Som elfská bojovníčka level 35 alebo Ako dievčatá hrajú hry II.

Staručký Duke Nukem a jeho nepriateľ - mínoidná červená guľa :)) 

Nespomínam si presne ktorý to bol rok, viem lentoľko, že Didaktik ma v tom čase už prestával baviť, pretože hrať tie istéprimitívne (hoci vo svojej jednoduchosti dokonalé!) hry už bolo aj na mňa veľa.Hlavne keď mi otec (v tom čase migrujúci na trase Slovensko – Nemecko každýtýždeň) hovoril o super počítačoch, ktoré, citujem „nenahrávali hryz kazeťáka a nezapájali sa na telku“. Čo to muselo byť zasuperstroje!!! Ocino vždy vedel vymyslieť veci tak, aby sa nakoniec nejakýmspôsobom ocitla nová grafická karta v mojom počítači namiesto toho firemného,alebo aby sa tá nová devätnástka vymenila so starou sedemnástkou a ajhľa!Obe jeho deti mali svoje vlastné počítače a rozhodne nie s tounajslabšou konfiguráciou. Čo vám budem hovoriť. Akonáhle sa naskytlapríležitosť, privítali sme v domácnosti nového maznáčika – „triosemšestku“odniekiaľ z krajín ďalekých a bájnych (tož, určite niez obchodu, to by bolo pod úroveň takého bartrového obchodníka akým je môjtato J).

Všetky spomienky na hry na triosemšestke sú aj porokoch bolestné. Pamätáte si niekto na hru Commander Keen? Doteraz prispomienke na túto nádheru utieram slzičku v kútiku, veď uznajte, že je lenmálo hier, ktoré vás zároveň bavia – rozosmievajú – a neuveriteľnevytáčajú. Commander Keen bola závislácka záležitosť – akonáhle človek prišielna to, ktorou klávesou Keen vyťahuje odniekiaľ (zrejme z iných dimenzií)hopsátko pomocou ktorého vyskočí po kvapôčky vody zavesené na strome, bolnenávratne stratený. Už to išlo level za levelom, hodina za hodinou, až tunáhle malý človiečik nad sebou zbadá hrozivo rastúci tieň zúrivej matky, ktoráv snahe ochrániť potomka pred zhubným vplyvom hier zviera v rukevarechu a funí smerom k satanskému stroju (aj počítačom nazývanému).Boli to veru každodenné boje o miesto na slnku (stoličke pred compom)a každá vybojovaná hodina v prospech počítača sa považovala za výhruv nekonečnej vojne medzi „tou, ktorá nechápe“ a nami „osvietenými“. S týmvšetkým sa mi spája Commander Keen – a ešte s niečím – táto hra bolasíce na svoju dobu veľmi peknučká a farebnučká – ale mala takneuveriteľne, NEUVERITEĽNE dementnú hudbu, že si ju s bratom doterazpamätáme a pospevujeme – smiech zaručený. Ak sa mi podarí spomínanúmelódiu zohnať, s radosťou tu na ňu zverejním link, lebo kto nepočul,nepochopí (dodatok – našla som!!! Nie je to síce úplne také ako na starombzučiakovi, ale aspoň budete mať predstavu http://www.fortunecity.com/skyscraper/joystick/56/HTMLobj-558/KEEN10.mid dúfam,že ten link bude fungovať).

V rovnakom období sme ale s bratomzávisláčili na viacerých legendách herného priemyslu. Tak napríklad the one andonly – Duke Nukem. Nie nie, ešte nie Duke Nukem 3D, to prišlo až oveľa neskôra keď prišiel Duke 3D, do mesta prišiel zákon najsilnejšieho počítača. Tentotiž obvykle hostoval sieťovú hru, ale o tom inokedy. Teraz sme stále pristaručkom Dukovi, ktorý chudák stále z profilu skáče po bedniacha plošinkách, strieľa do štyroch pixelov, ktoré sa tvária ako lietajúca záchodovámisa a zbiera niečo, čo sa veľmi nápadne podobá na americkú plechovkuCoke. Mimochodom, tej záchodovej mise som neverila až dokým som nedorazilafinálneho bossa, ktorý po hanebnej porážke nasadol na svoju vlastnú záchodovúmisu a dôstojne sa vzniesol do vesmíru... Nevadí, aj tak to bolo božie!Žiadne cheaty, žiadne podvodíky, len staré dobré prsty a postreh. Tátoherná etapa sa však prekrývala s ešte niekoľkými hrami, ktoré nesmiemnespomenúť.

Nie som si tým celkom istá, ale zdá sa mi, že na386-tke fungoval už aj Wolfenstein 3D. Ak sa nemýlim, tak to bola prvá 3D hraku ktorej som sa dostala – a bolo to desivé. Veľmi rýchlo som pochopila žetá ruka s pištoľou na spodku obrazovky patrí zrejme mne a že mojou úlohouje strieľať do tých sympatických blonďákov v uniformách. Úplne ma todeptalo. Naviac chudáci pred smrťou vždy vykríkli čosi po nemecky, čo somz nejakého dôvodu považovala za „Vzdávam sa!“ a bolo mi strašne ľútostrieľať do švárnych junákov germánskych. O niečo ľahšie to už bolo prioficiéroch so psami, lebo to neboli obyčajné psy. Boli to pekelní splodencisamotného Satana, najhnusnejšie potvory aké sa do tej doby v hráchvyskytli! Nebáli ste sa? Človek sa potichu zakráda štvorcovo – obdĺžnikovýmimiestnosťami vyzdobenými závesmi s hákovými krížmi – inu idylka –a tu zrazu naňho odniekiaľ zozadu vyskočí zubaté psisko! Infarktporovnateľný už len s jednou hrou – Alien vs. Predator, aleo stavoch, ktoré som prežívala pri pipkajúcom radare sa radšej nebudemzmieňovať, pretože je to príliš traumatizujúce. Pamätám si ešte na hruDangerous Dave a jeho brokovnicu, ktorou klátil zhrbené staré babkya na klasiku Supaplex (priznávam, že som sa nedostala ďalej ako dosiedmeho levelu) s ktorou by som mala problémy určite aj dnes – ono keď saraz dievča narodí ako sniperka, nebude z nej stratég :) Na nasledujúce,486-tkovské obdobie, si zaspomínam nabudúce ;) A už sa veľmi teším,pretože to boli doby krátko a výstižne charakterizovateľné ako – Age ofDoom.

PS: čakám na vaše 386-tkovské hry a zážitkys nimi!!