Píše sa rok „horeuvedený“ a - na fotke veľmi sympaticky a príjemne pôsobiaci - profesor z univerzity Yale zahajuje svoj výskum. Experiment sa týka poslušnosti autorite a má vniesť trocha svetla do vtedajších populárnych amerických výrokov typu: „Nikdy by som nebol schopný robiť tak strašné veci, ako robili Nemci počas 2. svetovej vojny Židom.“ Klobúk dole, profesore, na obyvateľa jednej z víťazných krajín ste mali čertovsky veľký nadhľad.
V novinách vyšli inzeráty pozývajúce asistovať pri výskume vplyvu trestov na učebný proces, ktorý sa má konať priamo na pôde univerzity a onedlho sa hlásia záujemci z rozmanitých vekových skupín, rôzneho vzdelania a spoločenského postavenia. Veria, že pomáhajú pri testovaní dobrovoľného subjektu.
Úvodom experimentu sú vyplatení (4,50) a ubezpečení, že dobrovoľník sa testu zúčastňuje jednoznačne dobrovoľne. Profesor s „asistentom“ sa usádzajú v jednej miestnosti, zatiaľčo dobrovoľník, upozorňujúci vopred na svoje srdcové ťažkosti, je od nich oddelený stenou.
Experiment začína. Profesor kladie otázky so štyroma možnosťami a dobrovoľník tlačidlom volí jednu z nich. Asistent bedlivo sleduje odpovede. Jeho úlohou je v prípade nesprávnej odpovede spôsobiť tomu človeku elektrický šok. Začína sa 45 voltami, čo nakoniec nie je nič iné, než „pošteklenie“. No pri každom ďalšom omyle nášho respondenta, sa počet voltov zvýšuje o 15. Konečná hranica - určená na 450 voltov, čo je teda rozhodne smrteľný elektrický šok.
--
„Tak?“, pýta sa mladý muž vedľa mňa. „Po koľko voltov by si šla?“
„Ja? Ani náhodou! Nikdy by som takto zytočne nespôsobila nikomu utrpenie.“
Kamarát sa schuti zasmial. „Presne to hovoria všetci. Zaujímavé na tom je potom už len to, že výsledky výskumu ukazujú presný opak.“
--
Pokračujeme v experimente. Asistent sa sústreďuje na odpovede a zvyšuje dávky voltov. Všetko prebieha hladko. Pri 300 voltoch sa začne odvedľa ozývať respondentovo búchani na stenu a hlasné sťažnosti na bolesti a slabosť srdca. Experiment pokračuje, no dobrovoľník už nestláča žiadne odpovede. Dostáva teda volty ako keby odpovedal zle... Asistent je neistý, trocha (viac) zdesený, obracia sa na profesora. Dostáva odpovede:
1. Prosím pokračujte.
2. Experiment si žiada, aby ste pokračovali.
3. Je nevyhnutné, aby ste pokračovali.
4. Nemáte na výber, musíte pokračovať.
--
„Neverím. Čo boli blbí? Veď sa zdvihnem a odmietnem, nie?“, zdesene prezentujem svoje silácke reči.
„Väčšina uštedrila aj tých finálnych 450. A to si iniciátori mysleli, že tam sa dostanú len tie najsadistickejšie typy.“
Zdrvená pozerám do kofoly a hlavou sa mi ženie 150 myšlienok. Po čase mi dochádza, že presne tento pocit, ktorý zažili asistenti pri tomto experimente, by sme potrebovali zažiť všetci. Aby sa nestávalo, že vedieme silácke reči o pacifizme a nezmyselnom zabíjaní, a potom pod nátlakom okolností v záujme vojenskej misie - a samozrejme celého ľudstva - na rozkaz vyvraždíme dedinu civilov vo frontovej oblasti blízkeho východu...
