Nežnejšie polovičky v našej skupine nemali najmenšie problémy, ale s nami sa vliekli od prvej až do štvrtej triedy a celý čas sme sa snažili presvedčiť profesorku, že s nami len stráca čas, a že po nás nemá nič chcieť. Neúspešne, no vždy keď bola písomka z minulého času a našou úlohou bolo preklopiť vety v prítomnom čase do préterita alebo perfekta, padla otázka: „Préteritum? To je ten dlhý spôsob?“
Ani presne neviem prečo, ale na jednej hodine zo mňa vypadlo vyhlásenie (skutočne som dospel k názoru: nemčina – NIE), že nemčina je tvrdý, rozkazovačný a ostrý jazyk, a že sa tú nacistickú reč odmietam učiť. Na rovinu, bol som hlúpy, ba priam sprostý a hlavne v ťažkom štádiu puberty. Radšej by som sa venoval ruštine (žeby vnuknutie o Bielorusku?). Pár „nemčín“ neskôr som profesorke daroval výstrižok z novín, v ktorom sa uvádzalo, že najpoužívanejším jazykom sveta je čínština, obchodným angličtina, a že nemčina je neustále na ústupe a jej význam medzi jazykmi upadá a preto neexistuje dôvod prečo sa ju učiť.
Ďalší spolužiak „bojoval“ (nechcene?) proti nemčine tým, že celé štyri roky písal podstatné mená zásadne malým písmenom a takmer nikdy netrafil členy. Iný zase nevenoval žiadnu pozornosť učeniu nových slovíčok, a tak pri teste z neho pravidelne vypadávali perly:
kompost – Puchplatz
lúka – Floraplatz
papierové peniaze – Papierlöwe
plot – Zwischengartenbariere
A ešte klinček na záver (autor mne neznámy):
netopier - Luftwafemause
Na hodinách sme sa dobre bavili, ale nechcel by som byť našou profesorkou. Musím však uznať, že jej snaha bola neuveriteľná a naša hlúposť tiež. Snáď už nikdy nedostane podobnú skupinu...
