Režim prezidenta Lukašenka vykazuje všetky znaky diktatúry. Medzi ne bezpochyby patria aj hlúpe súťaže, ktoré Lukko (ako mu v Bielorusku familiárne hovoria) počas tých pár mesiacov čo som tam bol, vymyslel. Prebiehala práve letná olympiáda v Aténach a na domácich poliach žatva. A tak sa stalo, že cieľom družstevníkov bolo, aby zožali viac tisícok megaton obilia ako dovezú bieloruskí športovci medailí z hier. Neviem, ako táto súťaž nakoniec dopadla, ale každý večer bolo prvých 10 minút v správach venovaných krásnym grafom, ktoré informovali, koľko percent plochy daného regiónu sa už zožalo, koľko stihli v daný deň a koľko im ešte chýba. Všetko vyjadrené v percentách aj absolútnych jednotkách. Radosť pre štatistikov. Hneď potom bola len krátka poznámka, koľko medailí už Bielorusi majú, a všetko to komentárom zavŕšil sám veľký Saša. Zvyšok správ už patril iba jemu.
Musím uznať, že z rozprávania som o diktatúrach a ich šialených vodcoch počul všeličo a dobre som sa na tom bavil (nedokázal som si to reálne predstaviť). Ale až keď som videl skrúšené tváre športovcov v Bieloruskom štúdiu v Aténach, ako sa snažili zdôvodniť, prečo nezískali medailu, keď boli favoritmi vo svojej disciplíne (jednoducho vybuchli, stáva sa...), až vtedy som si uvedomil, že im pred očami behajú rôzne obrazy toho, čo ich bude doma čakať. A presne vtedy sa, aspoň trochu, otvorili oči aj mne a nemal som vôbec dobrý pocit. Súťaž nemohla mať víťaza a ja už sa určite nikdy nepobavím na úletoch, ktoré sú neobmedzení obmedzenci schopní vyprodukovať.
Diktatúru by si mal aspoň ako turista zažiť na chvíľu každý. Povinne!
