„Áno, áno, presne tam.“ A rozpomínam sa zároveň na moje prvé minúty v Neapole.
Tričko aj rifle sa na mňa lepili, tvar pokrytá mastno-lepkavým filtrom, do telefónu som mame trochu netrpezlivo vysvetľovala: „Ešte som len prišla, práve hľadám hotel." Nie, ešte nič som nevidela.“ „Je tu veľmi teplo a hrozný bordel všade navôkol“. „Zavolám Ti, keď dorazím na ten hotel.“
A popri tomto z mojej strany trochu silenom dialógu som sa snažila s kufríkom na kolieskach predrať sa uličkami a zároveň sa nenechať zraziť šoférmi áut či mopedov.
Poviem Vám teda úprimne, prvý dojem ništ moc.
Moje ubytovanie sa nachádza v centre mesta. Našťastie ho nie je problém nájsť. Recepčný je sympatický mladý Talian, ktorý vôbec nepôsobí taliansky. Už na prvý pohlaď sa zdá byt pokojný, menej temperamentný. Občiansky preukaz, z ktorého si chcel urobiť kópiu som mu podala len s nevôľou. S rovnakou nevôľou som si všimla, že prefotené preukazy totožnosti ubytovaných hostí sa nachádzajú na poličke za ním. Žiadna zabezpečená skrinka. Nuž, tomu sa hovorí ochrana osobných údajov na neapolský spôsob.
Po zložení kufra a opláchnutí tváre si obliekam šortky, obúvam športové sandále a vyrážam do ulíc. „Vitaj v rodnom meste pizze“, hovorím si v duchu a takmer si pritom mädlím ruky.
Na Piazza Garibaldi si napokon neobjednám pizzu Napolitana, ale nejakú inú so zeleninou. Viac light v tomto teple a okrem iného, zelenina je zdravá. Raz som čítala, že vo všeobecnosti je pizza cesto v Neapole iné ako vo väčšine podnikov na Slovensku. Viac nadýchané, a to vraj vďaka faktu, že ho nechávajú 48 hodín odpočívať. Počas čakania na objednávku mi Googlovič prezradí, že prvú pizzu pripravil istý Raffaele Esposito v roku 1889 pre kráľovnú Margeritu práve v tomto meste. Mala farby vlajky Talianska a po kráľovnej aj dostala meno- Margeritha.
Mnou objednaná pizza ma však prekvapila- spod zeleniny nevytŕča žiadna červená paradajková hmota, len olivový olej. A toho je tam celkom požehnane. Hoci sa o olivovom oleji všade vyhlasuje, aký je zdravý, mne sa ho na tom mojom „koláči“ zdá byť priveľa. Podobné signály mi vysiela aj žalúdok, ktorý očividne nie je nastavený na talianske gurmánske zvyklosti. Aby som ale bola spravodlivá, musím uznať, že pizza bola naozaj chutná.
Podobne ako i v iných mestách, na ktorých prehliadku nemám veľa času sa rozhodnem pre alternatívu hop-on, hop-off autobusu. Lístok v Neapole platí 24 hod. a má dve trasy- A a B. Keďže je už podvečer, nemôžem si dovoliť vystúpiť na jednotlivých zastávkach, uspokojím sa preto aspoň výhľadom zo strechy autobusu. Počas jazdy popri Tyrrhenskom mori mi vietor bláznivo rozcucháva vlasy a mne preblesne hlavou, či mi nemôže spôsobiť aj zápal očných spojoviek. Niet však tej sily, ktorá by ma zo strechy autobusu dostala dovnútra. Na to si až príliš vychutnávam atmosféru zapadajúceho slnka na oblohe, na pokožke a tiež veľmi príjemnej talianskej hudby. A už viem, že môj Neapol si budem pamätať práve cez toto spojenie zapadajúceho slnka, hudby a vetra.
Na druhý deň ráno sa s mapou v ruke pokúšam nájsť Oddelenie politológie Neapolskej univerzity Frederika II. Asi pôsobím dosť bezradne, lebo sa ma ujíma jeden svetoobčan- Dán z Belgicka žijúci posledných pár mesiacov tu v Neapole. Predkov má z Latinskej Ameriky a dokonca navštívil aj Slovensko, len ma trochu problém rozpomenúť sa na názov mesta. Ja predpokladám, že sa jedná o Bratislavu. Nesúhlasne krúti hlavou. Napokon zo seba po značnej námahe vyjachtá s veľmi zvláštnym prízvukom: „Žilina.“
So spadnutou sánkou zvolám: „That`s my home city/To je moje mesto.“
Prekvapene na mňa pozrie: „Ah, really?“
Svet mi v tomto momente pripadá byť priam mystické miesto. Ak by som chcela byť viac pragmatická, mohla by som povedať ako jedna veľká dedina...
Oddelenie sídli v starej historickej budove a isté investície by padli vhod nielen jej exteriéru, ale i interiéru. (I keď na fotografiách vyzerá výborne.) Okrem iného zapnutá klíma je úplne nanič a ozvučenie je najhoršie, aké som kedy zažila. So zapnutým reproduktorom toho vo veľkej prednáškovej sále rozumiete menej, ako keď je vypnutý. My Slováci by sme z takto v podstate zanedbanej budovy mali isto iste komplex a ospravedlňujúco by sme vysvetľovali nedostatok finančných prostriedkov. Taliani ovládajúci umenie „Dolce vita“ sa však múdro sústredia na to podstatné, na históriu budovy a univerzity.
Podvečer utekám, čo mi nohy stačia na Piazza Municipio, kde sa hneď v blízkosti Largo Castello nachádza zastávka hop on-hop-off autobusu, aby som opäť, síce na instantný spôsob, no predsa videla niečo z mesta.
Ďalší večer je polopracovný. S kolegyňami a kolegami sa vyberieme na drink. Objednávam si ako inak Aperol spritz a už sa teším na nasledujúci pracovne krátky deň. Naplánovaný je výlet do Sorrenta na Amalfskom pobreží...
Áno, samozrejme, text vznikol ešte pred pandémiou. Nebol však čas ho publikovať. :-) Pobyt sa uskutočnil na jeseň 2019.
