Sofia Loren by mi závidela techniku dovlnenie sa na recepciu v stave blaženosti, že konečne možem počuť známe zvyku faxu, kopírky, počítačov, rýchle tukanie prstov do klavesníc a naliehavé vyzváňanie telefónov. Na novom pracovisku som bola jediná Slovenka. Po podaní pravice každému členovi teamu, niekoľkonásobnom zopakovaní môjho mena a zabudnutí všetkých predstavených mien som sa usadila k svojmu stolu. Otvorila som si mailovú schránku. Môj prvý mail v pošte pozýval všetkých na predvianočnú party, kde každý môže doniesť nejakú laskominku. Tešila som ako všetkým vypálim rybník. Z krajiny tak zvučných kuchtíckych mien ako Jamie Oliver, Nigella Lawson či Gordon Ramsay a ich vysoko sledované programy o varení lámajúce rekordy v píplmetroch (a to nielen v Anglicku), som vedela, že Britom jednoducho varenie nejde.
To ako doma sami nevaria, som zistila na vlastnej koži už ako študentka ubytovaná v anglickej rodine. Domáca pani Denise každú večeru len šupla do mikrovlnky nejaký polotovar a večera bola hotová za 10 minút. Raňajkové menu som mala štyri týždne bez nejak zmeny. S mojou talianskou spolubývajúcou Isabellou sme ich ironicky nazývali black & white. Čierny čaj, biely sendvič, kocka masla a džem. Druhý variant boli nesladené, krúžkové cereálie s mliekom. Tie typické, bohaté anglické raňajky som v rodine Denise nezažila. Neskôr ako zamestnankyňa hotela som sa stravovala v kantíne hotela. Obedové menu bolo dosť jednotvárne. Asi najviac ma šokovali polievky, ktoré boli raritným spestrením, a ktoré sa podobali na kojenecký rozmiksovaný maglajs. Neidentifikovateľná chuť a farba. V nemom prekvapení som ostala, keď som dostala odpoveď na moju otázku aké je národné jedlo Anglicka. Že vraj Fish and chips. Vyprážaná ryba a hranolky. Neviem si predstaviť akú resuscitáciu by museli poskytnúť Jamie(mu) Oliver(ovi), keby počul takúto odpoveď. On, ktorý sa snaží preonačiť jedálniček samotných Angličanov a ukázať im výhody domácej stravy a varenia, orodujúci za zmeny v školskom stravovaní u samotného premiéra. A jeho krajania zabijú do luftu takýto kulinársky skvost, ktorý sa vypráža na každom rohu ulice. Francúzom by sa pootvárali všetky nožíky vo vreckách, za takého prízemné prezentovanie kulinársko-gurmánskeho umenia.
Rozhodla som sa teda, že predvediem niečo zo špecialitiek mojej kuchyne svojim novým kolegom. Mrzelo ma, že som nemohla prezentovať bryndzové halušky so slaninkou, nie preto, že bryndza sa ťažšie zháňa na anglánskych ostrovoch (v poľskom shope s českým predavačom, si ju môžete hravo objednať), ale na takúto delikatesu musíte potenciálnych konzumentov pripraviť. Musíte vysvetliť samotnú prípravu halušiek, ospievať ich výbornú chuť a jednoduchosť ingrediencií, aby sa konzumenti náhodou nespýtali, že či už dané jedlo niekto pre nimi nekonzumoval, a ne(vy)vrátil späť. Voľba padla na ľahkú nepečenú jogurtovo-piškótovú tortu s ovocím a slané salamovo-syrové rožteky z lístkového cesta, ktoré som prepašovala v batožine lietadla. Na predvianočnej party sa po mojich výtvoroch len tak zaprášilo. Nie každému sa ušlo, neplánovala som totiž veľkoplošnú ochutnávku, len takú malú mlsku domácej výroby. Nikto mi však nechcel uveriť, že si doma sama varím, i keď sem tam skĺznem z časovej tiesni k anglickým polotovarom. Zato si však pečiem stále svoj vlastný chlieb. Ten anglický sendvičový mi vôbec nechutil.
Nielen v práci ale aj v partii známych som získala vysoký kredit, že viem kuchtiť. Napríklad kuracie plnené prsia v nivovej omáčke, smotanovo-tortelínova polievka, pečená ryba s bylinkami, zapekané palacinky s tvarohom alebo halušky sa stali vysoko hodnotenými na spoločných obedoch. Podľa mňa slovenské ženy, devy, mamky, babky by mali patriť k národnému pokladu. To že vedia sami vykúzliť gastronomické pochúťky a nie sú odkázané na polotovary a hotové jedlá v supermarketoch alebo vo fastfoodoch, sa v zahraničí vyvažuje zlatom.
