Nepomáha ani bližšie skúmanie. Zrazu si uvedomíme, že to nie je vo farbách, ani výjave... je to niečo v našom pozadí, podvedomí... ten obraz nám zaťuká niekde hlbšie v nás a my musíme znehybnieť pátrajúce oči a otvoriť svoje vnútro. Prehrabávame sa v pocitoch, ktoré v nás ten obraz vzbudil a pri troške šťastia odhalíme, že obraz spôsobil prebudenie starého vnemu. Otvoril zásuvku, z ktorej vyleteli démoni. Forma obrazu vzkriesila spomienku na inú formu, čo nám zasiahla ideu.
Odhalili sme postup vývoja, vlastne sme odhalili vývoj samotný. Forma sveta sa vyvíjala a zašli sme až k veľkému tresku. Je fascinujúce odhaľovať, odkiaľ pochádza naša podoba alebo model správania sa. Objavili sme DNA a vieme, ako funguje. Je to ako nájsť v dávnych vykopávkach starý mechanizmus. Musíme ho rozobrať na najmenšie čiastočky, dedukovať a experimentovať, aby sme odhalili, ako funguje. Zložíme ho a presne definujeme, na čo ktorá súčiastka slúži. Už dlhšie nám trvá, kým odhalíme, na čo bol vlastne tento mechanizmus vytvorený a až potom keď to odhalíme, budeme zvedaví, kto to vlastne vytvoril. Aký úžasný mozog to musel byť, aký vyspelý intelekt! Je vôbec možné, aby taká tvorba bola dávno, dávno pred nami? Je možné, aby to vytvoril obyčajný človek z tej doby? Odkiaľ sa vzal taký vyspelý um dokonca na súčasnej úrovni?
Sme schopní dívať sa na biologický život ako na taký mechanizmus? Prečo nie? V dnešnej dobe sme schopní tvoriť umelú inteligenciu. Tvoríme dokonca aj informáciu, model správania, ktorý hodíme do nejakého prostredia a odvtedy si žije vlastným životom, ako napríklad počítačové vírusy. S vývojom software a hardware sa vyvíja aj vírus. Umelo inteligentné roboty vieme umiestniť v prostredí, do ktorého my viac nezasahujeme, no oni sa tam učia existovať a prispôsobovať.
Vesmír podlieha vývoju, evolúcii. Všetko hmotné je forma. Začalo to chémiou a pokračuje biológiou. Do hmotného vesmíru boli implantované informácie na najjednoduchšej úrovni. Základný software na základnom hardware. Muselo sa počkať na vývoj formy pomocou základnej implantovanej informácie, aby dosiahla stupeň novej formy vhodnejšej na implantovanie komplikovanejšej informácie. Forma sa vyvíjala, no idea tej formy, informácia o jej bytí bola implantovaná...nami.
Idea bola doteraz vnímaná mimo formy. Preto v minulosti na seba brala podobu náboženstva. Zo starých, aj tých najstarších náboženstiev môžeme vyčítať takmer totožné idey potreby modelu správania, ktoré aj dnes vnímame ako aktuálne. Vývoj nebol a nie je ani dnes rovnomerný. Čím väčší vplyv malo náboženstvo v dejinách ľudstva, tým väčší to bol dôkaz nezrelosti formy na prijatie pôvodnej idey. Idea sa však nemenila. Opakovane vstupovala do formy a pokúšala sa ju správne ovládať, ale doteraz na väčšine známeho sveta nedokonalosť formy dokázala zdeformovať ideu do náboženstva. Náboženstvo chápem ako vyčleňovanie idey z hmotného sveta, teda formy, a odsúvanie ju výlučne do existencie mimo tohto sveta. Z ľudí robí zbytočne schizofrenikov, ktorí majú už úplný chaos v hlavách z toho, ako majú žiť a ku komu sa modliť.
Núti ľudí, aby ideu volali z neba a „ja" vnímali ako zhluk atómov s nejakou základnou informáciou na udržanie dočasnej formy, ktorá ihneď po vytvorení začína proces postupného rozpadu. Je to ako keď vytvoríme nástroj. Už keď ho začneme používať, vieme, že ho po čase opotrebujeme a budeme musieť vytvoriť nový.
„Ja" neznamená hmota, ktorá je len našim príbytkom. Svet bol stvorený ideou, ako proces vývoja. Systematicky bol zásobovaný informáciami a nimi smerovaný. Bolo to úmyselné budovanie vhodnej formy pre vniknutie idey. Prečo? Odpoveď je v nás. Človek nie je rozdelený na dve podstaty: duchovnú a hmotnú. Človek je len jedna podstata v idei. Telo človeka je forma, v ktorej sa idea nachádza. Prečo sme si vytvorili túto formu? Odpoveď na túto otázku bude záverom evolúcie, pretože po odhalení tejto odpovede už nebude potrebné využívať hmotnú formu. Žeby to bola škola pre ideu? Zbieranie skúseností? Nástroj pre výučbu ideových bytostí? Vývoj častí jedného ideového celku? Budeme si musieť na ten záver proste počkať.
Na záver mojej série zamyslení si dovolím ešte posledné podobenstvo.
Chvíľu si predstavme človeka ako ideu.
Niekoľko ideí sa rozhodne postaviť si príbytky. Pustia sa do práce. Majú jednotný projekt akaždý vlastne stavia to isté, aj keď, poznáme to, keď dvaja robia to isté, neznamená to to isté.
- Toto je fáza budovania formy človeka, ako tvora vživočíšnej ríši
Vznikne zástavba domov podľa jedného projektu, ale v každom dome boli uplatnené aj individuálne odlišnosti, potreby a vkus budúcich majiteľov. Po ukončení stavby sa stavitelia nasťahujú. Domy sú trochu odlišné, ale vpodstate sú na tom istom základe.
- Toto je fáza, kedy sa človek odlíšil od iných foriem a stáva sa plnohodnotným príbytkom pre ideu, kedy ostatné formy života nesú v sebe informáciu existencie azachovania sa, môžu byť aj príbytkom ideí, ale sú len dočasným príbytkom alebo „detskou hračkou", či „záhradnými domčekmi" alebo „chatami"
Domy nadobúdajú výraznejšie odlišné charaktery. Majitelia si ich skrášľujú, upravujú alebo naopak ich zanedbávajú. Prejavujú pritom vkus alebo nevkus, presne podľa osobitých charakterov majiteľov. Bývanie v dome a vplyv jeho obyvateľa odhaľujú chápanie účelu takého bývania majiteľom. Ostentatívna rodinná rezidencia, chladný príbytok podriaďujúci sa prísne účelu, vábiaci príbytok návštevy, útulný domček dýchajúci rodinnou pohodou, zabarikádovaná pevnosť, rekreačná chalúpka, spustnutý brloh a tak ďalej... Podľa výzoru domov sa dá už odhadnúť, čo za človeka v ňom býva a dokonca sa viacerí dajú začleňovať do skupín. Takmer každý príklad má svojich nasledovníkov.
- Toto je fáza, kedy sa formuje odlišnosť chápania účelu hmoty. Ľudia sa svojej existencii v hmote venujú podľa odlišných hodnôt. Jeden robí všetko preto, aby dokázal svoju moc, inému stačí bohatstvo. Jeden robí všetko preto, aby bol obdivovaný a iný sa utiahne do ústrania. Jeden sa rozdáva a všetko, čo získa ihneď podá ďalej ako štafetu, iný si vyberie blízkych okolo seba a všetko, čo robí, robí pre nich. Jeden úzkostlivo dbá na poriadok, pravidlá a zdravie, akoby tu chcel byť čo najdlhšie, či možno naveky, druhý sa oddáva pôžitkom, nerestiam, akoby sa bál, že nič nestihne a tak ďalej... Každý model má svojich nasledovníkov a utvárajú sa aj skupiny. Členovia tých skupín spolu môžu aj spolupracovať a tak vznikajú filozofické smery a náboženstvá
Obyvatelia domov dané zmeny vo výzore začínajú citlivejšie vnímať hlavne, keď to narúša ich vlastné ponímanie účelu týchto príbytkov. Prílišná odlišnosť kričí a provokuje. Skupiny obyvateľov začínajú medzi sebou súperiť a presviedčať, či nútiť odlišných, aby sa podriadili ich obrazu.
- Toto je fáza rastu civilizácií a kultúr, ktoré majú každá pocit, že iní ich ohrozujú a chránia sa preventívne podrobovaním si odlišnosti. Bojom, propagandou, likvidáciou slabšieho.
Z rozmanitých príbytkov sa postupne stáva mesto rozdelené na odlišné štvrte, ktoré nesú spoločné znaky architektúry, ale odlišujú sa v charakteristických znakoch, čo ale nenarúša celistvosť. Sú však aj iné mestá. Niektoré medzi sebou spolupracujú, iné ale stále súperia. Buď je to priamou konfrontáciou, teda snahou o zrúcanie súperových stavieb alebo vplyvom na menšie osady, ktoré sa nechajú za odmenu alebo úplatu presvedčiť o architektúre silnejšieho suseda.
- Vtejto fáze sa nachádzame dnes.
Nuž... zahrajme sa na veštcov...
Tí, pre ktorých sa domy stali vzácnejšie, ako ich obyvatelia sa začnú čím ďalej, tým viac báť o svoje príbytky. Cítia tlak svojich susedov a prepadnú paranoji, ktorá ich dovedie k presvedčeniu, že istejšie je zavraždiť obyvateľov súperiaceho mesta, ako im jednostaj dokola rúcať domy, ktoré si vzápätí aj tak postavia. Zakrádajú sa v tme, napádajú osamelých chodcov, ktorých nepoznajú prisudzujúc im pôvod v súperiacom meste. Z tajomných vrážd na oboch stranách vzniká strach! Ľudia sa uzatvárajú do svojich domovov a boja sa vyjsť. Neskôr sú zavraždení priamo vo svojich domovoch. Tí bohatší a zručnejší si budujú nepreniknuteľné pevnosti, zavrtávajú sa do zeme, či do skaly a strácajú kontakt s okolitým svetom aj so svojimi spriaznenými susedmi. Vnútri svojich príbytkov umierajú od hladu a z nedostatku slnka a ich telá sú nenávratne mumifikované v útrobách krytu alebo zhnijú a rozpadnú sa.
Existuje však malá skupina v každom meste a osade, ktorá sa vurčitej fáze nezmyselného boja začne pýtať PREČO? Začne si spomínať alebo pátrať po spomienkach, ako to bolo pred tým, než vzniklo to nezmyselné pretláčanie o „správnu" podobu architektúry. Naplašení aj znechutení kričia z okien na susedov, telefonujú do iných miest, aj tých znepriatelených a hľadajú podobne zmýšľajúcich. Čím viac sa boj stupňuje, tým intenzívnejšie táto „opozícia" medzi sebou komunikuje. Čím väčšie pevnosti vznikajú v mestách, tým častejšie sa stretávajú. Našťastie vyzerajú neškodne, pretože ich výzor je vždy taký, aké je okolie. To im umožňuje budovať si nenápadné útočiská vprírode, ktorá unikla pátravému pohľadu ostatných snoriacemu po odlišnej architektúre. V poslednej fáze totálneho zničenia a mumifikovanej, či hnilobnej smrti obyvateľov domov a schátrania všetkej architektúry títo ľudkovia v menšine sa dávno vzdali svojho majetku. Čím častejšie sa stretávali, tým menej potrebovali domy, dvory, záhrady. Stali sa vzácni jeden pre druhého pre svoju skutočnú podobu a pochopili, že bývať môžu vlastne kde chcú a začalo ich baviť putovanie spestrené pútavými rozhovormi, priateľskou blízkosťou a láskou.
Stretli ste už človeka, ktorého výzor Vás odpudzoval, ale po čase spoznávania ste si ho tak obľúbili, že Vám zrazu začal pripadať pekný? Aký väčší dôkaz potrebujeme, že „ja" je niečo iné, ako zhluk atómov?
