Prečo to musí zájsť až tak ďaleko?
Správa o matke, ktorá so svojím chorým dieťaťom skočila pod vlak, obletela Slovensko. Ľudia súdia, neznalí sa vyjadrujú k jej “ohavnému” činu. Nesúďte, pokiaľ ste si to neprežili.
Sama som bola na pokraji zrútenia, keď nám na stole pristála diagnóza nášho syna. Keď prvé, čo ma napadlo bolo, že ho nechám vo vani, nech sa utopí, možno mu k tomu pomôžem. Že mu ublížim akýmkoľvek spôsobom, len aby sa náš život v sekunde nezrútil. Je to pre niekoho hriech? Sprostiť muža od chorého dieťaťa, súrodencov od ťarchy, trvajúcej možno do neskorej staroby?
Kto ste, že súdite?
Neviete, aké to je, vkladať všetky svoje nádeje, túžby a lásku už do malého bruška.
Prejdete si prvým trimestrom, kedy tŕpnete, že sú to týždne, kedy môžete o dieťatko najčastejšie kedykoľvek prísť.
Potom príde letmý oddych a v treťom trimestri zase dúfate, nech vydrží v brušku čo najdlhšie, nech sa na svet neponáhľa.
A keď už sa neponáhľa, nech sa pri pôrode nič nepokazí, nech sa nikde dieťa nezasekne, nech je v poriadku.
Následne príde ticho … prvý nádych, prvý plač. Veľká radosť.
Ale to nie je všetko.
Žena si musí rýchlo zvyknúť, že už nie je členom spoločnosti, akým bola včera. Pristál jej na čele status “matka”. Nepracovať a zrazu sa venovať len malému človiečikovi … bez možnosti si odskočiť, pospať alebo jesť, keď si to jej telo pýta. Popôrodná depresia prichádza aj keď nie možno v plnej sile, ale tá zmena je neúprosná a nikto vás na ňu nepripraví.
Aj toto je tá krása materstva.
A zrazu zistíte, že je vaše dieťa choré, že ostanete doma do konca života, bez možnosti vrátiť sa do kolektívu, či už priateľov alebo pracovného. Nevrátite sa do zamestnania a musíte sa stotožniť s rolou matky, opatrovníka a zdravotníckeho personálu v jednom.
Nie na 3 roky, navždy. A verte mi, nikto vám nepomôže.
Nikto tam nebude, a či už máte aj skvelú rodinu, muža a chápavých priateľov, budete na to samé.
A teraz sa s tým zmierte. Preto plne chápem, ako to tá žena mohla spraviť a myslím si, že to rozhodnutie odkladala každý deň a so svojimi čiernymi myšlienkami sa vyrovnávala možno celé roky.
Život vie prekvapiť a čo dovtedy bolo odložené v šuplíku “NIKDY”, sa zmenilo na “dnes ešte nie”, “ dnes je lepší den”, “ dnes to ešte zvládnem”.
A potom príde ten deň, keď už to nezvládne.
Nehovorí sa o tom a mentálne zdravie žien a rodičov nielen so zdravými ale aj chorými deťmi sa prehliada.
Spoločnosť na ne ukazuje prstom, že to tak dakedy nebolo. Ale v minulosti l sa žilo vo viacgeneračných domoch a s deťmi pomáhala naozaj celá 3-4 generačná família. Bolo menej diagnostiky a na matky neboli kladené tak vysoké nároky, ako sú dnes.
To, že sa matka nesťažuje a usmieva, znamená len toľko, že sa nesmierne snaží a bojuje. Nie je to zmierenie sa so situáciou, je to len túžba, že zajtra bude lepšie.
