Na strednú školu som chodila na Gymnázium Ľ. Štúra vo Zvolene. Učiteľom bol p. Hudec, ktorý mal tak legendárne výroky, že si ich študenti dávali na oznámenia o ukončení štúdia. Napríklad: “Cítim, že ste mali telesnú.” alebo si nosil do triedy vedrá, akože má nervy v kýbli :). Bavil stovky mladých ľudí a to práve preto, že to bol tichší, zádumčivejší typ, taký od ktorého žartovanie ani veľmi neočakávate. Ďalšia vec bola, že si pamätal kopec vecí, o vašej rodine, ktorú tiež učil. Poznal, kde robia vaši rodičia a aký priemer mal pred 5 rokmi váš súrodenec. Všetko si to písal, nuž veď to bol dejepisár. Som presvedčená, že nikdy nechcel zle a aj keď fóry roky opakoval, stále si našli u žiakov svoje miesto.
Dobre mienená a mierená sranda je skvelá vec. No je dôležité, kde pracujete, a či a do akej miery si to môžete dovoliť.
Mám rada, keď je humor neočakávaný. Keď je netlačený, spontánny, dobre podaný. Avšak v našej politike mám pocit, že ad jedna, nemá miesto a ad dva, nerobia to dobre. Áno, narážam na kapitána. Mám silný pocit, že napriek tomu, že sa v politike vlastne vôbec nevyznám, myslím, že už je to, nie mierne, ale hodne cez. Žijeme v krajine, kde podpredseda národnej rady zničí verejný majetok, netriezvy a je to za nás v poriadku. Kde označí partnerku p. Šimečku za tanečnicu pri tyči. Ktorý si vyberá médiá na tlačovkách, ktorým bude a nebude odpovedať na otázky. Staviame sa do pozície, že pokiaľ sa nás to bytostne netýka, tak nás to zase až tak netrápi. Ale ja som si nie úplne istá, že keď sa začnú všetci navzájom urážať, že sa to nedostane aj k nám. Kedy to vlastne začne byť osobné?
Aj kebyže bol najlepším a najkompetentnejším politikom na Slovensku, jeho výroky a činy sú závažné. Musíme si uvedomiť, že majú dopad nielen na domácu, ale najmä zahraničnú politiku Osobne si myslím, že v dnešnej dobe, kam sme to dotiahli, Slovensko potrebuje naozaj silného vodcu, ktorý by nás vytiahol z týchto všetkých sra*iek. A nebude to za rok, ani za dva. Pre zahraničie musíme byť chudáci, alebo zmanipulované ovce.
Iste poznáte Sokratove “Viem, že nič neviem.” O čom to vypovedá? Že len ľudia, ktorý problematike naozaj rozumejú vedia odhadnúť a relatívne aj posúdiť, koľko toho vlastne ešte nevedia. Úprimne si priznať, že je ešte veľa nevedomosti, ktorú som neobsiahla, pretože každá ďalšia vedomosť nás vedie len k nevedomosti ďalších. Skromnosť a pokora.
V zásade mám pocit, že tieto dve vlastnosti u našich politikov silne pokrivkávajú. Sú najväčšími odborníkmi na každú oblasť a rezort, v ktorom sa ocitnú a to instantne. Bez štúdia, bez praxe, histórie v danej oblasti. Dobre, berme to tak, že by mali byť skutočne dobrými manažérmi a dané rezorty viesť správnym smerom. Správnym myslím preto, pretože sme si týchto ľudí zvolili ako svojich zástupcov, ako niekoho, kto zastupuje a verejne obhajuje a bojuje za moje presvedčenia a názory. A mali by sa obklopovať ľuďmi, ktorí odborníkmi sú. A predsa nie. A predsa robia rozhodnutia typu “ruka ruku myje”. Lebo na Slovensku je to proste tak.
P. Kapitán by mal pokoru nielen okúsiť, ale vypiť do dna. V najlepšom zmysle slova. Pretože troška sebareflexie nezaškodí nikomu. A keď už teda verejne hovorí o tom, že nie som aktuálne kompetentný, lebo som popil, alebo proste nemám dar reči, tak si to hodím na papier a aspoň čítam. Nerobím potupou celému národu. Pretože, aj podľa tejto osôbky, sme každý jeden vo svete posudzovaný. A aktuálne, sme na smiech.
Verejné osočovanie, nadávky, opitosť, nespôsobilosť a neschopnosť. Toto všetko je zaznamenávané. O tomto všetkom číta svet a zahraničná politika, ktorá má/nemá ďalej záujem s nami o niečom polemizovať. A najmä charakterizuje stav našej spoločnosti.
Aktuálne v kinách filmy Miki a Vlny. Silné filmy, ktoré so vztýčeným prstom ukazujú na našu minulosť, ktorú očividne ignorujeme a prehliadame.
Bola som úprimne hrdá, keď sa prezidentom SR stala žena. Okrem takého malého feministického škriatka vo mne sa potešilo najmä to, že tá žena vedela rozprávať, prezentovať nás ako národ a uvedomelo a pragmaticky sa postaviť k aktuálnym situáciám. Už dávno sme asi nezažili, že sa pri politikoch nemusíme hanbiť za to, čo z nich vypadne, resp. so stiahnutým zadkom počúvať, že čo zase trepne a kde akú hanbu narobí. No neskutočne ma vytáčalo, keď tety na internetoch hodnotili nie to, že ako nás a kde prezentovala, ale čo mala na sebe.
To hovorí podľa mňa za všetko. Škoda, že tých, čo vedia, že nevedia je málo a tých sebavedomých, čo vedia všetko, je tak veľa. Nespochybniteľní nositelia pravdy a správnych rozhodnutí, bohužiaľ bez následkov a zodpovednosti. Naši pokrútení Avengeri.
