Vďaka jej pomoci vo vojne zmietanej krajine som sa prvýkrát stretla s jej menom- Eliška Horsáková. Potom som zistila, že pomáhala už aj počas covid pandémie na Slovensku. Dnešný rozhovor však bude zameraný na jej pôsobenie za našimi hranicami, pre účely ktorého zriadila aj svoj web: www.elipomaha.sk.
Eliška, čo Vás motivuje pomáhať na Ukrajine v takej miere, v akej to robíte, teda aj na frontovej línii?
Áno, na frontovú líniu chodím naozaj vždy, keď je to možné. Ukrajinu poznám. Od roku 2011 som tam bola každý rok aspoň raz, niekedy aj štyrikrát. Návštevy som vynechala iba počas covid pandémie, kedy bolo zakázané cestovať. Niektoré oblasti, v ktorých sú boje najintenzívnejšie, poznám ešte z obdobia pred vojnou. Ukrajina je veľká krajina, nedá sa pomôcť všade. Snažím sa preto pomôcť aspoň niekde. A čo ma motivuje? Jednoducho mám túto krajinu radu. Prvýkrát som tam bola v roku 2009, intenzívnejšie som tam chodila od roku 2011. Ako skautka, saleziánska dobrovoľníčka ale i ako súkromná osoba. Ako saleziánska mládež sme pracovali s deťmi zo sociálne slabších rodín, pre ktoré sme pripravovali program. Počas prázdnin museli pracovať, my sme im len dávali pekné možnosti na oddych – hranie futbalu, tancovanie, vybíjaná… Na Ukrajine je veľa chudobných ľudí. Napríklad mäso nebolo dostupné pre všetkých ani pred vojnou. Preto majú veľké polia, na ktorých sa snažia všetko dopestovať a dochovať. To je náročná práca pre celú rodinu.
Napríklad mäso nebolo dostupné pre všetkých ani pred vojnou.
Boli ste už niekedy v priamom ohrození života?
Ako sa to vezme. Na skutočnosť, že blízko Vás sa strieľa, si jednoducho treba zvyknúť. Ale priamo v ohrození života som nikdy nebola. V Záporoží spadla uprostred noci raketa na dom oproti. To bol silný zážitok. Zobudili sme sa na prenikavý rachot. Náročná bola aj situácia počas intenzívnych náletov v Bachmute. Povedali mi, že sa mám ísť buď schovať alebo odísť. Musela som sa rozhodnúť v priebehu minúty. Odišla som. Veľmi intenzívny bol tiež môj „pobyt“ v Chersone v strede apríla 2022. Znepriatelených vojakov delila iba rieka. Poletovali tam drony, ktoré spúšťali granáty na ľudí. Tie drony boli malé a biele, celkom také, aké si viete bežne kúpiť v e-shope s elektrotovarom. Len tieto mali dorobené úchytky na granáty. Čistý hnus. Cherson bol predtým okupovaný deväť mesiacov. (Poznámka: Od februára 2022 do 11. novembra 2022.) Nediali sa tam až také zverstvá. Ruskí vojaci sa snažili nahovoriť ľudí, aby sa stali súčasťou Ruskej federácie. Na úvod mali dostať aj nejakú finančnú podporu. A veľa ľudí tak naozaj spravilo. Predovšetkým matky s deťmi, ktoré nevedeli ako dlho bude Cherson okupovaný a či sa situácia nebude zhoršovať…No boli aj takí, ktorí odmietli. A tým tentokrát ruskí vojaci už dávali pocítiť, že odmietli ruský pas. Útočilo sa preto všetkým, čo sa dalo použiť. Bolo to naozaj desivé…
V Záporoží spadla uprostred noci raketa na dom oproti. To bol silný zážitok.
Neprejavil sa u Vás pud sebazáchovy? Prečo ste neodišli?
Strávila som tam týždeň. Nie vždy som však v Chersone nocovala. Niekedy som sa presunula do iného, asi hodinu vzdialeného mesta. A samozrejme, nie sama. Moji sprievodcami boli domáci. Všade som chodila s nimi. V Chersone som sa od začiatku vojny cítila byť najviac užitočná. Cherson nemá také dobré infraštruktúrne spojenie s Kyjevom a s Európu ako napríklad Charkovská oblasť alebo Donbas. Tie sú dobre zásobené pre armádu, teda sa niečo ujde aj civilistom. Záporožie a Cherson majú rozbité cesty, chýbajú diaľnice, mosty. O to je však potreba väčšia.
Zdravotné problémy Vám skomplikovali štúdium. Nemáte obavu, že Vaše „nasadenie v teréne“ zhorší Váš zdravotný stav?
Je pravda, že v minulosti som sa trápila s astmou a epilepsiou. Lekári mali problém stanoviť mi vhodnú liečbu, v dôsledku čoho som musela mať individuálny študijný plán. Liečba sa mi podarila nastaviť až v zahraničí. Najmä vďaka úsiliu mojej mamy a sestry, ktoré sú obe lekárkami. Takže som sa z tej epilepsie dostala. Viem, čo mi škodí, dávam si pozor. Keď vnímam, že sa necítim komfortne, snažím sa neprepínať a napríklad si dožičiť viac spánku. Snažím sa držať si istý režim, ktorý je pri epilepsiách dôležitý. Teda zatiaľ to je, našťastie, v poriadku.
Pomáhať na Ukrajine musí byť však veľmi stresové…
Viete, Ukrajina ako taká, nie je pre mňa významným stresovým faktorom. Ja sa cítim byť viac vystresovaná na Slovensku. Na cestách alebo v dôsledku niektorých našich nie veľmi pozitívnych vlastností.
Ukrajina pred vojnou nemala skoro žiadnu strednú vrstvu. Žili tam ľudia buď veľmi bohatí alebo veľmi chudobní. A tí bohatí boli bohatí na úkor tých chudobných. Pár ľudí v meste riadilo všetko. A títo ľudia sú teraz preč. Odišli do Kanady alebo Európy. Ostali tam len tí, ktorí naozaj nemali zdroje na to, aby odišli. A to sú zväčša vďační, dobrosrdeční ľudia. Áno, môžete natrafiť aj na kolaboranta alebo psychicky narušeného človeka. Ľudí so psychickými poruchami je tam od roku 2014 dosť. No ja vnímam najmä vďačnosť ľudí, ktorým pomáham. Samotná pomoc ma teší. Nie som v strese z ľudí na Ukrajine. Najintenzívnejšie vnímam rakety. Na istú mieru rizika som si ale už asi postupne od roku 2014 zvykla.
Mama so sestrou Vás neodrádzajú od Vašich aktivít?
Mama to nechápe, sestra ma považuje za blázna. Veľa ľudí ma odhovára. Tatino tomu trochu rozumie. Vie, že mám k tej krajine vzťah a nepomáham preto, aby som bola zaujímavá. Z Ukrajiny som mala i priateľa. Ale áno, veľa ľudí môjmu nasadeniu nerozumie. Ja im to nevyčítam. Skôr sa snažím, aby pochopili, že pomáhať na Ukrajine je moje rozhodnutie, za ktoré aj beriem zodpovednosť. Myslím, že by ma viac trápilo, keby som bola pasívna a nič nerobila. Ako som spomínala, zažila som aj Majdan. Tam sa do ľudí strieľalo zo striech. Policajti na námestí veľkomesta počas bieleho dňa strieľali do ľudí. Bolo to hororové. Pre mňa osobne dokonca horšie ako táto vojna. Miestni sa vtedy snažili zmeniť podmienky na Ukrajine. Viac ako polovica krajiny chce ísť do EÚ. Tieto nálady vnímam asi od roku 2012. Keď v roku 2014 prezident Janukovič odmietol začleňovanie Ukrajiny do Európy, ľudí to, prirodzene, nahnevalo. Ešte ako saleziánska dobrovoľníčka som sa čudovala, prečo sú filmy dostupné len v ruštine a nie v ich vlastnom jazyku. Vysvetlili mi, že ukrajinčina je zakázaná. Ukrajina bola dlho vnímaná ako mladší brat Ruska. No oni už nechceli byť s Ruskom. Minimálne polovica tejto tridsať miliónovej krajiny nie.
S akými reakciami na Vašu pomoc sa stretávate? Skôr s podporou alebo nebodaj s odsúdením?
Stále prevládajú viac pozitívne ohlasy, hoci, ako som spomínala, ľudia to nechápu. Ja by som tomu na ich mieste možno tiež nerozumela…
To vnímanie mojej pomoci sa mení aj so zmenou politických nálad u nás. Túto súvislosť si všímam. Momentálne je situácia naozaj dosť zlá. Dokonca mi niekto vyryl na zadné dvere môjho súkromného auta písmeno Z, a to preto, lebo na zadnom sedadle som mala položenú malú ukrajinskú vlajku. A pritom ja nepomáham žiadnym vojakom. Neprenášam zbrane. Ja pomáham civilistom. A neriešim národnosť. Pomáham babičkám Ukrajinkám, i Ruskám. Jednoducho ľudom, ktorí moju pomoc potrebujú. Civilisti si vojnu predsa nevybrali. Nebola ich rozhodnutím.
Civilisti si vojnu predsa nevybrali. Nebola ich rozhodnutím.
Na strane druhej, ľudia, ktorí ma podporovali, ma podporujú aj naďalej. Len atmosféra v spoločnosti je horšia. My Slováci sme podľa mňa dosť veľkí frfľoši…
Zdá sa Vám?
Minule som zažila, ako pani nadávala kuriérovi, lebo jej prišiel rozbitý balíček. Ja rozumiem tomu, že tá pani nemala dôvod na nadšenie. Ale myslím si, že sa dá komunikovať aj nenásilne a neútočne. Kuriér iba pokojne opakoval, že on balíček nebalil a za poškodenie tovaru nemôže. Alebo sused je „debil“, lebo mi obsadil parkovacie miesto.
Myslím si, že už deti na školách by sa mali učiť, ako správne a efektívne komunikovať. A potom prídem na Ukrajinu, stretávam sa s ľuďmi, ktorí prišli o strechu nad hlavou a sú mi vďační aj za zubnú kefku. Možno by nám pomohlo, keby sme aj my zažili napríklad jeden deň vojny. Samozrejme, dúfam, že nie… Hovorím to čisto hypoteticky. Chcela som však poukázať na fakt, že v náročných životných situáciách si uvedomujeme, čo je skutočne dôležité. A možno by sme si uvedomili i to, že potrebujeme byť k sebe viac láskaví.
… v náročných životných situáciách si uvedomujeme, čo je skutočne dôležité. A možno by sme si uvedomili i to, že potrebujeme byť k sebe viac láskaví.
Celé znenie rozhovoru s Eliškou Horsákovou si môžete prečítať na mojom blogu: https://www.zitinak.sk/o-astme-a-odvahe/
