Nie je podstatné, ako to bolo v skutočnosti, no pohrám sa s konštrukciou, že Aristoteles mal záujem systematicky spoznať prostredie, v ktorom sa ocitla idea, aby mohol určiť najvhodnejší spôsob vplyvu idey na danú formu.
Jednoduchšie? Dobre. Vyhodia Vás so ženou na pustom ostrove. Máte za úlohu pripraviť tam priestor na prežitie vlny prisťahovalcov. Čo vám ostáva? Rozhliadnete sa vôkol, začnete skúmať, spoznávať a svoje vedomosti si pozorne zapisovať. S poznatkov o ostrove si určíte stratégiu prežitia. Obstaranie potravy, úkrytu pred nepriazňami počasia, miesta pre milovanie (ak chcete reprodukciu) a miesta na výchovu potomkov... Prisťahovalci však nechodia... a nechodia a nechodia...
Kto vysvetlí piatej generácii, že ich pobyt na ostrove má nejaký vyšší zmysel, ako len obyčajnú snahu o sebazáchovu?
Na počiatku sme len zatrieďovali, spoznávali. Idea určovala cieľ. Zavŕtali sme sa však tak hlboko, že nám je už tesno. Zrazu sa začíname nechápavo rozhliadať a uvedomujeme si, že NEMÁME DANÝ CIEĽ!.
Dobre. Náš potenciál myslenia sa jednoznačne vyvíja k vyššej a vyššej kapacite. Je čas na otázku, aký to má účel. Môžeme sa aj uspokojiť s odpoveďou, že ide o pud sebazáchovy a zároveň syndróm vírusu. Množíme sa, vyvíjame, prispôsobujeme, bránime, ale v poslednom štádiu nášho vývoja, nech je akokoľvek sofistikovaný, zabijeme hostiteľa a tým aj seba samých... no nie všetkých. Znovu sa objavíme ešte silnejší a mohutnejší, ako pred tým a znovu prejdeme vývojom od slabého zraniteľného elementu k mohutnej vraždiacej epidémii.
Pripustime, že sebauvedomenie je výsostnou vlastnosťou ľudí. Toto mi dáva odvahu tvrdiť, že naša forma existencie v sebe ukrýva potenciály všetkých ostatných foriem. My sa proste vieme správať ako čokoľvek okolo nás. Sme univerzálni a schopní meniť prostredie podľa vlastných ideí. Svet okolo nás je zohratý, funkčný a všetko živé aj neživé do seba zapadá... niečo je tu ale jednoznačne navyše...človek. Vzhľadom na svoju univerzálnosť dokáže rovnako udržovať v harmónii, chrániť, dokonca tvoriť prostredie, ako ho devastovať a ničiť a to akoukoľvek formou, akú poskytuje prostredie. Túto absolútnu moc mu dáva idea. Forma mu poskytuje prostriedky na uplatnenie idey.
Predstavme si, že pečieme koláče na svadbu, ale nás to začne tak úžasne baviť, že zrazu pre nás stratí opodstatnenie, že koláče sú určené pre určitý počet svadobných hostí a my chrlíme koláče o sto šesť. Všakovaké druhy, chute, formy len pre potešenie z vlastnej práce, no po čase zistíme, že sa nám kopia v kuchyni, na dvore, v celom dome aj na ulici. Začínajú plesnivieť a my zrazu nevieme, čo s nimi...
Čo teda pečieme na zemi? Všetko je naozaj v poriadku alebo sme na niečo zabudli?