Kebyže len sedím doma, nikde nevycestujem, popozerám si TV noviny, ponadávam si pred televízorom na vládnu sebranku čo všetko arogantne rozkradla, sebavedomo prerozdelila medzi svoje rady v rámci tendrov, a tým by sa moja angažovanosť skončila. Veď čo, nevedela by som porovnať ako kto zarobí, čo všetko si môže dovoliť, aké sú ceny základných potravín a luxusnejšieho tovaru, na akej úrovni sú služby a napríklad aká je komunikácia medzi úradníkom a kvázi klientom. V prvý deň môjho znovupoznávania domoviny už očami prindiša z cudziny, mi na Úrade práce dotyčná pani úradníčka prezentovala ako sa má jednať s človekom. Kyslo odvrkla na otázku, koľko dní budem čakať na zaevidovanie do zoznamu nezamestnaných: „ no asi tak tri týždne, čo si myslíte, ja nemám len vás." Radšej som si zahryzla do jazyka, že to by som sa aj čudovala, pri dnešnej rastúcej nezamestnanosti. V obchode s potravinami po blúdení som sa spýtala, kde nájdem moje obľúbené musli, na mňa predavačka unudene zagánila: „šak nevidíte, že nemáme!" V Anglicku na mňa nikto nikde neštekol, nebol nevrlý či už na hocijakom úrade, v banke alebo na pošte, i keď som bola cudzinec, všade sa správali ústretovo, v snahe vyriešiť všetko k mojej spokojnosti. V obchodoch, keď nenájdete čo hľadáte, sa vám predavačka ospravedlní, že odchádzate bez toho čo ste si priali. V banke vám neúčtujú žiadne poplatky za vedenie účtu, vyberať môžete v každej banke bez poplatku, ale pozor na prekročenie limitu, to si banka na vás pekne zgustne aj s úrokami. Pečiatka úradníka je neznámym pojmom, veľa byrokratických naťahovačiek sa dá vybaviť jedným telefonátom a vyplnením formuláru.
Minimálna mesačná mzda je cca 750 libier, čo je cca 840 euro, so štyridsať hodinovým pracovným týždňom. Nájom zhltne od 160 až 300 libier mesačne(prípadne viac) závisí, koľko ľudí zdieľa jeden nájom, ako ďaleko od centra, a hlavne v akom stave je samotné bývanie. Strava vyžaduje 100 až 150 libier mesačne, ak nemáte maškrtný jazýček a holdujete jednotvárnej strave, alebo mačacím a psím konzervám určite sú náklady aj nižšie. A koľko libier vám ostane na hedonizmus a na horšie časy závisí podľa vašeho ekonomického správania. Z minimálnej mzdy si môžete dovoliť kúpiť tovar, ktorý má na Slovensku oveľa vyššie luxusnejšie ceny a pritom ide o rovnaké značky a logá.
Sedím teda doma, a nestačím sa diviť aké rozdiely zažívam v každodennej realite života. V mojej krásnej, milovanej domovine, veď ako mi bývalo smutno, keď som sa mordovala za hranicami ďaleko od blízkych, rodiny a všetkých tých stereotypov, ktoré obklopuje život a dáva vám istoty, že niekam patríte. Koho sa mám spýtať, že prečo máme tak nízke platy, a vysoké ceny, prečo sa ľudia tak arogantne správajú voči sebe, prečo všetko tak dlho byrokraticky trvá, a nedá sa vybaviť raz-dva, prečo a prečo??? Možem položiť tieto otázky pánovi premiérovi a našej vláde, ako má človek vyžiť s tých pár euro čo dostane na výplatu a je ďaleko od úrovni západoeurópskej minimálnej mzdy a obracať každú mincu trikrát pri západoeurópskych cenách. Ibaže sýty hladnému neverí, teda ani náš reprezentatívny zbor politikov netuší s čím sa denno-denne musí obyčajný človek potýkať. A mne sa chce kričať pán premiér prosím nevyháňajte ma žiť niekam inam.
