Moji rodičia sa brali v marci. 3.3. A v decembri na štedrý večer som sa mala narodiť. Ale ako som už prezrievavo vycítila v mamkinej maternici, nebol by to to najšťastnejší dátum narodenia. Tak som sa narodila o dva dni skôr. Veď nech majú trošku rozruchu.. Zobudila som sa do modrého sveta. Doslova. Všetci čakali chlapčeka.. Nie žeby im to povedal lekár, ale tak nejak im to vyplynulo zo všelijakých povier. Nikto sa neopovážil pochybovať. A tak v sobotu 22.12.1984 ráno o 7:40 sa narodilo dievčatko.. Síce všetci očakávali mužského potomka, ale keď videli princezničku, aj keď v modrej košieločke, zamilovali si ju. Podotýkam, že ma milujú dodnes.
Bývali sme vtedy s otcovou sestrou a jej rodinou. Oni na poschodí a my na prízemí. Spájali nás schody. Neviem, ako je to možné, ale pamätám si ich. Nepamätám si Andrejku, no vždy mám pocit, že viem o nej všetko a že jej niečo dlžím. Bola to dcéra otcovej sestry. Na fotke vyzerá nádherne. Bolo to nádherné dieťa. Tmavé hnedé očká, s tou iskrou, ktorú som aj ja niekedy dávno mala, a tmavé vlásky. A tie náušnice. Všimla som si to až oveľa neskôr. Na birmovku som dostale také isté ako má ona na fotke. Náhoda? Zomrela, keď som bola ešte malým uzlíčkom. Ale mamka vždy hovorila, že ma mala strašne rada. Bola často agresívna, pretože mala zápal mozgových blán a nikto o tom nevedel. Takže trpela sama. Vždy, keď bola pri mne, bola pokojná. Ja doteraz nechápem prečo, ale mám ju strašne rada. Na dušičky si vždy vyhradzujem právo jej zapáliť sviečku. Potom neskôr sa narodila jej sestra. Jednoducho viem, že Andrejka by chcela, aby som sa o ňu starala. A to robím. Maja je pre mňa ako sestra. Aj keď to nie je vždy jednoduché..
Bola som stále maličká. Teda mám na mysli nizučká. Mamka sa vždy smeje, ako sa vždy báli,že sa udriem o hlavu, keď som bežala popod stôl..No aká som bola maličká, taká som bola aj nešikovná. Moja mama si so mnou odžila svoje..Keď som mala asi tri roky, vraj pred Veľkou nocou alebo na Veľkú noc, som sa rozhodla, že spapám tie farebné cukríky, čo sú ukryté v jednej zásuvke. Takže som vyliezla po stoličke a začala hodovať. Nemusim asi zdôrazňovať, že to neboli cukríky ale tabletky. Ale chutili mi. Mamka sa uvedomila na to, že som už akosi dlhšie ticho, čo u mňa nebolo zvykom. Našla ma prepchatú liekmi. Nasledoval môj prvý pobyt v nemocnici. Našťastie si také veci ako výplach žalúdka nepamätám. To už mojim rodičom muselo byť jasné, že to so mnou nebude ľahké..Mala som trojkolku. S pomocnými kolieskami samozrejme. Bola som sama na dvore. Veď čo by sa mi už len mohlo stať. A stalo sa. Boli tam dosky. Neviem na čo. A ani neviem, ako sa mi podarilo to, čo sa mi podarilo. Nejako nešťastne som na ne spadla. Samozrejme som mala obité kolená a lakte, ale ja musím byť stále výnimočná, takže som si pre istotu rozťala aj jazyk a líca z vnútra.. Viete si predstavit, aki boli moji rodičia zo mňa nešťastni.. No a ja stále neviem pochopiť, či si neuvedomovali, že jedno takéto dieťa je za štyri.. Prišiel na svet môj brat. Mala som tri roky. A zbožňovala som ho.
Bolo to zlaté dieťa. Narodené v šťastný deň 9.9. Síce moja babka povedala mojej mamke, že škaredšie dieťa ešte nevidela.. Ale dodala, že určite z toho vyrastie. A vyrástol.. Našťastie.. A tak sme boli dvaja. Rýchlo to zbehlo a boli sme traja. Ďalší do partie. No a to už nemohol nikto zvládať. Takže aj týmto ďakujem našej mamke. Z detstva si nepamätam veľa, to bude asi tými úrazmi. Ale celkom presne si spomínam, ako sme šli na dovolenku do Kalinčiakova bez najmladšieho brata. Neviem, aká tá dovolenka bola. Ale viem ako skončila. No brat ležal v nemocnici. Neviem už prečo. Ale mu asi bolo za nami smutno, tak sme s bratom obaja rovno z dovolenky šli za ním. Teda k nemu, poležať si. Dostali sme nejakú otravu jedlom, alebo také niečo. A tak sme traja súrodenci vystrájali v nemocnici. Podotýkam, keď nám už bolo lepšie.. Boli sme strašné deti.. Mám vážne len nejasné myšlienky.. Vidím ako mamka ide na bycikli a v zadu sedim ja.. Asi smerom do škôlky.. Mala to tažké. Och škôlka.. Bola som zlá. Nechcela som tam ostať. Vystrájala som a napádala som vychovávateľky, keď ma chceli prinutit isť spať. Ani neviem, ako sa to vyriešilo. No odstupom času si uvedomujem, prečo som v škôlke nemala kamarátov. A ani na základnej škole. Ani na jednej.. Asi som bola trošku nespoločenská. Nikdy som si nikoho celkom nepripustila. Bola som hanblivá a cítila som sa stále menejcenná. Doma to však bolo celkom iné. Tam som rozhodovala ja. Boli sme ako odtrhnutí z reťazí. Najhorší bol Róbert. Dostával často záchvaty zlosti. Tak sme ho sem tam s Ľubom privezovali o stoličku. Alebo keď už bolo veľmi zle, tak prišiel na rad plán B. Ľubo ho nalákal, aby bežal za ním. Keď vybehli, tak ja som zamkla vchodové dvere. Ľubo vbehol cez terasu a ja som za ním rýchlo zamkla. A brata sme tým pádom vymkli vonku.. Dobrý plán. Sem tam sa nepodaril. Teraz sa nad tým smejeme. Mamke asi do smiechu nebolo, keď sme jej denne volali, že Robovi šibe alebo niečo podobné. V obývačke sme mali a ešte stále máme tú starú komunistickú stenu. Často sme na ňu liezli. Skrývali sa tam. Najlepšie bolo, keď sme sa hrali na cirkus. V obývačke sme si rozprestreli matrace z našich postelí a robili sme kotrmelce a iné kúsky. Podotýkam, že tie matrace končili priamo pred radiátorom.. Dosť nebezpečné, ale kto na to myslel.. Bolo len pár rozbitých hláv. Raz sa mi podarilo dať klinec do zástrčky. Vážne. Neviem, čo mi to napadlo. Viem len, že som letela cez pol postele. A nedávno si môj milovaný braček spomenul, že som mu vraj povedala, že keď chce vidieť hviezdičky, tak ma urobiť to isté. A on blázon to urobil. No Ľubko mal smolu. Ja a aj Róbert sme mu rozbili hlavu.. Jednoducho moje detstvo bolo plné bláznovstiev a smiechu.. No dobre aj úrazov.. Mala som pekné a šťastné detstvo.. A potom som zrazu dospela. Z večera do rána.. Asi vtedy prvý krát potemnela tá moja iskra v očiach.. Niekedy sa vám život zrúti ako domček z karát. Aj môj sa zrútil. Teraz odstupom času to už neberiem ako nespravodlivosť osudu ale ako niečo čo ma naučilo byť silnejšou..
