani len väčšieho hluku neboli schopné. Velis stískal hrdlo a tvárou sa priblížil tesne k tvári dievčaťa. Uprene pozoroval jej oči.

„Ukončím aj toto. Neveríš? To ma ešte nepoznáš. Pokojne ju zabijem a potom s tebou narobím poriadky. Ani len netušíš, z akého pekla pochádzam JA, ty sopliak!“ jeho hlas znel pevne a neústupne ako keď hovorí nespochybniteľný pán situácie.

Konečne sa začali oči zafarbovať do vodnatého slizu. Telo povolilo odpor a Velis pomaly tlak hrdla uvoľňoval. Telo pod ním začalo chrípavo dýchať. Velis tlak úplne povolil no ruku nechal na hrdle.

„Nemaj strach, Adamko, chcem sa s tebou porozprávať a môžem ti pomôcť, ale nesmieš si ku mne dovoľovať. Viem, kto si a viem ísť za tebou, rozumel si?!“ farba aj tón hlasu iba odzrkadľovali magickú moc čarodejníka. Ovládal priestor i dej v ňom skrytým spôsobom. Jeho vplyv pocítili aj pozorovatelia a odrazu sa uvoľnili.

„Je mi zle...ja som Maruška, prečo ma voláte Adam?“

Velis priblížil tvár na možno dva centimetre od vodnatých očí.

„Ešte raz mi zaklameš, zabijem ju a teba si dám na večeru.“ Zašepkal, no aj starý Sielnický si všimol zmenu okolo Velisa. Akási hrôza ako nárazová vlna sa rozšírila od tohto čudného muža, ktorý si dokázal vynútiť nielen pozornosť ale aj autoritu. Aj kňazovi sa podlomili trochu kolená a kútikom oka zazrel, ako sa Zojka zviezla na zem do sedu a zakvílila. Stará mama začala prudko dýchať.

Velis opätovne stisol hrdlo, tentoraz nie pomaly, ale rýchlo. Z otvorených úst sa stačilo vydrať.

„Dobre... ja... Adaaaam!“

Stisk sa povolil.

Čarodejník sa vzdialil od tváre dievčaťa a stiahol jej ruku z hrdla.

„Teší ma, ja som Velis.“

„Prepáčte, ja neviem, čo sa to deje. Stalo sa niečo? Prečo som v tejto izbe? Prečo na mne sedíte?“ hlas sa nedal presne určiť. Zvláštne preskakoval akoby sa rozhodoval, v akej tónine chce znieť.

„Pred chvíľou si mi tvrdil že si Maruška, neskúšaj to na mňa, Adam, vieš veľmi dobre, kde si aj prečo.“

„Nie, neviem...“ pohľadom prešiel po prítomných. „Naozaj, prosím teta, pomôžte mi, čo mi to ten pán robí?“

Velis sa zasmial a znovu prekryl výhľad dievčaťa vlastnou tvárou.

„Nemá ti kto pomôcť. Toto všetko sú moji ľudia a rodičia Marušky sú vonku a jej starká je tu preto, aby im zabránila vojsť. Nemá to zmysel, Adam. Budeš sa so mnou rozprávať alebo budeš trpieť.“

„Ale čo odo mňa chcete?“ začal mrnčať a Velis dúfal, že to divadielko už vzdáva.

„Len sa pokojne porozprávame, to je všetko.“

„Ja sa nechcem rozprávať.“ Plakal a dával najavo svoju bezmocnosť.

Velis sa pousmial a hneď potom zvážnel a dôrazným hlasom preriekol.

„Adam, ja mám moc ti pomôcť. Takto jednoznačne neostaneš. To ti jednoducho nedovolím. Aj keby som ťa neodhalil ja, nebol by si takto spokojný.“

„To je moja vec!“ skočil Velisovi chlapec dievčenskými ústami do reči. Akoby nabral síl a sebadôvery.

„Môžem ťa dostať na lepšie miesto.“ Začal Velis naliehať. „Tu ti bude tesno. Vieš, čo dokážu lieky? Bude to šialene bolieť. Marienkina myseľ sa bude zatemňovať. Jej nenávisť ťa bude prenasledovať. Bude to peklo, nekonečná nočná mora.“

„Ona mi neublíži...“skríkol.

„To sa mýliš!“ Opätoval dôraznejším tónom Velis. „Teraz je zmetená a ustúpila ti, no časom sa ti vzoprie a nezabúdaj, že to ty si u nej doma a ona to tam pozná lepšie ako ty. Stane sa z nej démon, ktorý ťa rozdrapí na kusy a to pomaly a bolestivo.“

„Má ma rada.“ Už bolo počuť zaváhanie.

„Ale bojí sa ťa a už teraz veľmi dobre cítiš, aké to má následky.“ Tlačil čarodejník neúprosne.

„My sa dohodneme, len teraz je vyplašená, ale my sa dohodneme.“ Na chlapcovom prejave bolo jasne počuť, že už ani sám neverí tomu, čo hovorí.

„To ona ma zavolala. Vieš vôbec, kto som, chlapče?“ chrstol Velis nečakane do tváre vyľakanému stvoreniu. Nečakal na odpoveď.

„Som černokňažník, ten, čo chodí po pekle bosými nohami. Som krotiteľ démonov, sprievodca mŕtvych, takýchto sopľošov, čo sa nevedia vpratať do vlastného osudu ja pučím ako šváby. S tebou sa bavím len preto, lebo ma o to poprosila Marienkina stará mama.“

Telo dievčaťa začalo ťažko dýchať.

„Pozri, ako ľahko som ťa odhalil. Bavím sa s tebou, pretože ja to tak chcem. Ty sa podriaďuješ mne, lebo cítiš, že som schopný všetkého, čo poviem. Ty cítiš moju moc, chlapče, nestavaj sa proti skúsenému lovcovi, nemáš na to. Spolupracuj a ja ti dávam slovo, že pôjdeš na lepšie miesto, ako si vyskúšal kedykoľvek doteraz!“

Tvár dievčaťa sa zošúverila do usedavého plaču. Čarodejník povolil tlak svojich myšlienok i pohľadu. Vystrel sa a chvíľu zmeravel v pokľaku nad dievčenským telom zahaleným v paplóne. Ubezpečil sa, že si presadil pozíciu a dôkazom mu bol pokračujúci plač. Prehupol sa do pozície sediaceho vedľa Marienky akoby ju ocino uspával. Trochu odokryl aj prikrývku, azda na znak zmierenia. Hneď na to sa dievča vyšuchlo spod nej a sadlo si chrbtom ku stene, o ktorú sa oprelo. Nohy si Marienka pritiahla k sebe, kolená pod bradu a oboma rukami ich objala. Pozerala tupo pred seba a ešte stále nepravidelne a ťažšie dýchala.

Velis sa láskavým hlasom prihovoril.

„Adam, pokojne mi povedz, čo chceš a uvidíš, že ti pomôžem.“

„Nič, daj mi pokoj.“ Úspech bol , že už sa neschovával za dievčenský chrbát. Pomaly prešiel pohľadom na osobu starej mamy a zaryl sa do nej nenávistne, no len na nebadaný okamih. Hneď zrak odvrátil a tupo sa zahľadel do zeme. Velis si to všimol a pocítil, že sa mu blúdivý duch začína otvárať. Nenápadne sa ponáral do zvyškov citového poľa, ktoré tu ostali po mŕtvom chlapcovi a plápolali okolo dievčenského tela ako franforce roztrhanej vlajky. Stačil mu takýto krátky okamih priznania a tajne sa vnútorne pousmial, keď prenikol do útrob zatratenej časti duše. Už vie všetko, už ho má. Neunikne mu. Teraz už len veľmi jemne s chirurgickou opatrnosťou vyviesť stratenca von z cudzieho citového tela tak, aby to zanechalo čo najmenšie alebo radšej žiadne následky.

„Skús mi povedať, čo chceš od Marienky. Neboj sa, len mi to povedz a ja ti pomôžem.“

Velis hovoril trpezlivým až láskavým tónom hlasu, no jeho pohľad bol sústredený a poloha tela pevne usadená. Dievča začalo dýchať pokojnejšie a tichšie. Dospelo to do stavu, kedy ju prestalo byť počuť a aj pohyb tela na chvíľu ustrnul. A vtedy to prišlo. Bolo to nečakané a prudké zároveň. Nikto nestačil postrehnúť bleskurýchly nádych, ktorý stačil na prenikavý vreskot naplnený nenávisťou a bolesťou.

„Ona má všetko a nič si neváži!!! Rodičia okolo nej skáču, všetko jej dávajú, hladkajú ju, usmievajú sa a stará mama ju chráni a dáva jej darčeky a ZA NÍÍÍÍÍÍÍÍČ!!!! Ja som sa vždy správal slušne, aj som pomáhal aj jej s učením aj so školou a všetci sa ku mne správali ako len k jej hračke, len akoby som bol nejaký cudzííííí! Akoby som nebol ich rodina!!! ÁÁÁÁÁ!!!!“ vreskot sa niesol izbou a bolo cítiť ako preniká dverami i múrmi von. Nebol to krik 12 ročného dievčaťa. Zachraptel, zhrubol a všetci uverili, že to kričí niekto uväznený v útrobách dievčenského tela. Starý kňaz sa strhol a mimovoľne sa stočil ku dverám, akoby sa chystal ujsť. Zojka zjajkla, zdrapila sa za vlasy na bokoch hlavy a predlaktiami sa snažila zapchať uši. Zitka jediná len rozšírila oči, spustil ruky k telu a naplno vnímala výjav pred sebou. Uzrela tieň ťaživej zloby, ako sa na ňu rúti sťa prívalová vlna mora. Zmeravela a bola presvedčená o tom, že prichádza smrť. Okamih zrážky s temnotou pocítila ako úder prudkého vetra. Privrela oči a celým telom vnímala, ako ňou prechádza víchrica. Aj sa zakolísala, no nezhodilo ju to na zem ani neunieslo dozadu. Keď nárazový víchor ustal, stará mama ostala oblepená slizkým pocitom, akoby ju ten vietor oflusal hlienom. Áno, presne tak. Mala pocit akoby ju niekto opľul hustým chorobným hlienom. Stála tam a neopovážila sa pohnúť.

Hromovým hlasom zaznelo Velisovo zvolanie.

„Máš právo na rodinu a keď ti ju odopreli, máš právo si vziať jej telo a hosťovať v ňom, pretože ty si členom ich rodiny a to nikto nemôže spochybniť!“

Hrobové ticho doľahlo s rovnakou silou, ako pred tým víchrica zloby rozvibrovala múry.

Zojka už bola na štyroch a kvílivo tíško stonala, čo sa bála, že si ju niekto všimne. Kňaz kľačal zhrbený s rukami zopätými a hlavou schovanou medzi plecami. Tisol si dlane k sebe a nepamätal si, ako sa do tej polohy dostal, iba sa v nej snažil ustáť nasledujúce. Jediný Velis vzpriamene sedel na svojom mieste na posteli oproti schúlenému dievčaťu. To sa neveriacky pozrelo priamo na neho.

„Naozaj?“

„Áno, dosť si si vytrpel a narodil si sa do krivdy. Máš právo na nápravu.“

Dievčenská tvár sa opäť skrčila do plaču a cez vzlyky začala rozprávať hrubším chrapľavým hlasom.

„Ja som sa snažil. Ale z každej strany mi len ubližovali. Doma ma trestal za to, že sa ponižujem pred Marou, vysmieval sa mi že som jej mopslík a tu ma len ľutovali, ale milovali iba ju.“

Velis prikyvoval hlavou a povzbudzoval pohľadom k pokračovaniu.

„Všade som len navyše...“ zamumlalo dievča chlapčenským hlasom s pusou zaborenou do kolien.

„Povedz, ako by to malo byť správne.“

Marienka dvihla hlavu a naliehavo začala žiadať.

„Aby som bol v rodine! Aby vedeli, kto som! Aby sa tešili že ma vidia! Ja len chcem, aby som niekomu chýbal, keď nie som...aby sa tešili, že som s nimi! Aby som niekam patril ako dôležitý...“ nato hlas stíchol.

Chvíľu bolo počuť len plač dievčaťa a kvílenie Zojky. Velis do toho polohlasom prenikal.

„Podarilo sa ti to. Toto ti viem sľúbiť. Nemusíš už nič viac. Si tu. Pozri ...“ otočil sa a ukázal pohľadom na starú mamu. „Je tu s nami aj starká. Patríš do rodiny...“ prenikavo uprel pohľad do očí starej ženy. Opätovala mu ho, no chvíľu len pozerala akoby skrze jeho hlavu kamsi do diaľky. Nakoniec zaostrila priamo do mocného pohľadu černokňažníka. Ako v hypnóze vstrebávala každé slovo, ktoré vyriekol, prikyvovala a bezmocne prijímala jeho vyjadrenia ako inštrukcie od pána. Velis hýbal perami a zároveň sa k nemu ako v tranze pridala i Zitka. Ich hlasy splývali a nebolo jasné, kto vlastne naozaj hovorí.

„Adamko už patrí do našej rodiny. Podarilo sa mu to, konečne zastal dôležité miesto medzi nami. Stal sa ochrancom Marienky, presne ako správny braček. Môže jej teraz radiť, pomáhať v škole, vystríhať ju pred zlými vecami. Už bližšie sa ani nedá dostať. Si súčasťou tak pevnou, že sa to už lepšie ani nedalo spraviť.“

Čarodejník sa vo chvíli odpojil pohľadom od starkej a otočil sa s úsmevom na dievčenskú tvár. Tentokrát hovoril jasne sám.

„Adamko, vidíš to? Veď ty si splynul s osobou, ktorú starká tak nesmierne miluje a preto ti patrí jej láska rovnako. No nie je to tak?“

Zitka nebola schopná vyhodnotiť situáciu, ani len rozmýšľať samostatne, nieto ešte sa vzoprieť. Ako mátoha len prikyvovala.

Sielnický v tomto okamihu precitol a vykukol spoza svojich ramien so zopätými dlaňami. Pred zrakom sa mu vyjavila scéna, kde opreté o stenu na posteli sedelo mŕtvolne bledé mladé dievča a škerilo sa v škodoradostnom úškľabku. Pred ňou sedel muž vo vzpriamenej polohe a uhrančivo sa díval na bezmocnú starú ženu, ktorá stála so spustenými rukami a v neprirodzenej polohe skoro akoby visela na lanách ako akási bábka. Prikyvovala a perami jemne pohybovala pri opakovaní slov, ktoré muž vyriekal. Kňaz odhalil, čo sa deje. Ako s pevnou istotou sa zmocňuje akási temnota tej bezmocnej starej ženy. Tak toto je pravá tvár čarodejníka? Katolícky kňaz a člen Kongregácie pre náuku viery sa dal zviesť tak úbohým úskokom diabla. Tak naozaj existuješ, ty ničomník?!

„Je to knieža klamárov!“ snažil sa kňaz vykríknuť, no len nezrozumiteľne zachripel. Prepadol sa do zúfalstva vlastnej viny. Jeho pochybnosti priniesli skazené ovocie. Rúhanie a pochybovanie o svätej matke cirkvi, naduté odsudzovanie bratov mníchov vymietačov a znevažovanie stáročného odkazu...sa teraz dokonalo v smrteľnom dôsledku. Trpko sa zasmial nad svojou nedávnou obavou z kritiky od svojich nadriadených, či odvrhnutia, ktoré by mohlo nasledovať, keby sa otvorene priznal k svojej oponentúre a trpko ľutoval, že sa radšej nezveril spriazneným bratom. Namiesto toho dovolil, aby sa prisal k nemu jedovatý jazyk diabla priamo vo svojom osobnom vyslancovi. Doviedol do domu farníkov NEPRIATEĽA!

„Zomriem v zatratení a bude mi to oprávneným trestom za moje rúhanie!“ kričalo v ňom. Celé telo mal však spútané neviditeľnými okovami. Nedalo sa mu pohnúť, dýchalo sa mu ťažko, no naberal trochu vzduchu, aby mohol aspoň niečo povedať.

„Skončím v pekle, ale pred tým ťa zastavím!“ chcel vzhliadnuť do tváre toho špinavého bosoráka, no pohľad sa mu zastavil na dievčati. Otvorili sa mu ústa, z ktorých ťahavo vytekala slina. Oči roztiahnuté a zaplnené slzami spočinuli na desivom úškľabku hnusného nečistého tvora naplneného úchylnou skazenosťou. Bola to tvár deviantky, ktorá sa bavila tými najhoršími poživačnými zvrátenosťami. Pery sa jej zúžili a s úsmevom psychopata odhaľovali zuby zabrúsené do špicov ako vraj mávali kanibali. Díval sa na tú ohyzdnú hnusnosť a so zvláštnou samozrejmosťou si uvedomoval hrejivý pocit prenikajúci z rozkroku na stehná až po kolená. Pomočil sa. Začal si uvedomovať, že napriek tomu sa cíti príjemne a nedokázal zabrániť tomu, že sa mu začal toporiť úd. Slintal ako zviera a podbruško sa mu zvieralo v kŕčovitých sťahoch akoby mal ejakulovať, ale bolo by to bolestivé, keby k tomu naozaj prišlo. Miesto toho sa povracal. Prehol sa v neovládateľnom kŕči v bruchu a vydávil zmes slizu a žlče a následne do tej páchnucej kaluže padol dolu tvárou. Ruky mu ležali bezvládne popri tele a ponorený nosom i ústami do vlastných zvratkov začal plakať a vzlykať a naberať do pľúc obsah vlastného žalúdka spolu s prachom zeme. Bol si istý, že sa zadusí, utopí sa vo vlastných zvratkoch. Nechal sa oklamať, och, ako sa len nechal naivne oklamať. Tak mu treba, v pekle sa mu budú smiať. Zahalila ho temnota.

Stará mama ako omámená mátožne prešla popri kvíliacej Zojke na štyroch, ktorá vyzerala ako suka, čo zavíja túžbou po párení. Podišla k Velisovi. Mal ju úplne v moci. Proste mu patrila.

„Vidíš? Starká ťa miluje rovnako ako Marienku. Bude to naše tajomstvo. Pred rodičmi budeš ticho spočívať a pri starkej sa môžeš aj prejaviť sám za seba, čo povieš?“

Zitka sa zadívala na svoju vnučku, no nedokázala rozpoznať známe črty tváre. Skrivili sa do výrazu malého rozmaznaného tyrana a stará žena si uvedomila, že túto situáciu už pozná. Udiala sa kedysi dávno, veľmi dávno, azda ani nie v jej živote, ale v živote jej mamy, možno starej mamy a možno v živote starej mamy jej starej mamy, ach, kedy to vlastne bolo...ani na tom nezáleží, no deje sa to znovu. Nedá sa tomu zabrániť. Je to nezvratný osud a jediné, čo môže spraviť, je podvoliť sa mu. Snažiť sa snáď len o to, aby to bolelo čo najmenej. Čaká ju zotročenie, ale nič iného sa nedalo čakať popri tom, ako žila jej rodina. Ako žil jej celý rod. Koľko klamstva, koľko utrpenia si navzájom porobili... a čo vlastne čakala, akú odmenu? Prijala prekliatie s unavenou odovzdanosťou. Na okamih sa jej zjavil pred očami jej manžel v predsmrtnom kŕči, ktorého bola svedkom. Dívala sa na neho s temným zadosťučinením. Ani sa vtedy nepohla k tomu, aby mu pomohla. Umieral pred ňou a z rozďavenými ústami mĺkvo kričal o pomoc. Jediné, čo jej vtedy vírilo hlavou bola nástojčivá žiadosť: „Tak už konečne UMRI!!!“

Teraz sa oči tohto zlého ducha dívajú na ňu s tým istým pocitom. Takto to malo dopadnúť. Uškrnula sa v poznaní ako sa jej vrátil smrteľný hriech a vtiahol ju so predsiene pekla ešte pred smrťou.

„Áno“, vyriekla rozhodným vlastným hlasom bez ovplyvňovania čarodejníkom. „Patríš do rodiny Adamko. Budem ťa milovať a chrániť ako svojho.“ Už nepotrebovala hypnózu ani inú manipuláciu, aby si uvedomila, že prijíma trest za svoje hriechy. Privrela oči a pokúsila sa zabrániť tak tomu, aby uzrela, čo bude nasledovať.

Velis sa usmieval a zadíval sa na tvár dievčiny, no dobre vedel, že úsmev patrí chlapcovi.

„Máš to, Adamko, dokázal si to...si doma.“

Vtedy chtiac nechtiac, mimo vlastnej vôle, otvorila Zitka oči. Uzrela pred sebou vnučku, ktorá sa prepadala do mŕtvolnej ochabnutosti. Koža jej zošedla a zošúverila sa ako starý pergamen. Vlasy jej opadli a po chvíli starká videla už len hrôzostrašnú napodobeninu jej vnučky v prevedení starovekej múmie. Zachytávala však obraz zvláštne sa zvíjajúceho tela plaza, ktorý sa od tela dievčaťa oddeľoval a zakončenie tohto procesu sprevádzalo lepkavé mlasknutie. Nebol to však plaz, ale postava Adamka, ktorý sa pred ňou zjavil a z plastickej ohybnosti sa stvaroval do pevnej hmoty. Stará žena padla na kolená a roztiahla náruč. Áno, bez reptania prijímala údel a odovzdávala najvyššiu obetu. Už si bola plne vedomá, že s týmto zlorečeným duchom v náručí prepadne do pekla a tam ho bude navždy objímať v akejsi zvrátenej karikatúre lásky besného zvieraťa...raneného zvieraťa.

„Prijímam...“ pošepkala žena a s nepredstieranou láskou si privinula do náručia prekvapivo hebké telo chlapca. Čakala, že bude objímať plaza. Na jej prekvapenie objímala nahé chlapčenské telo v predškolskom veku. Krehké, chvejúce sa strachom a prahnúce po miazge materinského prijatia s potrebou zahojenia rán. V žene sa dvihla vlna materinskej moci. Odvážne otvorila oči, zaklonila hlavu a zadívala sa do očí dieťaťa. Na okamih očakávala, že sa bude dívať do grimasy samotného belzebuba, no narazila na hnedé naivné a ustráchané oči.

„Mamina...“ plakalo chlapča. „Ma-mi-na...“ vzlykalo v náreku, ktorý otriasal jeho telom. V starej silnej žene sa všetko obrátilo na ruby. Tak takto to teda je? Až toľkoto utrpenia dokáže spraviť človek človeku? Pohladila chlapca po tvári i vlasoch a sama od seba bez akéhokoľvek pôsobenia vonkajších síl s nepredstieraným odhodlaním sa mu prihovorila.

„Už je dobre, zlatko. Už si s maminkou. Nikto ti neublíži. Cezo mňa neprejde ani sám diabol!“

Chlapec sa jej ponoril do náručia a naplno sa rozplakal. Ona plakala s ním. Tuho ho stískala a intenzívne cítila, že má moc všetkých bájnych hrdinov, ktorú bez váhania použije a samotné peklo je len dovolenkovým dobrodružstvom oproti besnejúcej zúrivosti, ktorou by bránila toto dieťa proti komukoľvek. Bola pripravená takto zotrvať naveky.

Z pravej strany však postrehla, ako sa blíži biela žiara a dokonca aj vzduch prezrádzal typickou ovocno-cukríkovou vôňou prítomnosť anjela. Podišiel k nim, pokľakol a dotkol sa chlapcovej hlavy.

„Prepúšťam ťa do svetla tvojej vlastnej dôležitosti a spolupatričnosti. Rozpúšťam všetky závislosti i lipnutia, ktoré ťa zviazali s týmto rodom. Oslobodzujem ťa od pôsobenia zablúdených síl, tvorov i bytostí, ktoré ťa pútajú k zjavenému svetu.“ Hlas znel dunivo a s ozvenou ako v chráme.

Starká pocítila horúčosť v hrudi a ruky jej povolil zovretie objatia. Chlapec začal prijímať svetlo z anjelskej ruky, prežaroval sa ním, až začali blednúť kontúry jeho obrysov. Presvecoval a rozplýval sa zároveň, no na perách mu už hral úsmev. Formoval sa do svetelného prízraku, ktorý sa začal vznášať ku stropu. Vtedy sa to stalo.

Stará matka, znavená rokmi a ťarchou bremien života pocítila v rozohriatej hrudi príznak bolesti. Zitka sama nevedela, prečo, no odrazu pocítila clivotu a premkol ju strach, že stratila vnučku a teraz jej odchádza aj jej náhrada. Mykla sa smerom k prízraku akoby sa ho snažila zastaviť. Hlava chlapca, ktorá už vzhliadala k nebu, sa prudko stočila k žene. Nebol to však už výraz nežného malého chlapca, ale démonická maska nemŕtveho. Odhalil, ako ho podviedli a v poslednej chvíli sa zachytil na duši svojho hostiteľa, ktorým sa Zitka stala. Vrhol sa jej v ústrety a tentokrát ju nešiel objímať, ale rozdrtiť v zbesilom hneve pomsty.

Zitka nevládala urobiť ani náznak pohybu a znovu bola vystavená desivému odovzdaniu sa zúrivej sile. Medzi ňu a démona sa však postavil niekto mocnejší. Tieň a mrazivý chlad útoku sa zrazil so žiarou bieleho rozpáleného kovu. Náraz vyvolal neznesiteľný tresk a vlastne sa to možno ani nepodobalo na blesk, ale bolo to zablysknutie samotné. Po dunivom hrome, pri ktorom pukali ušné bubienky sa ozval škrek šialenca na pokraji krajnej zúrivosti, ktorý sa premiešal s direktívnym príkazom muža, ktorý si je vedomý svojho nadradeného postavenia.

„Iď do svätého Navu pre obrodu síl do zdrojov novej tvorby. Nasleduj Lunu – mocnú Chors, ktorá ťa utíši v zabudnutí!“

...a ticho...a temno...

Keď sa Zojka spamätala a otvorila oči, ležala horeznačky na zemi s rukami založenými na hrudníku, skoro ako v truhle. Chvíľu zaraďovala, kde sa to vlastne nachádza a postupne si skladala mozaiku udalostí, ktoré ju priviedli až k súčasnosti. Nadvihla sa na lakte a obzrela sa po miestnosti. Otec Sielnický sedel v tureckom sede, lakťami sa opieral o kolená a hlavu mal zloženú v dlaniach. Díval sa prázdnym pohľadom do zeme. Otočila Zojka hlavou smerom k posteli, ktorú mala za sebou a pristihla, ako obaja rodičia sedia na kraji postele pozorujúc Zitku utierajúcu vnučke čelo asi vlhkým uterákom. Velisa nevidela.

„Kde je?“ opýtala sa čakajúc, že bude musieť doplniť, o koho jej ide, ale nebolo treba. Marienkina mamina kývla smerom k dverám.

„Šiel do sprchy, vraj sa potrebuje očistiť.“

Zojka mala pocit akoby sa prebudila zo sna a cítila len neurčitý závan strachu ako po nočnej more. Pocítila ukrutný smäd a vydala sa do kuchyne uhasiť ho.

Starý kňaz ničomu nerozumel. Opakovane prehliadal zem i svoje šatstvo, ale po moči, či zvratkoch ani stopa. Prebudil sa dokonca sediaci vo vaku vytvarovanom do kresla. Moderná súčasť zariadenia detskej izby. Nie, prebudil nie je správny výraz...skôr precitol. Ihneď sa pozrel na nohavice a začal chodiť po izbe, ale nenašiel ani náznak udalostí, ktoré sa odohrali. Po pár minútach si bezradne sadol na zem a snažil sa upratať si myšlienky. Čím viac o tom premýšľal a snažil sa zložiť sled udalostí, tým viac sa mu to všetko zdalo ako sen alebo blúznenie v horúčke. Pripomenulo mu to mladosť, kde sa nerozvážne opil natoľko, že si nepamätal, čo robil a s výčitkami sa snažil nasledujúci deň spomenúť si, či nepovystrájal niečo zahanbujúce.

Zitka otvorila oči ležiaca na posteli a hneď pocítila, ako sa k nej túli Marienka. Aj keď si priamo nepamätala, ako sa do tejto pozície dostala, nepochybovala, že ich obe takto uložil anjel. Pocítila jeho prítomnosť aj teraz. Otočila k nemu hlavu. Dívala sa do očí vkusne uložených uprostred vrások pleti, ktoré pripomínali lúče slnka. Ani pokrkvaný odev nedokázal zakryť ušľachtilosť bytosti, ktorá ho nosila.

„Pán Velis.“ Zašepkala.

„Oddýchnite si, Zitka, bol to náročný deň.“ A pohladil ju po spánku, uchu a líci. Cítila sa ako dievčatko, rovesníčka s tou, ktorá sa k nej túlila. Cítila jej dych a z očí svojho anjela vyčítala, že je v poriadku. O chvíľu na to Velis priviedol marienkiných rodičov. Opatrne vstala z postele a šla do kuchyne pripraviť bylinkové obklady s takou istotou, akoby jej to niekto prikázal.

Zišli sa v kuchyni tak, ako pred tým a nechali dievča pokojne oddychovať v polospánku. Sielnický mal na jazyku samé otázky, no uvedomoval si, že nebude vhodné ich klásť pred rodičmi dievčaťa. Odpovede budú totiž asi nad mieru akejkoľvek únosnosti bežnej ľudskej rozumovej schopnosti. Prvý sa ozval marienkyn otec.

„Mohli by ste mi teraz vysvetliť, čo sa tam dialo?“

Všetkých predbehla Zojka.

„Velis pracoval s Marienkou rovnako ako s narkomankou. Ťažko sa hneď teraz vysvetľuje tá metodika....ale to sa robí s narkomanmi, keď je s nimi zle a vyšlo to.“

Velis sa chytil na rozprávku a s pocitom obdivu k zojkinej vynaliezavosti, jej ukázal dlaňou, aby sa zastavila. Porozumel jej úmyslu a rozhodol sa pokračovať radšej sám. Otočil sa priamo na Petra, ocina dievčaťa.

„V takomto mladom veku sa môže vybudovať vzťah, ktorý v podstate javí všetky znaky závislosti. Rovnakej, ako na drogách. Postupne to vyzrieva a niektoré aj skončia podobne ako to je u narkomanov, ale väčšina sa proste rozpustí, rozpadne...no a Marienke sa stala dramatická vec. Tá jej akože droga bola odňatá nečakane, narýchlo a ešte k tomu aj bolestivo...no ...veď viete.“

Pozrel aj na matku postihnutej a kútikom oka vnímal súhlas so svojou taktikou od všetkých ostatných.

„Tak som sa rozhodol trochu riskovať. Previedol som ju v podstate takým hypnotickým detoxom...môžete si to predstaviť, akoby som ňou zatriasol a prebudil ju z toho sna, kde bola stále naviazaná na mŕtveho kamaráta. Jednoducho si natvrdo uvedomila, že je preč a ona musí ďalej žiť. Bude teraz treba k nej trochu viac citlivosti.“ Otočil sa na starkú. „Spolieham sa na vás, boli ste pri tom, tak asi viete, čo treba.“ Opäť sa obrátil k rodičom. „No a vy sa jednoducho správajte normálne a nepripomínajte jej kamaráta zbytočne....a aby som nezabudol, snažte sa vôbec nevyslovovať jeho meno. Ani keď ho ona vysloví...vy vždy pokračujte v debate bez jeho mena. Volajte ho -kamarát- alebo -chlapec- a tak...“

„Bude v poriadku?“ opýtala sa mama.

„Áno, vyspí sa a bude v pohodke. Pár hodín ako po opici, ale inak nič. Potrebuje veľa piť a výživne sa najesť. No...veď viete, ozaj ako po opici...asi to poznáte...“ a nechtiac fľochol pohľadom po mamine dievčaťa.

Každý zo zúčastnených pridal svoju čiastku na upokojenie rodičov a každý si uvedomoval, že do istej miery klame. Nie preto, lebo by hovorili niečo, čo nie je skutočné, ale hovorili o veciach, ktorým nerozumeli. Držali sa preto verzie človeka, ktorý ju zadal.

Iba Zitka sa cítila prepojená s Velisom natoľko, že mala pocit porozumenia s tým, čo sa udialo. Príbeh, ktorý ponúkli, považovala za zrozumiteľný formát pre ľudí, ktorí nemohli nijako pochopiť dané udalosti. Nebolo to otvorené klamstvo. Pripadala si ako učiteľka v škôlke, ktorá vysvetľuje deťom, ako sa plodia deti.

Spoločnosť sa postavila k odchodu, keď sa im do cesty postavila matka Marienky.

„Počkať, ja nie som spokojná. Nebola som v miestnosti a nehnevaj sa mama,“ pozrela na Zitku, „ ale počula som krik svojej dcéry a chcem mať záruku, že bude v poriadku!“ hlas znel tvrdo a jej manžel k nej pristúpil. Napätie stúplo na citeľnú úroveň. Aj keď matka stála oproti otcovi Sielnickému, ozval sa Velis.

„Bude v poriadku, ale nie na dlho.“ Ostaní zamreli prekvapením. „Táto rodina nie je zdravá a Marienka sa jednej závislosti zbavila, no nedá sa odhadnúť, čo spraví s ďalšou výzvou.“

„To zasa ako myslíte?“ oboril sa na Velisa otec.

„Príliš veľa času trávite v práci, pane, a v tej práci sa občas uvoľníte súložou s kolegyňou.“ Chlapom myklo, ale Velis sa vystrel a pokojným, no pevným hlasom pokračoval. „Ak aj máte dohodu so ženou, je naivné si myslieť, že vám to funguje.“ Obrátil sa na manželku. „A vy namiesto toho, aby ste si vyčistili priestor, splachujete špinu alkoholom. Zachraňujete rodinu, ale sama ani neviete, čo to tá rodina je, však?“ obrátil sa nečakane na Zitku. Tá sa však vystrela a nebojácne mu pohľad opätovala. Velis k nej pristúpil, chytil ju za obe dlane.

„Človek, čo sa diablovi díval do tváre a neušiel, nadobudne takú moc, ktorá prekoná akékoľvek zlyhania.“

Zitka sa mu dívala do tváre hrdo ako dcéra sa díva do očú otcovi, keď si zaslúži jeho uznanie.

„Ty si spasiteľkou tohto rodu, Zitka. Od tvojho pokolenia rastie nová vetvička.“

Všetci okolo stáli a pozorovali ten výjav, ktorému nikto nerozumel.

Zitka sa snažila rozprávať so slzami a vzlykaním.

„Nezaslúžim si to, ja som vykonala niečo...“

„Viem, čo si vykonala,“ prerušil ju čarodejník, „a dnes ti bolo odpustené...očistila si celý rod a môžeš s rovnakým pokojom umrieť, ako aj žiť naplnená šťastím. Ostatné je už na nich.“ Hodil hlavou k rodičom Marienky. „Ty si svoje vykonala, dievka moja. Ponúkla si najvyššiu obetu.“ Naklonil sa k nej a s ústami pri uchu jej zašepkal: „Bez teba by som ho asi nevylákal von a ktovie ako by to dopadlo. Iba kvôli tebe je Marienka celá!“

Zitka vyštekla v dojatom vzlyku a nezadržala ďalší príval sĺz. Velis ju pobozkal na čelo.

„Všetky matky tvojho rodu plačú dojatím s tebou alebo sa smejú radosťou.“ Tiež so slzami v očiach vyriekol Velis.

Zitka plačom vykríkla a hlavou sa vrhla na velisovu hruď. Privinul si ju k sebe a jemne stlmil jej nárek. Nikto sa ani nepohol a nikto sa už nemal chuť na nič pýtať. Keď sa Zitka vyplakala, odstúpila od Velisa a posunkom naznačila, že už nech sa poberajú. Velis prechádzal okolo Zitkinej dcéry, ktorá spolu s manželom pokorne klopila zrak. Pristavil sa pri nich a riekol.

„Keď si nebudete vedieť rady, starká vás povedie. Ak máte trochu rozumu a chcete to dať do poriadku, načúvajte jej.“

S touto radou sa černokňažník rozlúčil.

Zojka vzala do auta Sielnického a nakoniec sa dal prehovoriť aj Velis, ktorý sa chystal ísť domov peši a na boso. Nedbal o to, že je to zo dvadsať kilometrov. Vraj prespí cestou niekde v prírode, ale kňaz ho nakoniec prehovoril k rozhovoru, v ktorom chcel získať odpovede na všetky svoje naliehavé otázky. Preto sa ešte nevedeli rozlúčiť. Sielnický trval na tom, že všetci traja musia ísť do jeho úradu a dokonať toto prazvláštne dielo. Tomu ani Velis neprotirečil. Tak sa ocitli v tej istej pracovni, ako keď sa prvý krát stretli. Chvíľu si navzájom vymieňali skúsenosti a zážitky z vlastných pohľadov a Velis pozorne počúval, ako to vnímali zo svojho uhla. Tiež im verne popísal, čo sám zažil aj sa im pokúsil vysvetliť, čo vlastne vykonal, ale len veľmi povrchne.

„Počuj, Velis a všimol si si, že jediná osoba, ktorá splnila svoju úlohu pri tom obrade, som bola ja?“ Zojka sa rozosmiala a s ňou i obaja muži.

Starý kňaz si dovolil omladnúť a chichotal sa ako chlapec, ktorý s kumpánmi spomína na vlastné vylomeniny.

„No veru, bez mojich rád a pokynov neviem neviem ako by to dopadlo...“ a rozbehol ďalší smiech.

„A ešte Zitka,“ vyrušil Velis veselosť.. Táto spomienka ustálila zábavu a uviedla do vážnosti chvíle. „Tá si ešte riadne splnila úlohu.“ Velis s úctou pokyvkával hlavou a spoločnosť s uznaním pritakala.

„Ako sa to dá ustáť?“ zaujímal sa trochu zahanbený starý kňaz.

„Je to len tréning...ako gymnastika...“ opäť sa Velis doširoka usmial a vrátil do miestnosti uvoľnenú náladu.

„...a ešte niečo...no...“ Sielnický chvíľu váhal, no napokon sa rozhodol vyjsť s farbou von. „Viete, ľudia...ja by som odprisahal, že som sa pri tom všetkom pomočil a dokonca aj povracal... a jednoducho...“ rozpačitým pohľadom prešiel po oboch spoločníkoch. „...som nenašiel po tom žiadne stopy a teraz už neviem...niekto to spratal alebo to bolo len mámenie? Ja som to ale prežil. Veľmi jasne, nedokážem uveriť, že sa to nestalo.“

Velis zhlboka vzdychol a zamyslel sa nad tým, ako podať vysvetlenie.

„Všetko, čo sa udialo bolo reálne, no odohrávalo sa to v inom svete, na aký ste zvyknutí. Občas zanecháva stopy. Väčšinou nie.“

Velis sa zadíval na kňaza a v mysli hľadal slová na pokračovanie, no Sielnický si to vysvetlil tak, že skončil. Prikývol a pokrčil plecami.

„Asi na všetko odpoveď dostať nemusím a na niečo azda treba dozrieť.“

Toto vyjadrenie sa zapáčilo aj Velisovi a súhlasne prikývol. Ďalšieho vysvetlenia sa vzdal.

Keď sa vyrozprávali, nadišla krátka pomlčka, ktorú prerušil otec Sielnický.

„Adamko teda šiel do pekla?“

Velis sa usmial a pokrútil hlavou.

„To nebol Adamko.“ Na chvíľu sa kňaz i Zojka preľakli, ale Velis sa zasmial a rukou naznačil, aby sa upokojili. „Nie, nebol to ani satan, či diabol alebo čert.“

Čarodejník si usrkol z ovocného čaju, ktorý pripravil moderný inkvizítor a veru so Zitkinou prípravou sa to nedalo porovnávať.

„Po telesnej smrti po nás ostávajú akési fragmenty citového poľa. Nazvime to pocitové skladby. Predstavte si to ako časti melódie piesne, kde celá pieseň je vlastne citová osobnosť človeka. Po smrti sa rozpadá hmotné telo a rovnako aj citové. To však trvá trochu dlho a problém nastáva, keď sa nejaká časť tohto citového poľa alebo ak chcete tela, niekde v nejakom vzťahu zachytí.“

„Áááá, jasnéééé,“ prerušila Zojka nadšene, „už mi je to jasné, preto si kázal, aby nevyslovovali jeho meno...a preto nie je dobré, aby sme tak dlho trúchlili a ľutovali, keď niekto umrie...“

„Áno, v podstate zdržujeme ten rozpad. Keď sa nevieme zmieriť s niekoho smrťou, tak umelo udržujeme s ním vzťah a to bráni tej konkrétnej citovej časti, ktorou sme boli prepojení, sa prirodzene rozpadnúť.“

Sielnický zamračene pokrútil hlavou a snažil sa niečo povedať, no nedarilo sa mu sformulovať otázku. Velis si to všimol.

„To, čo bolo v Marienke bola len pocitová skladba Adamka. Jeho časť. Nebol to on celý ako bytosť. Bola veľmi silná preto, lebo smrť bola náhla a Adamko nebol na ňu pripravený. Lipol na živote, neodchádzal dobrovoľne. Nemal preto dôvod prepúšťať svoje väzby. No a jasné, vzťah s Marienkou nebol v poriadku, bolo to závislé prepojenie. Mali obe deti podobnú frustráciu a to zosilňovalo ich nezdravé pripútanie. Koniec koncov, sila toho bludného ducha sa kumulovala niekoľko generácií.“

„A kam to vlastne šlo?...to pocitové pole...?“ konečne kňaz vedel, čo sa chce opýtať.

„Pocitová skladba.“ Opravil ho Velis. „Do Navu. Je to svet unavených častí zjaveného sveta.“

Chvíľu ešte Velis zaváhal.

„No dobre, tak teda podsvetie, ale určite nie peklo tak ako si ho predstavujete vy vo svojich kresťanských legendách. Je to priestor, kde sa spracováva to, čo dokonalo svoj zámer.“

„Je to svet démonov..“ ticho zašepkal otec Sielnický a prázdnym pohľadom sa zadíval do zeme. „A ty si ich krotiteľ..“ jeho hlas bol zastretý, akoby nevedomky nahlas viedol rozhovor sám so sebou.

„Je čas pobrať sa!“ pleskol si Velis po stehnách a vstal. Prebudil tým Zojku aj kňaza k životu a odrazu si obaja uvedomili, aký neskorý večer, či už noc je práve. Bez protestov vyprevadili Velisa predo dvere. Zojka mu ponúkla odvoz, no Velis rázne odmietol. Pred odchodom sa ešte pleskol po čele a uvedomil si, že na niečo zabudol.

„Zojka, bude ešte treba vydymiť a vybubnovať priestor. Určite to urob, nezabudni! Ty to vieš aj lepšie ako ja....och nerobím takéto zásahy tak často a nezostávam v tom priestore, aby som na to myslel a nezabudol, jujha...!“

Zojka ho upokojujúco pohladila po pleci.

„Neboj, Velis, postarám sa o to, nechaj to na mňa...a už si len oddýchni.“ Pocítila náhlu hrdosť na to, že jej majster dal dôležitú úlohu, ktorú sám nezvládne lepšie. Sielnický si podávajúc ruku čarodejníkovi uvedomil, že mu robí dobre ten pocit spolupatričnosti k tejto malej kompánii a zatúžil dozvedieť sa viac o práci pohanského černokňažníka. Chvíľu sa mu zdalo, že požiada Velisa o stretnutie a učenie, no keď sa tento pokrkvaný chlapík otočil chrbtom, vzďaľovali sa sielnického ambície spolu krok po kroku so siluetou čarodejníka. Keď zmizol za rohom, Sielnický sa obrátil k Zojke a s ňou sa lúčil už ako katolícky kňaz so svojou vernou farníčkou.

Noc priniesla láskavú tíš a tmu a ráno sa všetko už stalo iba snom, o ktorom sa nedá ani poriadne rozprávať. Taký bol zmätočný.

Skryť Zatvoriť reklamu