Písať o takejto fascinujúcej téme ma napadlo z dvoch príčin. Po prvé – téma mojej bakalárskej práce znie„Žáner sci-fi v hranom filme“, čo ma prinútilo priklincovať sak telke a napozerať solídne množstvo sci-fi filmov. A po druhé –momentálne mám sluchovú závislosť na novom koncerte od dua Daft Punk, ktoré mádosť robotický sound a dotvára mi atmosféru aj pri písaní tohto článku.Nuž tak, pokúsim sa nejako zhrnúť svoje predbakalárske myšlienky...
Nevinná krásarobotického myslenia
Neviem ani ako by som začala. V myslisa mi točí strašné množstvo myšlienok o tom, akí sme my ľudia (hocibytosti plné emócií a humanistických sklonov) vlastne bezcitní a krutí.Neobviňujte ma teraz zo zovšeobecňovania, pretože toto tvrdenie musím dať dosúvisu s jednoduchou logikou myslenia umelých bytostí. Neplatí to prevšetkých sci-fi robotov, ale určite ste aj vy už videli film v ktorom bolaumelá bytosť (volajme ju android) tak dojímavo dobrá a neschopná pochopiťnásilnícke alebo inak zlé pohnútky ľudí, že ste si povedali – tento android saspráva oveľa ľudskejšie ako my, ľudia. Momentálne ma napadá pekný príklad vofilme S. Spielberga - A.I. Malého robotíka hral Haley Joel Osment a aj keďfilm sám o sebe nebol (na Spielbergove pomery) žiadnym monumentálnymúspechom, ja asi nikdy nezabudnem na tú čistú lásku v robotíkových očiach,keď sa díval na svoju „naozajstnú“ mamu. Alebo postava dvestoročného muža z pôvodnéhodiela Isaaca Asimova. Robota hral už toľkokrát videný Robin Williams a predsa...uverila som mu jeho robotickosť tak bezvýhradne, že ma bez problémov dojal k slzám.Ako môže android povedať:
„Netušíte aké to je milovaťniekoho, kto sa chystá vziať si niekoho iného.“ My tušíme... aj on?
Uvažovala som – ak by umelébytosti dokázali naozaj cítiť – nielen fyzické podnety, ale aj hlboké city – a akby takéto umelé bytosti naozaj žili medzi nami, nebol by to tak trochu koniecmanželstiev medzi ľuďmi? My ľudia nie sme dokonalí a povedzme, že nie súdokonalí ani títo naši androidi, ale predsa len by boli partnerstvá medzi ľuďmia androidmi perspektívne oveľa úspešnejšie už len z toho dôvodu, žerobot nemôže byť:
podráždený
mrzutý
sebecký
v depresii
klamár
opitý a potom bez príčiny vyčíňajúci
zábudlivý
netaktný a nezdvorilý
hrubý
agresívny
Čo nás posúva k otázke –môže robot ublížiť človeku? Ak by mohol (a to nielen fyzicky, ale ajemocionálne), potom celá moja predchádzajúca úvaha nemá zmysel. Ale povedzme,že by sme dokázali robotom naprogramovať Asimove zákony a ublížiť človekuby preňho bolo absolútne nemožné. Ale... ak by robot dokázal cítiť emócie podobne ako my, hrozí, že by síce on nedokázal ublížiť nijako nám, avšak sme si istí, že by sme emocionálne neubližovali my jemu? Čím by si zaslúžil nás aj s našimi vrtochmi? :( A poďme zájsť ešte ďalej. Robot by mal teda len ideálne ľudskévlastnosti a vlastnú láskyplnú inteligenciu... spoločnosť by sa pokojnemohla posunúť do utopistickej fázy svojej existencie, pretože prácu by vykonalinejaké tie nižšie umelé bytosti a ľudia by už len sedeli v kaviarniacha opájali sa predstavou vlastnej nedosiahnuteľnej geniality. A kdetáto moja predstava končí na úrovni nejakej dokonalej spoločnosti, tam Matrixzačína s poukázaním na sociálnu krivdu a nerovnosť, ktorú si časomuvedomia aj samotné roboty. Ich inteligencia (potrebná na vykonávanie práce zanás) im umožní emocionálny vývoj a zistenie, že sú vykorisťovaní, sa imzákonite nemôže páčiť.
Akokoľvek si to preberieme –stvoriť umelú bytosť a dať jej inteligenciu, ktorá nepodlieha našímvplyvom, ale patrí len a len tejto bytosti, sa v súčasnom svete javíako veľmi zlý nápad. Nie preto, že by takéto bytosti mohli ublížiť nám, alepreto, že by sme určite ublížili my im.... :(
Ale možno sa veľmi preveľmimýlim, veď som human after all....
