Pamätám si ako som si prezerala zopár kníh... Trvalo mi to dlho. Predstavte si, že vám chce niekto kúpiť saunu. Je jasné, že zadovážiť si novú saunu tak skoro môcť nebudete, a tak si dobre rozmyslíte zopár podstatných detailov. Či má byť suchá, alebo parná; či by ste radšej mali súkromie, alebo v nej chcete poriadať koktejlové párty; či chcete radšej sprchový kút s bočnými tryskami, alebo ten malý fínsky sud do ktorého sa môžete naraz celí ponoriť; či chcete ten fínsky sud pre jednu osobu, alebo nech je to rovno bazén... Ak ste aspoň trochu ako ja, nájdete kopec maličkých detailov. Rovnako ako vtedy v tom kníhkupectve. Boli tam knihy plné informácií - encyklopédie, origami, história letúňov, pamätám si encyklopédiu vesmíru, v ktorej bola nádherná hladká čierna dvojstrana posiata farebnými bodkami a hmlovinami (vtedy ma na tom najviac fascinoval ten lesklý papier). Boli tam knihy plné dobrodružstva - Ostrov pokladov, Foglarove "Rychlé šípy", ktoré sme mali doma po ockovi, a rôzne iné knihy o priateľstve a odvahe, ktoré som ako dieťa hltala jedným dychom, ovplyvnená mužskou časťou našej rodinnej populácie. Boli tam aj rozprávky s Mickey Mouse-om, ktorého veľké chodidlá doteraz obdivujem a milujem, všakovaké leporelá (ak sú to reporelá, tak sa ospravedlňujem) a prechádzajúc okolo detského pultíku som sa vznášala pocitom, že toľko krásnych vecí vytlačených na papieri som ešte v živote pohromade nevidela...
A v celom tom ohromení sa mi hodila okolo krku jedna obrázková knižka formátu A4 v pestrofarebnom obale a plakala, aby som bez nej neodchádzala. Bol to príbeh o zubnej paste, z ktorej v noci vychádzal pastový duch farby jahodovej Perličky. Celá kniha bola bohato ilustrovaná a vedela som, že ak ju tam dnes nechám, budem sa na tie veľké okrúhle tváričky, lízajúce veľké okrúhle lízanky a pritom majúce stále krásne biele zuby, ešte dlho strhávať zo sna. Problém ale nastal, keď som zistila, že moj favorit stojí vyše tristo korún. Listovala som v ňom ešte asi pol hodinu a lúčila som sa s pastovým duchom a jeho kamarátkou, ktorej meno už neviem (meno ducha bolo Puki), keď sa ma mamka spýtala, či už mám vybratú knihu. Rýchlo som ju položila na pult, zaťala som zúbky a čo najneutrálnejšie som povedala, že ešte nie.
Naozaj neviem, ako vtedy mamka vedela, že je pre mňa tá kniha taká dôležitá. Tak veľmi som dúfala, že pol hodinu strávenu vypúšťaním slín nad stranami Pukiho zamaskujem dvojminútovým nešťastným pochodom okolo pultu a víťazoslávnym vytiahnutím niečoho, čo pripomínalo Troch pátračov... V každom prípade sa moja mamka usmiala, položila vybranú knihu naspäť a spýtala sa, či nechcem radšej tú o tej paste. Možno to bol z jej strany výchovný ťah na zaistenie hygienicky čistého chrupu svojho dieťaťa. Možno mala aj ona podobný zážitok z detstva. A možno sa len nechcela dívať celý zvyšok dňa na môj sklamaný a otrávený pohľad upretý do Troch pátračov. Dôležité bolo, že nielenže si ona nevybrala žiadnu knihu pre seba, ale ešte doplatila nejaké peniaze navyše, keďže si nejaké knihy vybrali aj oco s bratom.
Teraz viem, že nie je ťažké niečo také urobiť - vzdať sa niečoho kvôli niekomu inému - ak má ten človek toho iného naozaj, naozaj rád. Tak rád, že si nevie predstaviť život bez toho iného. Tak rád, že ak iného niečo bolí, tak má človek pocit, že je sám chorý. Tak rád, že ak ho ten iný opustí, človek za to viní sám seba...
Veľa času sa pohybujem v prostredí, ktoré tieto city redukuje na evolúciou vyvinuté inštinkty a aktivitu hormonálneho systému. Môj mozog síce na tieto argumenty reaguje veľmi súhlasne, ale vzápätí nato strácam motiváciu o niečom snívať. Pomaly sa teda učím ignorovať logiku. V každom bode máte totiž dve možnosti. Život môžete prežiť "v mieri s celým vesmírom" a podľa jeho pravidiel, alebo proti nemu môžete nájsť inkriminujúci materiál, aby ste si zaistili, že vás nechá na pokoji. Ja som odnedávna zástancom tej druhej možnosti. Ale keď idete proti vesmíru... nuž, musíte si dávať veľký pozor, aby ste spomínaný materiál stihli získať predtým, než vás gravitácia otrieska o všetky horizontálne ladené plochy, ktoré budú poruke...
