Odjakživa cíti, počuje, žije knihami, ktoré prečítal. Dokonca dostal chuť na mätový čaj. Oči vidia hravú paru stúpajúcu z bielej okrúhlej šálky. Na podnose citrón a med, v miske čerstvé pečivo. Rok je v polke decembra, krátko pred Vianocami. Veru, dávno nevidel sneh.
„Ako sa máš?" spýtala sa ešte skôr, ako sa stihla usadiť. Nedalo by sa povedať, že sedenie bolo pohodlné.
Na hovno, ako sa môžem mať? Viselo mu na jazyku. Ako napokon vždy v poslednej dobe. Ako rád by bol úprimný. Uľavilo by sa mu. Keď už nič iné... Ale udržal sa. „Celkom fajn. Malá poslúcha?"
„Je úžasná, má tvoje oči."
Dlho mu tie obyčajné slová doznievali v hlave. Bolo to to najkrajšie, čo za poslednú dobu počul. Vlastne, nikdy mu nikto nič krajšie nepovedal. Má tvoje oči, tvoje oči, tvoje oči...
Tvrdá posteľ, matrac posiaty žlto hnedými škvrnami. Alebo je to horčicová? Nikdy nebol dobrý v presnej špecifikácii farieb. To len ženy majú taký dar. Občas vŕzgala, ale bola pevná. O skrini sa to isté nanešťastie povedať nedalo. Neprekážalo mu to. Vlastne mu už neprekážalo takmer nič.
Umývadlo a záchod, ako v každej izbe. Chladná zem, biele steny. Stolička a stôl, ktorý mal rád. Bol uchýlený v jednom zo štyroch kútov. Obyčajný, drevený stôl z bledého dreva. Ošúchaný, starý a na prvý pohľad nesympatický. Na stole kopa papierov a ceruzka. Spod papierov, niektorých čistých, iné boli použité, trčal roh fotografie. Len on vedel, kto na nej je. Nikto iný nemal tušenie, na kom mu záleží. A či vôbec.
Dlhé, prázdne dni vyplnené LEN prázdnotou. Nostalgiou za starými časmi, zakázanými myšlienkami nad tým, „čo ak"...
Jeho izba nebola iná ako ostatné. Dýchala chudobou, prázdnotou, výčitkami svedomia. Bola v nej posteľ a biele steny. Labilná skriňa, chladné podlahy, stolička a obyčajný stôl. Naoko. Ale on vedel, že ten stôl je jeho život. Ak by súčasťou vybavenia izby bolo okno, trávil by pri ňom zrejme veľa času. Nemý pohľad do neznáma a v očiach možno náznak slzy. Ale okno nemal. Stôl bol jeho útecha. Na ňom písal svoj život, na ňom žil svoj osud.
„Je čas na mätový čaj a pozrieť sa na mesto. Obrátim sa k oknu. Vždy sa dá predsa dúfať, že kým ste odvrátili chrbát, začalo snežiť. Peter Høeg
To bol ten úryvok z knihy, ktorý v ňom vyvolala pozvánka na čaj.
Ako rád by videl mesto. Ako rád by nechal svoje líca pohladiť snehom. Ako veľmi dúfa, že raz uvidí dcéru.
Odvrátil chrbát od väzenského strážnika. Nie, dnes naozaj nemá chuť na čaj.
