Podľa Lewise je pýcha „stav mysli, který je v dokonalém protikladu vůči Bohu"[1]. Podľa neho je pýcha svojou podstatou súťaživá, chce mať viac, než ten, ktorý je vedľa neho. Vyrastá z porovnania, má potešenie, keď má viac, ako ten druhý. Nikdy nemá dosť. „Pyšný člověk na všechno a na všechny pohlíží svrchu"[2], preto nemôže vidieť Boha, ktorý je nad ním. Je „rakovinou ducha", pretože znemožňuje možnosť lásky i zdravého rozumu. „Moc je tím, co pýchu skutečně těší: ze žádné příčiny se člověk necítí tak nadřazen ostatním, jako když jimi může posunovat jako dětskými vojáčky[3]". Je zdrojom nepriateľstva medzi ľuďmi navzájom a medzi Bohom.
Pokorný človek, podľa neho nebude osoba, ktorá o sebe hovorí, že je nič, nula. Nebudete si myslieť o danom človekovi, že to pokorný, ale že je veselý, príjemný človek. Podľa Lewisa je prvým krokom, ktorý vedie pokore, je uvedomenie si toho, že som pyšný. A to míľový krok.
[1] Lewis, C.S.: K jádru křesťanství, str. 87
[2] Lewis, C.S.: K jádru křesťanství, str. 89
[3] Lewis, C.S.: K jádru křesťanství, str. 88
