Už samotný dátum oslavy nezávislosti je v tejto krajine problematický. 3. júla 1943 bol vyhnaný posledný fašistický vojak z územia Bieloruska a aj preto tento dátum zvolil Alexander Lukašenko za deň, kedy sa Bielorusko stalo nezávislé. Čo na tom, že stále patrili do Sovietskeho impéria. Skutočným dňom nezávislosti pre opozíciu aj naďalej ostal 27. júl 1992, kedy bola prijatá Deklarácia o štátnej suverenite. Samozrejme, dlhodobým „masírovaním“ sa už na skutočný dátum nezávislosti pomaličky zabúda...
„Keď sme sa autobusmi premiestňovali do Paláca republiky, očarila nás úžasná výzdoba Minska národnými vlajkami a symbolmi a vtedy sme si uvedomili, že sa nachádzame v slobodnej a nezávislej krajine.“, píše sa ďalej v článku SHO. Po prečítaní tejto vety som skoro odpadol. Odhliadnuc od toho, že delegáti pravdepodobne nemali možnosť pozrieť sa na bieloruský vidiek či vyskúšať si život v tejto krajine aspoň na dva týždne, ponúkam zopár faktov o „slobodnej a nezávislej krajine“:
Prezident z vrtuľníka dohliada a kontroluje, či sú kombajny na poliach.
Minimálne 75% hudby v bieloruských rádiách musí pochádzať z Bieloruskej produkcie.
Televízne noviny sú zamerané výhradne na skutky a činy prezidenta. Dokonca aj bombové útoky v Londýne boli až 3-4 správou v poradí. Ak sa preberajú televízne noviny na živo z ruskej televíznej stanice a je v nich správa, ktorá nevyhovuje režimu, jednoducho ju nahradia reklamou.
Iba vládne organizácie môžu používať v názvoch „národný“ a „bieloruský“, čím je väčšina už tak malého počtu opozičných novín nútená sa premenovať.
Prezident tyká novinárom, športovcom, umelcom – všetkým okrem cudzincov.
Pred piatimi rokmi zmizol novinár Pavel Zavadskij, pracujúci pre televíznu spoločnosť ORT a keď si jeho manželka toto leto pripomínala spolu s asi dvadsiatimi ďalšími ľuďmi tento deň na námestí v Minsku s fotografiou svojho manžela v rukách, policajt ju za prítomnosti kamier bezdôvodne udrel do tváre a poslal na zem. Úrady začali vyšetrovať napadnutie policajta „demonštrantkou“ na nepovolenej demonštrácii. Miznú ďalší novinári či opoziční politici.
Megalomanské (rozumej Lukašenkove) projekty majú zelenú – aby sa získali financie na práve budovanú národnú knižnicu, uvalil „špeciálnu daň na knižnicu“.
Prezident rozhoduje o všetkom - pri makete športového areálu Siliči, pred očami hlavného projektanta, premiestnil tenisové kurty z bodu A do bodu B. Čo na tom, že projektant riešil areál ako celok, komplex a rozmiestnenie objektov malo svoje odôvodnenie. Tak isto, bez znalosti podrobností zamietol projekt mostu s piliermi, lebo by bol drahý. Aj keď piliere tam neboli len tak samoúčelne.
Svojvoľne zmenil ústavu, aby mohol byť prezidentom na doživotie. Na vysokých školách študenti o zmene ústavy hlasovali pod hrozbou vyhodenia zo školy aj v mesačnom predstihu pred oficiálnym dátumom. Jednoduchšie sa to potom falšuje.
Každý rok si musíte ísť pre pečiatku do pasu – ak ju nemáte platnú, bieloruskí colník vás nepustí z krajiny.
V televízii sa pravidelne reklama, ktorá má odradiť mladých ľudí od práce v zahraničí, ale aj reklama na traktory a iné, bežnému človeku potrebné veci.
Ministri pri prezentovaní súhrnných správ svojich rezortov nikdy nie sú schopní splniť ciele, ktoré im zadal prezident a keď im za to nadáva, stoja s hlavou sklopenou ako školák, ktorý si zabudol domácu úlohu. Argumentácia nie je povolená...
A takto by sa dalo pokračovať ešte hodnú chvíľku. Hlavné však je, že podľa SHO je Bielorusko slobodnou krajinou. Aby toho nebolo málo, priamo na úvodnej stránke SHO sa píše: „Vo svojej práci vychádza (SHO - poznámka autora) z rešpektovania pluralitného politického systému a demokracie.“
Po tomto všetkom by som veľmi rád vedel, čo si Slovenské hnutie obrody predstavuje pod pojmom diktatúra.
