V kresťanských cirkvách sa uplatňujú dve princípy, buď je kňaz obrátený k spoločenstvu veriach čelom alebo chrbtom. V katolíckej cirkvi pred II. vatikánskym koncilom v rámci tridentskej omši bol kňaz obrátený chrbtom k veriacom. II. vatikán to zmenil. Kňaz je teraz obrátený smerom k ľudom. V pravoslávnej cirkvi majú ikonostas, ktorý oddeľuje oltár od spoločenstva veriacich a kde len kňaz/pop môže vstúpiť do takto vytvoreného priestoru. V evanjelickej cirkvi (luteráni) je kňaz obrátený chrbtom k veriacim. Ostatné protestanské cirkvi majú väčšinou knaža, ktorý je obrátený smerom k spoločenstvu.
Stretli sa tu dve princípy, ktoré sú v Biblii. Na jednej strane je tu princíp svätosti - Boh nemôže stolovať s ľuďmi, pretože je svätý a neznesie pri sebe akýkoľvek hriech. V Starej zmluve, po vyslobodení z Egypta Boh prebýval v stánku zmierenia a stretával sa len s Mojžišom. Neskôr bola vytvorená špeciálna miestnosť v jeruzalemskom chráme, Svätyna svätých, do ktorej mohol vstupovať veľkňaz len raz ročne a pri výročnom sviatku. Na druhej strane apoštol Pavol tvrdí, že naše telo je chrámom Božim, teda, že Boh s nami vytvára spoločenstvo skrze smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Vďaka tomu, že sme uverili a boli pokrstení vytvárame spoločenstvo a smieme oslovovať Boha v modlitbe "Abba".
Obidve tieto stratégie sú rovnocenné, rovnako biblicky a tradíciou podložené. Obidve však majú dvoje úskalia a riziká. Pri obrátení kňaza smerom k veriacim sa dôvod, pre ktorý sme sa stretli, stáva súčasťou nášho spoločenstva, je vnútri spoločenstva. Nie je žiadna bariéra medzi nami, vidíme, ako sa tvári kňaz, čo ma na sebe oblečené, pokiaľ cirkev nemá predpísaný odev. Je tu však riziko, že zabudneme na dôvod, prečo sme tam došli. Môžeme to začať vnímať, ako príležitosť na stretnutie nových ľudí, zariadení si vecí do práce, ukázať sa v nových šatách, ukázať na obdiv svoje opálenie... Môžeme na to pozerať ako formu modloslužobníctva - centrom nie je Boh, ale ľudia.
Pri obrátení chrbtom je medzi knažom a veriacim odstup. Nevidíme, ako sa kňaz tvári, čo tam vlastne robí pred tým oltárom. Uvedomuje si, že Boh je nekonečne prevyšujúci naše chápenie a ktorý sa nedá vtesnť do nejakých škatúľ a priehradok. Je svätý, ktorý nás nepotrebuje a svojim konaním mu mnohokrát spôsobuje bolesť. Je tu však riziko, že ľudia si povedia, že sú len komparzom na predstavení, oni prišli len posedieť a uvidíme, čo sa bude diať. Necítia sa byť súčasťou bohoslužby, len pozorovatelia.
Každá liturgia je neľahký spôsob, ako vyjadriť, že Boh je svätý a zároveň, že sme pre neho dôležití. Spoločným vyznávaním viery sa vytvára komunita, ktorá sa snaží svoju skúsenosť s Bohom nejako uchopiť a pretaviť do nejakej formy v čase a v priestore.
