Strata

Za dverami ma privítala dôverne známa útulná prázdnota. Nečakala som, že tam niekto bude, ale celá moja osoba úzkostlivo pišťala, že by chcela uvidieť všetko. Všetko a všetkých, čo sa prešli za ten čas tými izbami; čo položili svoje dlane na kľučku; vyzuli svoje topánky na chodbičke, a tak prispeli k príchuti tejto nehybnej atmosféry. Moje zmysly vnímali všetko, bez môjho priameho rozkazu. Bolo to trocha smiešne – akoby verili, že som nejaký „Poirot“, čo z ich informácií vyvodí bezchybný kompletný príbeh troch rokov. Samozrejme, niesom Poirot. Ale komu by som sa odvážila tvrdiť, že tomu niekedy naivne neverím aj ja sama?

Jediný hmat sa mi zasa osvedčil byť verným druhom – s nonšalantnou apatiou poukázal na všade usadený prach. Moje ušpinené ruky. A pri pohľade na vrstvu prachu pokrývajúcu brušká mojich prstov – jednu z identifikačných známok mojej identity – mi srdce stisla bezmocnosť a vina. „Prach si a na prach sa obrátiš.“ Ale ešte aj tento prach vie viac ako ja. Dotýkal sa teba. Bol bližšie mojim priateľom, ako som im bola ja. Videl vás všetkých a počul váš smiech, kým ja som hľadala inde. On si leží, kým mnou lomcuje nepokoj a nevedomosť.

Ponesiem teda následky. Ľudia to nazvali daňou, ale mne to pripadá ako koniec sveta...