Mám strach myslieť. Bojím sa každej myšlienky, čo je mi schopná preletieť hlavou. Hovorí sa, že na čo myslíš, a čo vyslovuješ, to si privolávaš, či už karmicky, alebo z vesmíru. Je to vlastne jedno, no záver ostáva rovnaký. Keď nevieš myslieť pozitívne, radšej nemysli vôbec.
Mám syna so vzácnou genetickou poruchou a je pre mňa stále záhadou porozumieť, ako sa to mohlo stať. Genetická neznamená vždy len dedičná. Miško to nezdedil od nás. Miškovi sa to v rámci duplikácie chromozómov a tvorby jeho samého, proste stalo. Možno sa stačilo pomilovať o sekundu neskôr.
Sekundy sú v našich životoch vzácne a niekedy nimi tak mrháme. Je to celé o známej Einsteinovej relativite. Napríklad, sme teraz s Miškom na 4-týždňovom rehabilitačnom pobyte. Máme za sebou dva týždne a ja sa už naozaj neviem dočkať cesty domov, pekného počasia, dovolenky na Slovensku. Neviem sa dočkať budúcnosti. No čo keď sa nevieme preniesť cez momenty v minulosti? Ako sú posledné sekundy s našimi blízkymi, sekundy pred nejakou strašnou katastrofou, milisekundy, ktoré rozhodujú v minulosti o našej prítomnosti a budúcnosti.
Minulosť nezmeníme, to je jasné a vlastne, keď sa nad tým zamyslíme, je naozaj zbytočné nad tým dumať. Je to nezvrátiteľné, stratené, je to preč.
Z toho mi vyplýva, že jediným časom, ktorým môžeme reálne žiť, je prítomnosť a to každá jedna milisekunda. Pekná, či škaredá. Bolestivá alebo príjemná. Je to len teraz, len tu, sme tam len my. A naozaj závisí len od nás, ako sa k veci postavíme.
Nie som zástanca takých tých premotivovaných optimistov, ale to, že môže byť horšie, je pravda pravdúca.
Kebyže sme každý ostrovom samým pre seba, asi by nám bolo ľahšie, ale nie je to ľudské. Sme tvory spoločenské a kopíme okolo seba vzťahy, lásky a nelásky. Ťaháme za sebou bolesti, strasti a nenávisť z minulosti a veľmi radi si niekedy jatríme tieto svoje bolestivé rany.
Mala som asi veľké šťastie, že smrť do môjho života zasiahla až niekedy po 30-ke. Taká tá reálna, bolestivá rana do srdca, s ktorou trvalo niekoľko rokov sa vyrovnať. A teraz? O 8-9 rokov neskôr mám pocit, že je okolo mňa všadeprítomná. Že niekedy sa mám obavu opýtať, kto sa ako má. Človek už prirodzene očakáva zlé správy. Príde jedna, druhá a akosi nastane kolotoč informácií o chorobách, smrti, nešťastí…nuž, sme v takom veku, očividne. A lepšie to nebude.
Ako potom nemyslieť na zlé, keď je všade naokolo? Ako si nepripustiť bolesti blízkych? Ako netrpieť v myšlienkach pri pomyslení na budúcnosť?
Byť tehotná, zatiaľ čo som so synom so vzácnym genetickým ochorením SYNGAP1 na špeciálnom mesačnom rehabilitačnom pobyte je trošku silná káva. Dennodenne tu vidím šikovné detičky na vozíkoch, s načúvacími zariadeniami s ich statočnými rodičmi a ja sa prirodzene samej seba pýtam: “Zvládnem to?”, “Zvládnem dve deti, zatiaľ, čo jedno vyžaduje špeciálnu starostlivosť?”, “Pochopí to v budúcnosti, že má chorého brata a bude mu oporou?” Ako môj muž hovorí, už dáko bude a všetko zvládneme spolu. Toto cliché ma drží pri živote a relatívne zdravom rozume. Aj keď sme podstúpili všetky dostupné testy a miminko sa zdá byť v poriadku, prestala som hovoriť NIKDY! Už vždy budem rátať s horšou možnou alternatívou. Radšej budem príjemne prekvapená ako nepríjemne zlomená. A pri tom, čo tu každý deň vidím, si tie nečierne myšlienky držím od tela len veľmi ťažko. Dúfam len, že zdravie miminka je už dané, že je už niekde zapísané, že pôrod prebehne v poriadku a malý bude ako buk. A že ostaneme rodina s jedným dieťatkom so vzácnou poruchou a s druhým zdravým. Snažím sa tlačiť svoju hlavu týmto smerom. Naozaj sa snažím. Ale tým démonom v hlave neujdem. Sú tam, v moje realite, v mojej prítomnosti.
