Na začiatku svojho listu označuje samého seba ako za δουλοσ Χριστου Ιησου, čo je možné prekladať ako sluha, služobník, otrok Ježiša Krista. Slovenské preklady nie sú v tom smere jednotné a každý z nich používa odlišné slová.
Najviac zaťažené slovo je asi slovo otrok. Pri vnímaní tohto slova sme ovplyvnení predstavami, ktoré máme o antickej spoločnosti, ku ktorému patrilo otroctvo k spoločenskému zriadeniu. V dnešnom užívaní tohto slovo znamená, že pán vlastní človek a môže si s ním robiť čo chce. Je mu vydaný na milosť a nemilosť. Možno aj preto sa väčšina prekladov do slovenčiny vyhýba prekladu otrok.
Podľa Wilckensa, ktorý napísal komnentár ku listu Rímskemu nepredstavuje slovo otrok znakom pokory, ale toho, že jeho pánom Boha a len jemu je podriadený a v jeho mene slúži. Je to pre neho osobné vyznanie a záväzok voči službe, ktorú dostal na ceste do Damašku, aby zvestoval posolstvo národom, ktoré o tom ešte nepočuli. Stal sa pre neho čestným titulom, ktorý hrdo vyznáva spoločenstvu ľudí, ktorých nikdy nevidel.
Pavol na začiatku svojho listu vyznáva, že je len sluha, služobník a otrok Ježiša Krista, ktorému sa dostalo veľkej milosti, že stal súčasťou Božieho plánu. Jeho úloha nebola ľahká, ale vedel, kto a ku čomu ho povolal a tohto svojho povolanie si vážil viac ako svojho postavenia, pýchy a svojich predstáv o Bohu.
