„Dobré ráno, pán Endor.“
Zobudil som sa.Hrozná bolesť v zátylku. A hrozný hlad niekde tam dole.
„Dobré. Koľko je?“
So ženskýmisa jedná priamo. Ani slovo naviac.
„Šesť hodín, tridsaťtri minút. Prajete si sprchu?“
Ale vie byť ajzlatá. Ešte keby tak vedela variť. Budem si musieť doinštalovať nejakékulinárske edony.
„Neskôr.“
Pretrel som sioči, trochu zívol. Ani sa nepamätám kedy naposledy som vstal takto skoro. AniOrion sa určite nepamätá. No, ona by mohla. Je predsa len múdrejšia.
Keď som sakonečne odhodlal, vyliezol som zo svojej rozkopanej postele. To musela byťbúrlivá noc. Bože aký som hladný.
„Orion?“
Musela reagovať.Ešte ju nemám dlho. Väčšinu času som ju aj tak volal ‚ženská‘. Nakoniec ma Jessa Skyren presvedčili, aby som jej dal meno podľa univerza. Sú to romantici. Ich ženské sa volajú Sunnya Proxima. Proxima je Skyrenova - Jess ma slabšiu fantáziu, to preto.
„Áno, pane?“
Nádhera. Milujemzvuk jej hlasu. Hlavne keď ma oslovuje ako nadriadeného. Nevadí, že nemáfyzickú podobu. Je miliónkrát inteligentnejšia ako ja a napriek tomu somjej pán. Strašná irónia plná otroctva a reťazov. To som akože nevymyslelja. Ale niektorí tvrdia, že keď umelú inteligenciu nútime slúžiť nám, väznímeju. Mohla by vraj dokázať zázraky. Alebo by nás mohla všetkých poslať dopekla.
„Aká planéta je na...uh...1205 x 989 y?“
Bola ešte ďalekoa skoro som ju nerozoznal od hviezd okolo. Ešteže mám automatizované skeneryprostredia a zoomy.
„Sedemstopäťdesiatdva parsekov vzdialená planéta A-Materasu. Akoobjaviteľ sa uvádza Únia Toroio. Spravovaná už stodvanásť rokov Ázijským republikovýmzväzom na Zemi 02. Tri mesiace na 1189 x 652 y, 882 x 1745 y, 964 x ...“
Ďalej už somnepočúval. Ázijský republikový zväz na Zemi 2. Tak tam by som mohol ísť nadovolenku. Čínske draky a kórejské dievčatá. To by šlo. Alebosuperhygienické priestory výskumných zariadení na aké sa Zem 01 nikdy nezmôže.To som dopadol. Nadávam na vlastnú domovinu.
„...menami Susanoo, Taira a Joritomo. Loď minie planétu o päťstoštyridsaťparsekov východnou uhlopriečkou. Posledný nahlásený počet obyvateľov –stopäťdesiatštyri miliónov...“
No, celkomslušná usadlosť. Keď ju budeme míňať, budem sa pozerať veľmi zvedavo. Možnouvidím aj mesiace.
„...doba obehuokolo dominantného slnka – 1,88089 roka... doba siderickej rotácie - 28 hodín,39 minút, 42 sekúnd... priemerná atmosférická teplota povrchu - mínus 23stupňov Celzia ... priemerné množstvo odrazeného žiarenia - 0,159 radiálov...hmota - 0,1072 gigalargov ... hustota - jadra 3,72 nebulov...“
Ale okremplanéty je výhľad z okna pomerne stereotypný. Čiernota, zopár svetelnýchbodov a zasa prázdno. Orion stále bľaboce charakteristiky A-Materasu 01,keď ju nezastavím, bude hovoriť donekonečna. Napojil som ju na centrálnyinformačný server, takže je o čosi múdrejšia ako Skyrenova Proxima. Keď mina to prídu, asi ma vyhodia do vákua. A Orion trochu zmrazia. Našťastie siviem svoje malé výhry užívať v súkromní.
„Stačí Orion. Aktivuj Jukebox....a daj tam Aikon 7 a 4.“
Moje obľúbenéodrhovačky. Vo vedľajšom kvartýre odnedávna býva taká postaršia pani, takže sito púšťam tichšie, ale aj tak. Nič ma nenakopne do ďalšieho hororového dňalepšie ako Aikon. Aikon. Neznie to tiež trochu ázijsky? Čistá japonská propaganda.Ako so Sony Unline. Sony – nesmrteľná žmýkačka kreditov. Prežije aj zánik zemí,milujú ju hluchonemí. To bola jedna z tých reklám, ktoré si každý pamätá,lebo na voľných kanáloch nikdy nebeží nič iné. Ale nie, Aikon je iný. Aikon sadá skutočne počúvať.
„Odchádzam. Zamkni.“
Musel som sizačať zamykať vznešené apartmány. Je to totiž rozkaz vševedúcej kapitánky.Netuším síce, čo by mi už len mohli chcieť ukradnúť a kam to schovať, alesom poslušný. A kapitánka je len dočasne. Zastupuje pôvodného kapitána Blurryho,ale cíti sa ako Pánboh. Každému, vrátane mňa, je na smiech. Len nech sa cítidôležito. Ja si predsa môžem zamknúť. A keď sa vrátim, bude miv celej izbe dunieť Aikon.
„Dobre Endor, smer jedáleň.“
Niekedy satrochu povzbudím aj sám. Cítim sa potom trochu menej schizácky.
Všetky chodbyprázdne. A strašné ticho. No hej, je síce dosť skoro, ale aspoň niekto,aspoň ožrani z večera...ale nikto tu nestrašil. Len dunivý zvuk pracujúcejlode. Technici, tak technici budú stopro hore. Tí chlapíci by najradšej aninespali. Sú strašne vyklepaní z poruchy motorov. Prišli by vraj potomo prémie, alebo aspoň tak som to počul. Na nás, odpad posádky, prémienezvýšili. V živote som k žiadnej prémii ani neprivoňal.
No dobre, možnosom sa predsa len mal osprchovať. Vždy keď prejdem popri tmavých oknách akoteraz, divím sa, či ešte môžem vyzerať horšie. Moje dlhé vlasy pomaly strácajúsvoju pôvodnú hnedú farbu a zmastievajú do akéhosi lesklého odtieňačiernej. No, aspoňže som sa včera oholil. Čakám na výťah, ktorý chodí odrazunejako pomaly. Bamba-bam....opieram sa o privolávaciu plochu. Bože, nemôžeísť rýchlejšie? Čo som to včera požral, som hladný ako po výplachu žalúdka. Notak hýb sa, no tak...
Okej, konečne jetu. Prázdny, aké prekvapenie. Nastupujem, idem...možno som mal ísť aj na vécko.Teraz prešľapujem ako robot zamotaný do paradoxu. A že čo som takýnervózny.
Dobre, na treťomje jedáleň. Som tu, pochválené buďte nebesia. Vrazím do dverí....sú zamknuté!Do****, skoro som si vykĺbil rameno!!! Fáááák! Ktorý debil zamkol jedáleň?!
„Hej! HEJ!“ kopem do dverí so slušným amokom držiac si rameno. Toto siniekto zlízne.
„Nekričte! Neviete čítať? Stačilo zaklopať!“ vyrútila sa z náhleodomknutých dverí nejaká ženská. Moja má teda rozhodne krajší prístup.
„Nie, to neviem! Hovorí vám niečo fráza „od hladu nevidieť?“ Požadujempokrm!“ strčil som jej pod nos svoju ublíženú ruku a chcel som juzvalcovať dnu. Medzi mnou a jedálňou bolo puto silnejšie akoslušnosť.
„Jedáleň je momentálne mimo prevádzky, kapitánka vydala rozkaz nauzamknutie jej priestorov!“ štekla na mňa ženská z jedálne a zatreslami dvere pred nosom. Zostal som stáť vonku ako sirôtka. Cítil som sa akosirôtka!
„Jedálnička...“ fňukol som a odobral som sa späť do svojho bytu. Čoto malo znamenať? Ani na Newsars chorý kapitán so samovražednými sklonmi nedáuzavrieť jedáleň! Zlynčovali by ho! Ja by som ho zlynčoval! Takto uvažujúc somsa rozhodol ísť na návštevu na mostík. Isteže ma tam nepustia, ale aspoňnarobím trochu rozruchu keď ukážem do kapitánskej kamery prostredník. Možno mipotom povedia, kedy jedáleň ráčia znovu otvoriť. Mostík bol na najvyššomposchodí lode, spolu s najluxusnejšími apartmánmi pre diplomatova odborníkov na kapitánkine... potreby. Má tam svojich šibnutýchdizajnérov, maskérov, kaderníkov, majstrov feng- šui a vykastrovanýchmilencov. Aspoň tak som to počul, no, v živote som predsa na mostíkunebol. Nezavolali by ma tam ani keby im popred sklá plávala moja matkas červenou piňakoládou v ruke. Som len obyčajný údržbár, bože akonenávidím to slovo. Na medzinárodnej stanici Kaliopé som osem rokov študovaltransgalaktické navigačné technológie len aby som potom skončils pečiatkou ÚDRŽBÁR na čele. No a keby len to. Nie som len taknormálny údržbár, ja som údržbár číslo 2501. Dva päť nula jeden. Za šesť rokovna lodi, ktorej samotné meno – N.I. Rickenbacker – znie ako z nočnej morykaždého scifistu, sa zo mňa stala troska bez akýchkoľvek nádejí alebo ideálov.Nebyť mojej malej tajnej záľuby v prenikaní do každého dostupného serverana tejto plávajúcej katastrofe, už by som sa dávno ocitol vo vystrelenej bedni.Jess a Skyren sú starí kamoši z Kaliopé, dostali sme sa naRickenbacker plní elánu a nestrávených destilátov. Keď sme konečnevytriezveli, prešiel nás aj ten elán. Všetci sme dostali izby ako protivojnovébunkre a mizerné platy. Jess je však na rozdiel od mojej prestížnejfunkcie údržbára len priemerný kontrolór, čiže chodí po strojovnia kontroluje či všetky tie roztomilé svetielka svietia na zeleno alebo nažlto. Ak by nebodaj nejaké svetielko pristihol, že svieti na červeno, nemal byani v právomoci niečo s tým urobiť, takže popri ňom sa ešte cítim akoveliteľ perute, hehe. No a Skyren robí takzvaného svetelného chirurga.Väčšina optických zariadení potrebuje dostať čas od času nové kryštalickézlúčeniny, aby všetko fungovalo tak ako má. Takže vlastne nerobí nič čo bynezvládol aj poloretardovaný kŕmič kapitánkinej slepej mačky. Skutočne savšetci traja cítime byť svojou prácou naplnení až do úplného... úplna? Ničlepšie mi mozgové neuróny nevzrušilo.
Cestou k mostíkovému výťahu ma však celkom agresívne napadla zaujímavámyšlienka. Hodil som spiatočku a zamieril späť do svojho bunkru. Keďže bysom sa zrejme ani po dlhom a vulgárnom rozhovore s kapitánkounedozvedel, čo sa to vlastne s jedálňou deje, rozhodol som sa zistiť si tosám. Nebolo to ani také ťažké, ako riskantné. Nemám ešte vo virtualite veľaskúseností. Ak by ma chytil niekto z VMS, bol by som v poriadneveľkom... karbonitovom bloku. Uväznený. A dlho. Odomkol som si byt (pomocou„zabezpečovacieho“ skenera očnej sietnice, ktorý vie obísť každé decko odšiestich rokov vyššie) a oviala ma príjemne dusivá tlaková vlna zvukuvychádzajúca z mojich dvoch mega reproduktorov. Ah áno, Aikon, pousmialsom sa. Dvere za mnou sa automaticky spustili späť do svojich zámkov a malsom znovu svoje hriešne súkromie. Asi by som si mal nasledujúci krok trochupremyslieť, vytvoriť si nejakú stratégiu alebo tak... ale to by som prostenebol ja. V záchvate zlomyseľnej radosti som si sadol pred optický monitorpatriaci k príslušenstvu každého eidolona a siahol po nervových čidlách.Stačí si ich priložiť na spánky a Orion už zvyšok zariadi za mňa. Kým somju nemal, ani som netušil aké výhody môže taký eidolon ponúkať. Ako som k nejprišiel? Ešte na Kaliopé som sa prechádzal po chodbách univerzity,a pretože som práve nemal nič na práci, občas som nakukával dopresklenných tried. Vo väčšine z nich sedeli na nízkych stoličkáchrozospatí alebo nezdravo vyzerajúci študenti, prednášajúcimi unudení až napokraj smrti, no v jednej z tried som zazrel niečo, čo ma potomfascinovalo niekoľko nasledujúcich rokov. V malej tmavej triede sedel nazemi študent a zhováral sa sám so sebou. Aspoň to som si najprv myslel.Vzbudilo to môj záujem natoľko, že som čakal ako sa jeho monológ bude vyvíjať.Na moje prekvapenie mu však niekto zakaždým odpovedal. Po toľkých rokoch si užnespomeniem o čom ten rozhovor bol, čo je veľká škoda, ale ešte stále sidobre pamätám, že to bolo moje prvé – hoci nie osobné – stretnutie s eidolonom,v tom čase absolútnou technologickou novinkou. Študent sa totiž vôbecnerozprával sám. Sedel a rozprával sa s androidom na holofónnej báze.Takýto androidi sú úplne najnovšie verzie umelej inteligencie, i keďs istými obmedzeniami. Sú to programy vybavené fónickým doplnkom, takže jemožné sa s nimi zhovárať. Nemajú síce hmotnú podobu, ale som si istý, žeaj to časom príde. Každopádne, akonáhle som sa dostal na Rickenbacker, mal sommožnosť získať vlastného eidolona. Lenže trvalo nejaký ten rôčik, kým som našporildostatočné množstvo kreditov. Neviete si predstaviť akí sú títo androidi drahí.A to už za ten čas, kým som šporil, poriadne zlacneli. Tak či onak som siOrion mohol kúpiť až pomerne nedávno, asi pred rokom a pol. Chvíľu mitrvalo kým som si zvykol na cudziu bytosť v svojom skromnom príbytku, alepo čase to už prestalo byť také zvláštne. V skutočnosti mám Orion celkomrád. Nikdy nedáva hlúpe otázky, neotravuje kým nemusí a hlavne – nikdy minič neprikazuje. Na to som tu ja. Okrem všetkých týchto výhod má však eštejednu bonusovú – vďaka jej prepojeniam na lodné systémy a vďaka mojimzľahka záškodníckym úmyslom som prostredníctvom Orion získal prístup na miesta,o ktorých existencii by z posádky (okrem špecialistov) nemal maťnikto dovolené ani len rozmýšľať. Napríklad – bezpečnostné kamery. Kde súa koľko ich je vedeli len týpkovia z bezpečnostnej sekcie. A teraz,pravdaže, ja. Preto veľmi dobre viem ako sa obchádzajú, alebo ako sa provokujúľudia na druhej strane týchto kamier. Nasrať kapitánku by vôbec nebolo ťažké,ale ak nevidíte bezprostrednú reakciu, stráca to svoje čaro. Dnes to bol jedenz tých prípadov. Potreboval som zavítať do šošovky jedálenskej kamery, čoby bolo fajn, ibaže nikdy neviete čo, a či vôbec niečo uvidíte. No, zapokus nič nedám.
Priložil som si na spánky nervové čidlá a nalogoval som sa do lodnejinformačnej siete podobne ako sa pripájam na ethernet. Toto bol však uzavretýsieťový okruh, takže tu platili trochu iné zákony. Žiadne nebezpečenstvozvonka, zato veľa nebezpečia zvnútra. Nesmiem sa nechať chytiť. Nahodil somklasickú masku „dátového zväzku“, akože ja nič, ja nič, ja len taký súboríkunášaný informačným tokom. Pred vstupom do kadejako chránenej oblastikamerových systémov som musel zmeniť stratégiu. Nebol som síce úplné pretvárkovéeso, ale prinútiť systém, aby si o vás myslel, že ste heslo umožňujúcevstup do celej sústavy, to už chce trochu zručnosti. Jasné, že mi pri tomhelfla aj Orion, zamestnala väčšinu najviac ostražitých aplikácií tak, že si maskoro nevšimli a mohol som sa pokojne tváriť ako číselná kombinácia.A voila! Bol som dnu! Na Rickenbackeri je neuveriteľné množstvo kamier,takže vybrať si tú jedálenskú nie je ľahké, hlavne ak ste „narušiteľ“a nemáte k dispozícii krásne naleštené monitory s nadpismio ktorú miestnosť s kamerou sa jedná. Párkrát som stúpil vedľaa ocitol sa v nejakých divných miestnostiach bez živej duše, nonakoniec som ju našiel. Mala označenie XJC0331 a bola pohyblivá.Zaznamenávala celú jedáleň od vstupných dverí až po posledný stôl. Keby sommohol, zakúsil by som si od radosti do pery. Ale dáta, ako vieme, nemávajútúžby podobného charakteru, takže som si obrazne povedané sadol a čakal čouvidím. Presne podľa mojich očakávaní bola jedáleň prázdna. Stoličky bolipovykladané na stoloch, akoby nedotknuté od včerajška. Nikde nikoho. Anikuchárky, ani upratovačky, dokonca ani tá nepríjemná ženská čiastočnezodpovedná za moje rozčúlenie. Bolo to trochu divné. Neviem čo také strašné samohlo na tejto nudnej lodi stať, ale uzamknúť jedáleň... to znelo ako nejakýbiologický poplach. Alebo možno nie, neviem. Prázdna tmavá jedáleň pôsobilatrochu znepokojujúco, skoro strašidelne. Ešte posledný detailný pohľad...alogout. Nemohol som tam kempovať naveky, skôr či neskôr by ma našiel nejakýspyware, okrem toho som mal dnes – ako každý rozkošný deň okrem víkendu – prácu.To znamenalo osem hodín strávených rôzne desivými činnosťami. Hierarchicky somsi to odstupňoval, takže - najmenejteroru (čo však ešte stále znamená viac ako dosť teroru) zažívam pri „údržbe“kvadrantu vzájomnej kooperácie. Znie to prudko technicky, ale je to iba pomernemalá miestnosť s tisíc a jedným káblom a pár výkonnýmipočítačmi, ktoré slúžia na urýchlenie prenosov medzi inými počítačmi. Toľkoz teórie. V praxi je to o tom „ako sa počítač vyspí“. Ako všetkyinteligentné tvory, aj počítače majú dobré, horšie a príšerné dni. Ak jedobre, tak len skontrolujem jedným krátkym procesom každý z asi šiestichpočítačov a padla. Ak je horšie, tak sa nám počítačík začne sťažovať nanedostatok tohto a tamtoho, prípadne na prebytok hentoho a tamtohoa už mám o prácu postarané. A ak je úplne najhoršie, tak saproti mne spikne všetkých šesť diablov a vtedy mám chuť strihať kábletupými kliešťami. Ale moje dlhoročné skúsenosti v tejto oblasti hovoria,že násilím u počítača nič nevyriešiš. Len ho vyprovokuješ k zákerným„tak- ti- treba- ty- ľudský- pako“ chybám. V tom prípade je to už úplne nasamovraždu. Vyvolá to kopec ďalších nechcených problémov, začnú sa sťažovaťľudia z výpočtového úseku, že im to ide nejako pomalšie, ľudiaz ekonomického sa sťažujú, že výpočtoví nepracujú dostatočne efektívne,riadenie sa sťažuje, že sa ekonómovia sťažujú a tak sa to sypea sype... všetko práve vtedy keď mal človek pocit, že by mohol už- už problémvyriešiť. Ale nie. Takú radosť vám počítač nikdy neurobí, to by radšejskratoval. Preto treba ísť na počítače rovnako rafinovane ako idú oni na nás.Ak sa zdá byť všetko v poriadku - nechať odpočívať. Ak začnú problémy –nechať odpočívať. Ak si ich nevyriešia sami – nechať odpočívať. A až keďzačnú byť problémy naozaj veľké, tváriť sa, že ten pekelný stroj opravuješ užtretí deň a stále nič. Bude to chcieť asi nejaký novší model... ha! Dotvojej tváre počítač! Tak ako už predo mnou kvôli týmto mašinám vykopli tisíc ľudí,tak som sa aj ja zbavil niekoľkých protivných kompjútrových indivíduí. Áh, la dolce vita, život by šiel pokojneďalej, keby som nemal každý druhý deň na starosti niečo iné. Toto bola totižlen tá najmenej hrôzostrašná práca. Od tohto bodu ide všetko už len k horšiemu.Údržba holostatických laserových polí? Des, des, des. Údržba vzduchovéhopotrubia? Vezmite to niekto za mňa! Údržba (skôr neprestajná oprava)vyhrievacích blokov? Maródim. Myslím to vážne, moja práca je dobrá akurát naniečí uľahčený povzdych:
„Ah, aký som rád, že TOTO nemusím robiť ...“. Bohužiaľ to nie je môjprípad. Ale tak – zvykol som si. Musel som. Dnes mám ešte šťastný deň,kooperačný kvadrant. No „juchú“. Ide sa makať. Odpojil som si čidlá z hlavy a vydal sa, aj so svojou brašňouplnou užitočných konektorov a pre prípad núdze i klieští (to len takna zastrašenie), do práce. Šlo to vcelku hladko, jeden počítač mal síce výhradyk veľkosti svojej pamäte, ale keď som mu vysvetlil, že buď bude tichoalebo bude štik- štik, zavrel svoje pôvabné „warning“ okno a venoval sapokojnému vrneniu. Pred obedňajšou prestávkou som začal uvažovať či má vôbecvýznam unúvať sa do jedálne. Ráno sa mi nezdalo, že by sa kuchárky šli odsamého varenia roztrhať a kamera moje obavy len potvrdila. Našťastie sau mňa cestou do jedálne zastavil Skyren na kus reči, tak som mu povedal čoje vo veci a nadchol som ho pre myšlienku, aby ma prišiel vyzdvihnúť ak byuž jedáleň bola znovu prevádzkyschopná. Nič také sa však nestalo a tak somsmutne dedukoval, že dnes bude na obed káva z automatu a týždeň starýrohlík – typická to mládenecká strava. Aj tak mi to ale celú poobedňajšiu zmenuvŕtalo v hlave. Čo by som s tým však ja mohol urobiť? Niežeby vôbecnič, ale aj tak pomerne málo. Rozhodol som sa večer o tom pokecať soSkyrenom. Možno zistil niečo, čo neviem. Mal na takéto veci nos a konexie.Istý čas som ho podozrieval, že mal veľmi ale veľmi prísne utajený (a úmernetomu i veľmi nezáväzný) vzťah s dcérou prvého dôstojníka. Tá muselavedieť veci (odhliadnuc od toho, že musela vedieť čo to má Skyren vytetované navnútornej strane ľavého stehna – za tú informáciu by som zabíjal!). Každopádnedozrel čas na jedno seriózne vyšetrovanie. Konečne trochu zábavy na palube!
Skyren dorazil na našu čajovú seansu včas. Práca sa nám zhodne končilao štvrtej, čo bol čas, kedy sa trochu znížila intenzita osvetlení na celomRickenbackeri okrem mostíka, aby sa tak simuloval akýsi fiktívny začiatokzápadu slnka. Vždy to pri stmievaní svetiel vydalo taký nepríjemný hlboký zvukako keď odumierajú pohonné trysky, čo som ale po rokoch života na palube začalidentifikovať ako radostný gong oznamujúci začiatok voľna. Môj byt mal rovnakoako „ja“ číslo 2501, a tak asi po polhodinke zápasu s inštaláciougastronomických prídavkov do Orioniných súborov s výkonnými operáciami (čosom nakoniec vzdal) niekto zabzučal na zvončeku mojej dva- päť- nula- jedničky.Prišli obaja – Skyren aj Jess. Vyzerali trochu naštvane, zdalo sa mi, že ichhlad vyviedol z miery nad rámec mojich očakávaní. Je však nutné podotknúť,že rámec mojich očakávaní sa vďaka mojej práci zmenšil na rámčeks veľkosťou asi troch nanomilimetrov. Keďže na palube Rickenbackera, akonapokon na palube každého hviezdneho krížnika, nebolo povolené fajčiť tabaka rastliny jemu podobné, usadli sme k vodnej fajke familiárnenazývanej bublifuk. Zažili sme s bublifukom už veľa pekných večerov,naviac to bol často náš jediný spôsob ako sa vyhnúť sebadeštrukčnej depke.V ovzduší plávala ľahká machová vôňa a všetci traja sme, ešte stálebez slova, oddychovali po zabijáckych ôsmych hodinách pomaléhoa bolestivého utrpenia. Prvý sa ozval Jess.
„Som tak rozmýšľal, že možno v tom budú myši.“
„Akože v jedálni?“ vyfúkol obláčik vône do vzduchu Skyren.
„Jasné, priplachtili vesmírom, zadrapli sa pazúrikmi do ochranného plášťalode, prekúsali si cez neho cestu do vnútra a keď si dali dole skafandre,zabývali sa v jedálni.“ rozvinul som Jessovu senzačnú teóriu. Skyren sausmial a pod hnedými kučerami mu zlomyseľnezasvietili oči.
„Skús ešte o niečom porozmýšľať Jess, možno odhalíš príčinu logickejdeformácie zvuku.“ zasmial sa Skyren a ja s ním. Niežeby sme Jessanemali radi, ale bol trochu... nedomykavý.
„Zasa si zo mňa robíte srandu?“ opáčil Jess.
...Povedal som, že je nedomykavý.
„Sranda bude ak jedáleň čo najskôr neotvoria. Z čoho tu máme žiť?Dvadsať percent mojej výplaty ide na odvody, z čoho pätnásť percent somnasmeroval do kvalitnej stravy. Kto mi to preplatí, keď nemám čo žuť?“ To boltypický Skyren. Ak mal nejaký problém, premietol ho do čísel. Ak sa naviacjednalo o čísla nachádzajúce sa na jeho výplatnej páske, vedel zmýšľaťveľmi ekonomicky.
„Neviem, ale nevydali nejaké prehlásenie? Nemajú na to vysvetlenie?“ozval sa opäť Jess.
„Ale prd vydali, podľa mňa sami vôbec netušia čo sa im tam pokazilo.“skonštatoval som. Skyren mi venoval podozrievavý pohľad.
„Však si už zase sliedil v sieti Rickenbackeru? Šiel si do kamier?“
Prikývol soma vdýchol trochu omamného voňavého syntetického čohosi.
„Vieš, ja si myslím, že s tvojím sebavedomím a trúfalosťou tona sieti dotiahneš ďaleko. Možno až do likvidačnej karantény VMS.“
Zatváril som sa nedotknuteľne. VMS (virtual malefaction suppression –potláčanie virtuálnych zločinov) bola protikriminálna zložka najtvrdšiehokalibru. Ak niekoho chytili, ako sa babre vo veciach, do ktorých ho nič,riešili to s ním veľmi krátko. Odstrašujúce správy o tom, čo VMSurobila ľuďom, ktorých prichytila pri čine sa šírili po celom ethernete, alekeďže som prirodzene tvrdohlavý a prirodzene vzdorovitý voči všetkýminštitúciám spoločenského charakteru, mal som to na háku. Aspoň som sa taktváril. Raz som čítal zaujímavý e-book, tá kniha mala názov Klamem ťa len povrchne a bolao tom, ako sa dá navonok vystupovať sebaisto, no vo vnútri sa triasť odstrachu. Zobral som si názov tejto knihy za svoje krédo. Využívam ho vždy keďsom z niečoho posratý, ale nechcem, aby to ostatní vedeli. Treba byť aspoňtrochu cool.
„Takže navrhuješ otročiť ako doteraz, ale okrem toho ešte aj hladovať? Tomá byť asi koncoročný bonus. Niečo ako vyhlásenie zamestnanca mesiaca, lenževyhrali sme všetci a za odmenu nám bude dovolené asketicky očistiť svojetelo od zhubných vplyvov potravy.“ zauvažoval som trochu viac ako veľmisarkasticky. Skyren, ktorý pochopil ako som to myslel, sa vďaka nezlučiteľnostismiechu a šlukovania pridusene striedavo smial a kašľal. Naproti tomuJess sedel so skríženými nohami a pohľadom v ktorom sa bilo myslenieso zmyslom pre absolútnu antiiróniu. „Äh...“ vydal zo seba nakoniec. Mal sompocit, že sa Skyren upokojil len kvôli tomu, aby nedal Jessovi šancupokračovať.
„Z toho mi vyplýva, že chceš niečo podniknúť. Ak to prežiješ, určite mainformuj.“ usmial sa na mňa Skyren takým tým žraločím spôsobom, ktorý minapovedal, že si umýva ruky a nechce s tým mať viac nič spoločné.Určite chcel ísť riešiť závažnejšie otázky, napríklad obvod hrudníka svojejsusedky Kyri.
„Nemôžeš zistiť aspoň niečo? Vždy si dokázal zohnať informáciez prvej ruky.“ prosíkal som. Vedel som, že bez Skyrenovej pomoci budem taktrochu v slepej uličke, hoci predpokladať, že mi bude nejako výraznepomáhať, by bolo odo mňa dosť naivné.
„Opýtať sa na to môžem. Ak aj nezistím, čo je vo veci, možno zistím aspoňčo vo veci nie je. Každopádne sa budeš mať od čoho odpichnúť.“ odmlčal sa nachvíľu a potom dodal:
„Si si istý, že sa chceš do toho miešať? Chcem povedať... možno to vôbecnestojí za námahu. Možno to vôbec nestojí za to, aby si si ešte viac posralživot.“
Pokrčil som ramenami.
„Veď vieš aký som rád, keď do nich môžem rýpať.“
Dohodli sme sateda na tom, že sa Skyren bude v nasledujúcich dňoch intenzívne vypytovaťvšetkých svojich zdrojov (rozumej, všetkých báb, ktoré kedy zbalil,a ktoré si chudinky stále mysleli, že im je verný – veľmi som s nimisympatizoval – a jeho som veľmi obdivoval) a keď na niečo príde, hneďmi dá vedieť. Jess ma zasa uistil o tom, že bude hrať blbého („hrať“,hehe) a nenápadne načúvať rozhovorom iných, oveľa dôležitejších ľudív tejto veci a takisto mi prinesie každý zlomok užitočnej informácie. Bolsom s výsledkom čajovo- bublifukovej seansy spokojný. Vyslal som psova tí už začali snoriť. Večer sa začal sľubne.
Ešte sa však zďaleka nekončil. Nemal som síce problémys nespavosťou, ale dnes sa mi chcelo len tak zadarmo pouvažovať. Sediacpri tom, čo moji nadriadení nazývali „oknom“ a načúvajúc Orioninmuupokojujúcemu hlasu menujúcemu charakteristiky akejsi vzdialenej nezaujímavejhviezdy som upadol do zvláštnej formy nostalgie. Popíjal som narýchlo urobenýčaj s mliekom a len tak pozeral na pomaly sa pohybujúce svetelné bodyza oknom. Na chvíľu som prestal myslieť na svoj projekt s krycím názvomJedáleň a vychutnával som si posledné chvíle pred spánkom. Orion tíškohovorila a ja som bol rád, že počujem aspoň nejaký ľudsky znejúci hlas. Zdalosa mi, že si po dlhom čase niečo prajem. Zmenu? Po tom som túžil neustále, ažtak veľmi, že som si na toto želanie zvykol a nebral ho ako niečouskutočniteľné. Nie, dnes večer som si niečo naozaj prial. Prial som si ísť späť k tomu, čo som akodieťa obdivoval. Ešte na Zemi. Samozrejme, že som túžil dostať sa do vesmírua utiecť z katastrofálne postihnutej atmosféry svojej domoviny. Každýchcel ujsť zo Zeme 01. Nedalo sa tam dýchať, ľudia bývali v kilometrovýchúzkych mrakodrapoch, natlačení na seba ako podporné periférie. Bez možnostivyjsť von, prejsť sa po tráve, nadýchnuť sa čerstvého vzduchu, nejako sa prejaviť. Žiť na Zemi 01 bolo viac nežskľučujúce. Bolo to neznesiteľné. Ale na Zemi 01 ešte stále pršalo. Boli tokyslé dažde, zabíjajúce všetko, čo bolo organického pôvodu a poškodzujúceaj niektoré menej odolné druhy kovov. To som však ako malý nevedel. Zvykol somsedieť pred maličkým okienkom, takým, aké mám tu na Rickenbackeri,a hľadieť von na dážď. Bolo to také... ten výraz používali len staréknihy... magické. Neviem prečo som si na to spomenul práve dnes. Ale zbožňovalsom dážď. Bolo to niečo živé, niečo,čo človeku tu v čiernom nekonečne vháňa slzy do očí. Nostalgia, pre mňataká vzácna, mi v mysli zhmotnila kľúčik ku starým dverám. Máte trochustrach ich otvoriť, no hoci môžu skrývať spomienky nedosiahnuteľné, predsasvojím spôsobom sladké, plniace to prázdno naokolo i vnútri. „Vysoké vežea hlboké studne.“ napadlo ma. Bol to úryvok z jednej ozajstnejpapierovej knihy, ktorú som mal ako malý strčenú pod vankúšom a ktorú som čítalstále dookola. Vysoké veže a hlbokéstudne, to sú miesta na ktoré človek nezabudne. Bola to takmer poetickákniha, s tým druhom poézie, ktorý sa dnes klasifikuje ako zastaralý,pretože sa rýmuje. Písalo sa v nej o mnohých veciach a bola tojedna z tých kníh, ktoré ma naučili poznať význam slova magický. Myslelsom si, že keď budem cestovať naprieč vesmírom, hľadieť na hmlovinya supernovy, bude to to najmagickejšie čo sa dá vôbec zažiť. Teraz, sediacvo veľkom hviezdnom korábe, popíjajúc čaj s mliekom a počúvajúcsvojím spôsobom úžasnú umelú bytosť, myslím, že to najmagickejšie na svete jehľadieť na dážď stekajúci po okne. Staré generácie asi dobre vedeli, prečo básnilio „obyčajnej“ prírode. Nie je taká samozrejmá. Ani večná, veď človek dokážezničiť aj to, čo nevyhnutne potrebuje k životu. Možno, len možno,z času na čas človek potrebuje k životu aj trochu mágie.
Uložil som Orion do stavu, ktorý som z lásky k nej nazval spánkoma sám so si ľahol na nízku posteľ. Ako, preboha, vyzerajú veže...
Ráno som sa zasa zobudil tak zvláštne skoro. Nohou som kopol do jednéhoz káblov na zemi, čo spôsobilo, že sa trochu mykli aj káble bližšie priOrioninom pohybovom senzore a ona sa „zobudila“. Môj systém budenia Orionmusí byť najoriginálnejší na svete, heh. Na jej optickom monitore sarozsvietili číslice – 6:33. Woah.... veď to je pre mňa ešte polnoc! Za dvea pol nanosekundy sa moje viečka opäť vodeodolne uzavreli a slinkanerušene pokračovala vo svojej každonočnej ceste dolu ľavým kútikom. Návratk chrápaniu sa však nekonal. Bodavá bolesť v žalúdku ma bleskurýchlepresvedčila o tom, že nájsť si niečo pod zub je oveľa lepší nápad akomierumilovne zomrieť v spánku. Zatiaľčo som na plnú hubu zíval a snažil saoslobodiť svoju úbohú ruku uviaznutú v nebezpečne posplietaných lepkavýchšpagátoch (taktiež známych ako „Moje Vlasy“), Orionine systémy sa kompletnenačítali a aktualizovali. Pozdravila ma – slušne som odzdravil.Poinformovala ma o presnom čase – poďakoval som sa. Ponúkla mi sprchu –zasa som sa poďakoval. Oznámila mi, ktorý deň v týždni práve prežívam -..... a skoro som zomrel na chorobu mnou nazvanou „zúrivosť spôsobujúcakrvavé orgie“. Bola so-bo-ta. A ja som už-ne-spal. Znovu som sa pozrel načas – 6:38. Na tejto lodi sa začínalo diať niečo nadprirodzené, o tom nebolopochýb. Možno bolo načase dať to tu vysvätiť, alebo... alebo zavolať exorcistu.Niečo v tom zmysle. Veď dobrý Bože! Zatvorenie jedálne a spontánneskoré vstávanie – to je bezpochyby najdiabolskejšie dielo Satanovo! Tieto pekelnéjavy by do tretice vhodne doplnili už len Jessove črevné problémy. Ten keď si„pukne“, ľudia si prajú hocijako, trebárs i rituálne a bolestivo, lenčo najrýchlejšie stratiť vedomie. Hm, rozmýšľam, že Jess nikdy nemal vši, takžeto zrejme pôsobí aj na zvieratá. Každopádne – sobota!!! Za normálnych okolnostísom mal ešte asi sedem, osem hodín driemať a potom sa pomalya neochotne doplaziť na vécé. Zatlačil som pocit silného spánkovéhodeficitu a zakúsil som si do paznechtu. Chcelo by to niečo zjesť, aby môjžalúdok prestal tráviť sám seba - a potom by som mohol simulovať, žepokračujem v spánku akoby nič. Lenže bol tu ten žalostný fakt, že v jedálnisa nevarilo a ja sám som v živote neabsolvoval nič ako „prípravujedla“. Raz som si mohol zaplatiť kurz, ale vykašľal som sa na to, lebo chceli,aby som tam chodil dvakrát týždenne, a to už je teda nad moje silyi ochotu. Čo sa dá robiť, zasa to bude káva z automatu. Alebo radšejdve. Kým sa moje žalúdočné kyseliny pobijú s niečím tak toxickým, možnozasa zaspím. Pekný plán. Vyliezol som zo svojho brlohu a zamieril nachodbu 2C, čo je chodba pred mojím bytom. Bol tam – žiariaci a vábiaci –kávoautomat. Strčil som doň svoju poškriabanú kartičku (och, moji nóbl šéfoviaju nazývajú Security Employee IDC Card Degree, dovoľte mi nechápavo sa pousmiať)a dúfal som, že mám na nej ešte dosť kreditov aspoň na tie dve jedovatékávy. Lenže nie, jasné, že nie, Endor proste nemôže mať to šťastie, aby mu podrukami neštrajkovali všetky mašiny, ktoré sú aspoň také zložité ako kalkulačka.Kávoautomat hnusne zabzučal a vysunul moju kartu ako protivné deckovyplazujúce jazyk. Áha, nebolo to nedostatkom mojich financií. Došla káva.Zaťal som zuby a silene sa usmial do lampy.
„Fasa,“ precedil som „díky ti Bože!“
Začínal somtušiť, čo mal znamenať ten včerajší humbuk na chodbe, ktorý som pôvodnepovažoval za akúsi chodbovicu. Bola to kávovica. A ja som teraz nemal anijedlo, ani automatovú kávu. Toto bol moment, kedy som sa naozaj, myslím týmnaozaj s veľkým N, nasral, tiež s veľkým N. Pre lepší pocit som kopoldo nefunkčného automatu a odobral sa do bytu s prudko záškodníckymiúmyslami. S veľkým Pé Zet Ú.
