V tieto dni som si nechcela otvoriť ani mailovú schránku, aby sa na mňa nevysypali správy od kamošiek s pikoškou, kto je opäť novozaláskovaný, pre koho budú zvoniť svadobné zvony a kto čaká bocianovskú zásielku do rodiny. Tieto správy ma vedeli doraziť na dno depky. Potom si tam človek vegetuje, plahočí a len tak pozoruje z blízka to priepastné dno. Ťažko sa odtiaľ dostáva.
V tieto dni som nebola pyšná sama na seba, že som single super samostatná žena, už dlhšiu dobu ako je zdraviu prislúchajúce. V Anglicku nájdete gentlemanov, ktorí si držia odstup, hlavne keď dáma nedisponuje pasom Spojeného Kráľovstva. Sú to také studené psie čumáky. Napríklad pobytom vo Francúzsku si žena môže úžasne zdvihnúť sebavedomie, tam je totiž stále obletovaná ako cukrová mlsotinka nenásytníkmi. Na každom kroku dostáva komplimenty, posielané vzdušné pusinky a pozvania na kávu. Ak nie viac, ale to je už na vkuse dámy. Náznaky na randenie v Anglicku sú väčšinou zo strany mužských pochadzajúcich z Pakistánu alebo z krajín Afriky, pravdepodobne boli viac odvážnejší alebo odviazanejší. Neviem. Nakoľko som bola poučená o maminkinej teórii rasovej segregácie, takémuto randeniu som neholdovala. Moja mama by jednoducho nepredýchala potenciálneho nápadníka svojej dcéry z inej rasy ako bielej (týmto nechcem nikoho uraziť). Musím upresniť, že mamina nie je žiadna rasistka, ale neuznáva miešanie rás. (Alebo možno by aj predýchala len ja som nechcela liať benzín do ohňa, keď že moja maminka vôbec nebola nadšená mojím pobytom v Anglicku, nechcela som to ešte zhoršovať). Ale zato také mulatčence sú krásne. No nechajme to.
V tieto dni som mala jedinú možnosť sebazáchrany ako sa dostať z depkového dna. Volala sa Ťánička, moja kolegyňa. Bola staršia než ja, tiež single. Mala tmavý pohľad ako Monicca Bellucci, krásnu alabastrovú pleť a väčšie prsia. Dosť nato aby zasadla na trón femme fatale. Stačila jedna sms, a už sme sedeli v našom obľúbenom pube na Piccadilly Gardens. Vedeli sme sa celé hodiny rozprávať ako ináč o chlapoch, o vzťahoch, o našich rozdielnych pohľadoch na módne výstrelky a dávať stávky, ktorá skôr zláka nápadníka. Samozrejme, že to vyhrala Ťáňa. Raz za čas sme vybehli nastylované do podniku Australian Dance, kde sme pretancovali nejedny črievice. Boli sme tam známe parketové levice.
Pri bare sa sem tam snažil niekto nadviazať konverzáciu.
„Odkiaľ ste?"
„Z Česka. A zo Slovenska." Odpovedali sme filištínky.
Dlhšie prestávka. „Ok. Ahaaa z Československa. A ste lesby?"
Radšej sme vždy odplávali na parket. Nechcelo sa nám vysvetľovať, že ten štát už dávno neexistuje. Ani to, že aj keď spolu odušu tancujeme, sme stále heterosexuálne. To je len babská terapia proti všetkých tým depkovytým stavom.
Kapišto?
