Z ničoho nič steblá trávy okolo mňa začali prudko a rýchlo rásť – až do neba. Len miesto, ktoré na lúke zaberalo moje ležiace telo nevyšľahlo k oblohe. Zabránil som tomu, aby sa celá lúka dostala bližšie k slnku. Silueta ostala vytlačená do trávy a ja priamo nad sebou vidím svoj obraz na modrej oblohe ohraničený zeleňou. Čím vyššie sa tráva dostáva, tým menší môj obraz je. Slnko už nevidím, nastala takmer tma a moja silueta sa zmenila na malú jasnú bodku v nekonečne.
Tráva sa zrazu, akoby lusknutím prstov, zmenila na mätovú hmlu, ktorá sa pozvoľna rozplynula, len tesne nad hladinou jazera sa dokázala udržať. Je tma. Jasná bodka v nekonečne je teraz hviezdou priamo nado mnou. Noc je príjemná, teplá. Vstávam a potichu kráčam k jazeru. Potápam sa pod vodu. Nastáva úplne ticho, počujem svoje myšlienky, čas plynie pomalšie, na dne sa lesknú farebné okruhliaky, zvykám si na takmer bezváhový stav.
Pomaly stúpam späť k hladine – priamo k žltému odrazu mesiaca na nej. Čím som bližšie, tým je moje nutkanie vynoriť sa naliehavejšie. Už vôbec nemám vzduch, odraz mesiaca je na dosah...
Doslova som vystrelil spod hladiny. Hlboký nádych, lapám po dychu. Sedím vo vani, na umývadle horí sviečka – mesiac. Z mätovej vône sa mi točí hlava. Končím s aromaterapiou. Už nikdy viac! Skoro som sa utopil...
