Ráno vstanem vždy v rovnaký čas, v pokoji sa naraňajkujem, oblečiem a pôjdem do práce. V novinovom stánku si kúpim noviny a s predavačkou prebehne ten istý rozhovor ako vždy. V trolejbuse budem mať „svoje“ stále miesto a z videnia budem poznať spolucestujúcich. Tá pani, čo stojí pri okne si kúpila nové topánky a vystupuje o dve zastávky skôr ako ja. Slečna o sedadlo predo mnou používa stále ten istý parfum a vždy píše smsky.
Pri dverách stojí votrelec, nikdy som ho nevidel cestovať touto linkou a v tomto čase. Asi študent, ktorý sa vracia z nejakej „privátnej narodeninovej oslavy“. Má tupý pohľad a bledú tvár.
Tiež som tak cestovával, tak viem, ako sa asi cíti. Žiadna výhra. Dnes sa ma to už netýka...
Moja práca je z polovice rutinná, z polovice vyžaduje nové postupy a každý deň sa vyskytne niečo, čo ju aspoň trochu spestrí. Zdravím vrátnika, on odzdravuje. Tak ako vždy. Skontrolujem si poštu, zbežne prelistujem noviny a konečne začnem niečo robiť. Ani obedňajšia prestávka ničím neprekvapuje.
Je pondelok, a tak priamo z pracoviska idem do squash centra. Každý pondelok a štvrtok sa tam stretávam s tým istým človekom, hra začína o piatej. Potom dve pivá a domov. Aj tam je všetko po starom, priateľka ma milo privíta a začíname riešiť, čo s večerou. Po chvíľke listovania v kuchárke je rozhodnuté, prípravy začínajú. Ideálne, večera bude hotová presne k televíznym novinám. Porozprávame si „príhody“ z celého dňa, možno zájdeme von na prechádzku alebo si otvoríme fľašku bieleho suchého vína - záleží, čo je v televízii. Pred spaním si ešte trošku zašportujeme a potom obaja upadneme do stavu, kedy nevnímame realitu.
Zvoní budík, už niekoľkýkrát. Je 10:30, o pol hodinu začína cvičenie. Bežím na trolejbus, raňajky vybavím operatívne z automatu na bagety. Zvláštne, ale v trolejbuse nikoho nepoznám, ani z videnia. V rozpakoch si sadám na voľné sedadlo, usmievam sa, začínam chápať...
Aj votrelci mávajú sny, ktorých sa boja...
