„A pamätaj, nehovor pokiaľ nie si na rade, nikomu neskáč do reči, buďvždy slušná a úctivá... a ak by ti náhodou čosi prišlo smiešne,radšej hneď mysli na niečo smutné. Nikdy nevieš, kto by sa mohol uraziť, toplatí hlavne o Kiltoriánoch a ich komplexoch.“ povedala ustarosteneAizlin, staršia dáma v červenom elegantnom rúchu.
„Jasné, budem to mať vždy na pamäti!“ zasalutovalo jej na to ironickymladé dievča.
„Ach ty...bojím sa, aby si niečo nepokazila. Každopádne, keby niečo, hneďsi pripomeň 5 záchranných bodov. Vymenuj.“ čakala Aizlin.
„Sklopiť pohľad, ospravedlniť sa, vzdialiť sa, verejne sa ponížiť,rozplakať sa.“ odrecitovala dievčina znechutene. Dáma vyzerala byť spokojná.
„A ak by šlo o dovandimských....?“ začala Aizlin.
„Poprosiť o exemplárny trest alebo kliatbu nižšieho stupňa, ja-viem!“ dokončilo dievča podráždene. Zdalo sa, že trpezlivosti ubúda na obochstranách.
„Dobre, dobre...pozor, už idú!“ štuchla do dievčaťa pani a obe sarazom narovnali, nasadili príjemné úsmevy a vypäli hruď. Na neveľkúpodhorskú čistinu, ktorej dominoval kamenný okrúhly stôl úctyhodných rozmerov,sa pomalým krokom dotrmácali tri nízke postavy.
„Kiltoriáni.“ precedila pomedzi zuby Aizlin nenápadne a so širokýmúsmevom sa vrhla k prvému z troch mužov. Dievčina zatiaľ stálapokorne na mieste a čakala. Vlastne sa nudila. Byť učnicouv diplomatických službách pani Aizlin nebola až taká zábava ako simyslela. Zatiaľ sa nič zaujímavé nestalo, život bol pokojný. A táto jejprvá „medzinárodná“ schôdzka nevyzerala byť o nič viac vzrušujúca.
„Gornad, rada vás opäť vidím!“ podávala ruku hlavnému veľvyslancovi Aizlin.
„Ajslyn! Tyssa vóbec nezményla! Šo? Fúrt vysóka jak toten topol, fúrtpjékna jak čista štóla!“ privítal sa s Aizlin Gornad, trpasličí zástupcasvojej krajiny, ktorého hlavným poznávacím znamením bol nepríjemný prenikavýhlas odrážajúci sa od okolitých skál.
„Ach kdeže, starnem rýchlo, to vy ste sa vôbec nezmenil - stále rovnakomocný a urastený.“ lichotila malému mužíčkovi Aizlin, no hneď nato pozrelasmerom k dievčaťu.
„Toto je Alissea, moja nová zverenkyňa.“ predstavilo dievča pania Alissea sa úctivo poklonila.
„Ne, vážne? A čosstálo s totym chalanyskom odminulajška?“mračil sa Gornad.
„Postihlo ho na riečišti nešťastie, neprežil to...“ posmutnela dámaa trpaslík s družinou sa chytro udreli do pŕs.
„Tak nach mu je dobre na tom druhom svéte, nach ho skaly neondejúa pivo nach mu porád stéka dolu gágorom studené...ej šak to bol velkýchlapyna, dobrý...nuž čo...“ vzdychol Gornad precítene a zložil päsťz hrude. Aizlin sa ešte úctivo privítala aj so zvyšnými dvomaGornadovými spoločníkmi a spoločne si potom všetci sadli za kamenný stôl,ktorý tu stál už celé stáročia. Bol to stôl vybudovaný práve pre takúto chvíľu- stretnutie národa s národom, kultúry s kultúrou na pôde nikoho -neutrálnom mieste ďaleko od hraníc ktorejkoľvek z ríš Divozeme. Ticho všaknevydržalo dlho, o chvíľku už sa opäť ujal slova Gornad.
„No, tak to vyzírá, že sme tu zas perši, šak chlapci?“ tešil sa Gornada nahol sa viac k Aizlin.
„Ty Ajslyn, očúvaj. Aš prídu toty dovandimskí čarodejnýci, opýtaj sa ichesli nemajú v tých svých vysokých horách náku drahú rudu, pomály sa námmínajú zásoby a král by sa scel dohodnút s onýma čarodejmi naobchodovaný, lebo tažený. Já bych sa i optal, ale s totym čárnym sanedá vyprávat. Furt ma z neho bolí kloub, víš, ten jak sem ty vyprával, žema v osumdesátym štvrtym privalila skala v štóle.“
Aizlin sapousmiala a prikývla. Vedela, že Kiltoriáni majú z dovandimskýchmágov panickú hrôzu. Nakoniec, boja sa každého prejavu mágie, o to viactej čiernej. Alissea mlčky sedela a rozmýšľala ako dlho môže takétostretnutie trvať. Určite to bude dlhé a nudné. Veď čo zaujímavé by sa užlen mohlo stať na diplomatickom stretnutí tých pár národov, ktoré eštev Divozemi prežili? Dnes už sa nič šokujúce nedialo, bola moderná dobaa všetko sa riešilo pomocou veľvyslancov mierovou cestou. Veru, život bolpokojný. V Divozemi boli už len tri veľké ríše a niekoľko málomenších, zástupcovia ktorých sa ale každého pol roka stretávali na tomtomieste, aby si vymenili správy a...zajatcov. Alkraj, Alissein domov, patrilk tým najväčším krajinám a preto sa očakávalo, že jej bude vrátenýnajväčší počet zlodejov, nerestníkov, zurvalcov a iných trestancov, ktorímali tú drzosť a robili šarapatu v niektorej zo susedných ríš. Tak tonaozaj bolo, nikto si už nechcel špiniť ruky zabíjaním spodiny, hlavne nie tej cudzej.Radšej ju vrátili tam, odkiaľ prišla. A to znamenalo, že stretnutia, naakom sa práve ocitla Alissea, sa budú konať na večné veky. Lotrov totiž budevždy dosť.
„Zaujímalo byma, či prídu aj Zarďania.“ pošepla Aizlin Alissei, kým sa trpaslíci navzájombavili na niekom, koho malo údajne pochovať pod skalami vďaka príliš hlasnémukýchnutiu.
„Hmmm.“ hleslajej na to Alissea, neveľmi fascinovaná touto večnou dilemou. Zarda stála medziAlkrajom a Kiltorinom, bola však s oboma krajinamiv nepriateľskom vzťahu a tak sa jej zástupcovia na stretnutí ukázalilen málokedy, hoci zajatcov by si mohli vymieňať celé mesiace. Počas týchtodlhých období nepriateľstva sa však našťastie Zarda príliš bála dovandimskýchmágov a tak na Alkraj neútočila - nemohla. Zardské vojská by museli prejsťcez malé priechodné územie Dovandimu, čo sa im zrejme neoplatilo riskovať.Čierne dovandimské kniežatstvo bolo obávanou časťou Divozeme a nebyť pármierových zmlúv s Alkrajom a Kiltorinom, určite by sa teraz Aizlinani Gornad neboli na stretnutie s čiernym veľvyslancom tešili. A veľvyslanecskutočne onedlho prišiel, vychudnutá zhrbená postava zahalená v tmavomrúchu už z diaľky pútala pozornosť celej diplomatickej spoločnosti. Vyslanecsa blížil pomaly, neunáhlene, vedel, že čakajú len naňho a patrične si tovychutnával. Veď ak by chcel, mohol by Dovandim pochovať všetky tie smiešnekrajinky naokolo, stačilo naozaj len chcieť. Avšak...kto by sa potom bálstrašnej moci mágov? Keď sa napokon priblížil ku kamennému stolu, všetci vstalia poklonili sa. Čím hlbšie, tým bol vyslanec spokojnejší.
„Buďte pozdravený.“ uklonila sa Aizlin a s ňou aj mladáAlissea.
„Butte pozdráven.“ mykol hlavou Gornad a sadol si nazad na miesto.Veľvyslanec sa jemne prikrčil a vysilene sa posadil. Alissei sa zdalo, žemá dosť, stačilo by mu len málo a porúčal by sa z tohto sveta priammagickou rýchlosťou.
„Pán Asmodius?“ robila si oňho starosti Aizlin.
„V poriadku, začnime.“ zachrčal mág a pokynul, aby sa začalos oficiálnymi správami jednotlivých území. Slova sa ujala Aizlin, keďžeGornada „rozbolel kĺb“. V skutočnosti bol v šoku z prítomnostitoľkej divokej mágie a tak len sedel, čušal a zlostil sa.
„Výborne. Nuž, z Dovandimského kniežatstva neboli hlásení nijakívýtržníci, teda ako obyčajne. Máme však dvoch zardských priekupníkova jedného Efežana, ktorý zabil stráže v prístave...nuž ale zdá sa, žeani Zarďania, ani Efežania dnes neprídu, takže je to z Alkrajskéhokráľovstva všetko. K správam...,“ zalistovala Aizlin v akýchsipoznámkach a pokračovala, „kráľ Argond započal v hlavnom meste Alejestavbu významného pamätníka jeho excelencie Arcimága Dreadariona na znakspečatenia dlhého priateľstva medzi Dovandimským kniežatstvom a Alkrajskýmkráľovstvom. Takisto sa zaväzuje prepustiť územie južných Svahov jehoexcelencii Arcimágovi ešte tento mesiac, hneď ako sa tamojšie obyvateľstvoodsťahuje z pohraničných oblastí. Ak si bude jeho excelencia ešte niečoželať, stačí poslať správu do hociktorej strážnice. Nech sa páči, skončilasom.“ zavrela Aizlin poznámky a dúfala, že má veľvyslanec dobrú náladu.Inak vedel byť protivný a klásť naozaj nereálne požiadavky nielen na ňu,ale i na celý Alkraj. Zdalo sa však, že je všetko v poriadkua tak sa odvážil postaviť Gornad, hoci ani tak nebol omnoho vyšší nežokrúhly stôl.
„V mene národa Kiltorin a v mene nášho krála Gholina chcempodakúvat jeho excelentnosty Arcimágiovi, že...“ začal čítať svoje starostlivopripravené ďakovné pozdravy, no v tej chvíli sa spoza blízkeho vŕškuvynorili tri vysoké, sebavedome sa pohybujúce postavy. Alissea sa nestihla anizamyslieť o koho ide a už boli Gornadovi za chrbtom. Boli to trajamuži veľmi jemných, príjemných rysov v ornamentálne zdobených bielychhabitoch. Prvý z nich, ktorý šiel na čele malej skupinky, sa ihneďpostavil za stôl a len veľmi neochotne prerušil trpaslíkovu reč.
„Je mi nesmierne ľúto, že meškáme. Pán Asmodius, dáma Aizlin, ctihodnýpán Gornad...“ uklonil sa a jeho dvaja spoločníci ho nasledovali. NaAlisseino prekvapenie sa Gornad vôbec nenahneval, naopak, zdalo sa, že máz príchodu cudzincov veľkú radosť. Teda cudzincov pre ňu, Gornad týchtotroch mužov očividne veľmi dobre poznal. Ktovie koľkokrát už viedli takétodiplomatické rozhovory?
„Nevadý bratku, nevadý, ej ale som rát, že ta zasa vidým, kolko rokov sisa neukázal? Dva či tri? Nože si sadnyte šicia, akorát som vyprával tuto pánu velvyslancujak náš pán králofský dakuje jeho excelentnosty Arcimágiovi za pomoc privyhánaný Zardanov z oné, mestečka tuto pri hranyciach.“ Gornad sa opäťrozhovoril a všetci cudzinci pozorne počúvali. Len Alissea už nebolazvedavá na novinky z Kiltorinu. Kto boli títo traja? Aizlin vravela, žemožno prídu Zarďania a Efežania, v najlepšom prípade ešte Orfíri, aletíto neboli ani jedným zo spomínaných národov. Jednak sa k nim trpaslícisprávali veľmi priateľsky, takže to nemohli byť Zarďania, jednak mali naEfežanov príliš svetlú pleť a slušné oblečenie a na Orfírov sanepodobali, neboli ani oblečení v ich tradičných tunikách. Tak kto...? Anisi to neuvedomila a so zamysleným pohľadom sledovala dôstojnú tvár tohtocudzieho veľvyslanca. Správal sa naozaj obdivuhodne, prísne dodržiaval všetkypravidlá spoločenského správania, takmer sa nepohol kým Gornad hovorilo všetkých tých trestancoch, ktorí patrili Alkraju. Sledovala ho ako sadíva na Gornada, ako dokonale vzpriamene sedí, ako jeho ruky pokojne odpočívajúna vybielenom kameni stola. Dívala sa a bola by obdivovala jehomajstrovské ovládanie sa ešte dlho, keby nebol odvrátil pohľad od trpaslíkaa nepozrel priamo na ňu. Pozrel sa na ňu! Keby naňho nebola tak nešikovnecivela, bolo by jej to jedno, ale takto si mohol myslieť čokoľvek! Mohol sadokonca uraziť, mohol sa cítiť pohoršený! Nevedela kto to je ani aké má zvykya tak len rýchlo sklopila pohľad a cítila ako jej drevenie celé telo,zalievala ju horúčava a mala čo robiť, aby premohla slzy. Čo keď urobilaniečo zlé? Najradšej by sa ihneď vyžalovala Aizlin, ale to bolo neprípustné,nemohla skákať Kiltoriánom do reči a za škandál by sa považovalo čoi nepatrné pošepnutie. Cítila sa strašne, hanbila sa zdvihnúť pohľada v žiadnom prípade by neprežila ak by jej cudzinec ešte raz pozreldo tváre. Napriek tomu sa cítila byť k jeho očiam zvláštne priťahovaná.
„Jonas, nech sa páči, pán Asmodius si praje hovoriť až na záver.“ ozvalasa zrazu Aizlin a dala cudzincovi slovo. Alissea sa naňho placho pozrela-takže sa volal Jonas! Postavil sa a s nepredstieranou slušnosťouzačal:
„Vážený pán Asmodius, pani Aizlin, pán Gornad - rád by som najprvospravedlnil svoje meškanie a v minulých rokoch i neprítomnosťna Skalnom zasadnutí, mal som...,“ odmlčal sa na chvíľu, no rýchlopokračoval,“...naliehavé povinnosti a nemohol som sa zúčastniť, dúfam, žema Mathias zastupoval dobre a k spokojnosti všetkých strán.“ Alissea bola fascinovaná.Bol taký... iný. Prečo ho musela sledovať? Bola predsa v tomto skúsená,vedela ako ovládať svoje myšlienky ak si začínali robiť čo sa im zachcelo.Doteraz to vždy dokázala, tak prečo nie teraz? Hovoril o nejakýchZarďanoch a Alkrajanoch, no jeho slová jej úplne unikali. Keď hovoril,pozeral striedavo na Aizlin a Gornada, podľa toho o ktorých krajináchsa zmieňoval, no jej sa zdalo, že sa v skutočnosti neprihovára ani jednémuz nich. V skutočnosti ho cudzí zajatci netrápili, v skutočnosti rozmýšľal o niečom úplneinom. Nebol vôbec obyčajný, bol taký zvláštne...iný.
„Ďakujem Jonas, eskortu po zajatcov pošleme hneď ako dorazíme do Alejí.“ poznačilasi čosi do svojich papierov Aizlin, zrejme počty zajatých a ak sa aj chystalapovedať niečo ďalšie, nedostala príležitosť, pretože sa vedľa nej postavil čiernymág, následne na čo každý stíchol. Aj Alissea odtrhla pohľad od Jonasaa chtiac- nechtiac venovala svoju pozornosť Asmodiovi.
„Jeho excelencia Arcimág Draedarion posiela všetkým vyslancom vrelépozdravy...“ začal Asmodius a Aizlin úkosom pozrela na Alisseu, chcela sapresvedčiť, či náhodou nemá v úmysle niečo neprimerané. Predsa len -uraziť Asmodia by znamenalo ohroziť veľmi krehký mier medzi Alkrajoma Dovandimom. Alissea sa však naplno sústredila na mágove slová a takbolo naoko všetko v poriadku. Ibaže Alis vôbec nepočúvala čo tá čiernazhrbená postavička rozpráva. Jej myšlienky sa odrazu túlali po úplnerozdielnych kútoch dievčenskej mysle a spomienky, ktoré vynášala zozabudnutia, ju zamestnávali natoľko, že ani nepočula svoje meno, ktoré saz ničoho nič ozvalo.
„Alissea!!“ skríkla na ňu Aizlin hlasnejšie. Dievča sa prebraloa prekvapene hľadelo na veľvyslankyňu.
„Práve som ťa predstavila pánovi Asmodiovi i Jonasovi.“ pozrela naňu Aizlin významne, čím jej chcela naznačiť, aby sa okamžite uklonila. Alisseu vmomente vystrelo a s ospravedlním na perách sa hlboko poklonila. Keďsi opäť sadala, nemohla si nevšimnúť jemný úsmev, ktorý pohrával Jonasovi naperách. Po tomto trápnom vystúpení sa Asmodius všetkým poďakoval za účasťa navrhol, aby s odchodom vyčkali, ako zvyčajne, až do nasledujúcehodňa, kedy bude cesta domov akiste bezpečnejšia. Sám sa však bez ďalšiehozdržiavania pobral späť do Dovandimu, konečne, len málokto by sa odvážilnapadnúť čierneho mága. A tak sa ostatní vyslanci so svojimi druhmi vydalido blízkej dedinky, kde už mali dopredu rezervované izbičky v miestnompohostinstve.
Cestou tam išielGornad s Jonasom popredu, no zdalo sa, že sa nerozprávajú. Alisseanaschvál Aizlin zdržovala, aby sa jej mohla na všetko v pokoji povypytovať.
„Pani, kto sú to???“ spýtala sa prosto.
„Koho myslíš?“ robila sa nechápavou dáma Aizlin.
„No Jonas a tí dvaja predsa!“ zlostilo sa dievča.
„Áh, Jonas. Nuž, sú to vyslanci, pravdaže. Jonas, Lukas a Mathias.Pochádzajú z Myrdaru, ale Jonas sa ako hlavný veľvyslanec účastní Skalnéhozasadania len veľmi zriedka a Mathias nemá cisárovo zmocnenie rokovaťo dôležitejších veciach. Preto sa väčšinou zhromaždenie Myrdaru vôbecnetýka a ak aj, tak len veľmi okrajovo.“ predniesla Aizlin.
„Myrdar? To je tá malá krajinka na sever od Kiltorinu? Je to vlastnepolostrov, nie?“ rozmýšľala Alissea, no o Myrdare toho vo svojom životepočula naozaj málo. Vlastne takmer nič.
„Ach, až taká malá krajinka to zasa nie je, ale máš pravdu, je topolostrov, ich jediným susedom je Kiltorin, preto sú dosť izolovanía pravdupovediac i málo komunikatívni.“
„Málo komunikatívni?“
„Veď uvidíš keď prídeme do hostinca, občas prehodia nejaké to slovkos Gornadom, ale mne sa neprihovorili ešte nikdy, aspoň nie priamo. Mámpocit, akoby sa ani nevedeli uvoľniť, ich jedinou starosťou je práca, nič inéasi nepoznajú.“ dumala Aizlin.
„Ale Jonas...“ začala Alissea.
„Áh, Jonas je veľmi bystrý, nenechaj sa oklamať. Tiež sa stará leno svoje záležitosti, je taký istý ako ostatní. Pripadá mi dokonca trochunamyslený, nikdy by sa neznížil a neporozprával sa s nikým kto nie jeprinajmenšom cisárovým osobným priateľom. No napriek tomu...“ zháčila sazrazu,“ napriek tomu sa o ňom nedá zmýšľať v zlom. Jetaký....zvláštny.“ uzavrela debatu Aizlin a v Alissei sa začínalaprebúdzať jej najprirodzenejšia povahová črta - diabolská zvedavosť. Bolanesmierne zvedavá na týchto troch mužov, ktorí sú podľa slov dámy Aizlin celkomojedinelým javom a v najbližších rokoch ich vôbec nemusí stretnúť.Bolo preto nad slnko jasnejšie, že si nenechá ujsť príležitosť dozvedieť sao nich a ich krajine čo najviac.
A na svojupríležitosť nemusela vôbec čakať dlho. Dedinka Fistham, maličká usadlosť mimospravované územia či kohokoľvek záujem, si práve užívala atmosféru skoréhovečera, keď ju svojou mimoriadne obohacujúcou návštevou poctila istádiplomatická skupinka. Gornad sa na každom kroku komusi zdravil, na kohosimával, bolo jednoducho zrejmé, že počas svojich minulých návštev v dedinkesi stihol nájsť popri pivku nejedného priateľa. Naopak Jonas s ostatnými sícekráčali hrdo, no nijak zvlášť sa neobzerali a mierili priamo do neďalekejtaverny. Alissea s Aizlin im boli neustále v pätách, nakoniec, tiežsa nemali s kým vítať. Po stretnutí s hostinským a vybavenívšetkých náležitostí si Aizlin vyčerpane sadla na drevenú lavicu vonku predkrčmičkou. Skutočne toho mala už dnes dosť, veď nebola najmladšia. Šesťdesiatrokov by jej ale bol hádal len málokto, sama však cítila, že potrebuje čonajskôr vyškoliť za seba náhradu. A Alissea? Mala isté predpoklady, hoci pretakúto prácu existovali aj nadanejší ľudia. Pravdou však bolo, že nemala veľmina výber. Po tragickej smrti svojho prvého učňa si nemohla ďalšieho adeptavyberať dlho a Alissea bola v správnom veku. Tak či onak, bola terazjej učnicou a ona sa musela snažiť naučiť ju všetkému, čo budev takejto náročnej práci potrebovať. Jedna vec však Aizlin veľmiznepokojovala – mladá Alis bola príliš emotívna. Každú krivdu si pamätala a túžilavrátiť, každú slzu nasledovali tri ešte horúcejšie a každé vzrušenie oslavovalaz hĺbky svojej čistej duše. Dalo by sa to pripísať jej mladosti, iste, aleAizlin si bola istá, že sa to vekom nezmení. Alissea bola jednoducho vášnivámilovníčka života a všetok stereotyp ju znechucoval. To nebolo dobré- bálasa, že každodenná rutina, ktorá ju čakala, sa jej rýchlo zunuje. Diplomat musíbyť predovšetkým trpezlivý, dôkladný, pozorný a veľmi rozvážny.A Alissea? Nuž, pozrime sa. Traja myrdarskí vyslanci sedia pri veľkomstole, zhovárajú sa a Alissea z opodiaľ visí na každom slovíčku, ktoré sajej podarí započuť. Je nadšená týmito neznámymi, snaží sa vyzvedieť čo najviac,vyžíva sa v pohľade na Jonasa a v očiach jej pohráva neuhasiteľnýohník zvedavosti a nesmiernej radosti. Toto mala byť budúca najvyššiadiplomatka Alkraja? Ach, aj Gornad po troch pintách by sa správal dôstojnejšie.Aizlin pokrútila hlavou a vzdala sa. Oprela sa o drevenú krčmičku,privrela oči a načúvala zvukom dedinky. Nech už je po všetkom...
V tejchvíli sa do krčmy privalila trpasličia kôpka veselosti a smädu. Mužíci saprigúľali k Jonasovmu stolu a netrvalo dlho, už spolu zapíjalivydarenú sezónu.
„Teda, poviem ty Jonás, toten Asmodiús, to je strašák jak sa patrí. Já saho nebojím, nemám dóvod, hej, ale u nás doma, keby si to videl! Len čo hospomenjem, šeci zalézajú jak veveričky pod šutre. Ešte i tuto Horin...“tresol po pleci svojho druha trpaslíka Gornad a vylial do seba ďalšípolliter. Alissea, ktorej sa práve splnili všetky životné túžby, sa nenápadneprisunula bližšie k diplomatickému stolu a nenechala sa rušiť aniopilcami pravidelne odpadajúcimi pod vedľajšie stoly.
„Som si istý, že Horin na to bude mať iný názor.“ nahral mu Jonas nieveľmi predvídavo, no s vľúdnym úsmevom. Horin si totiž v tej chvíliuvedomil, ako veľmi ho Gornad vlastne urazil a tak si čoskoro Gornadnašiel Horinovu päsť zarazenú v nose. Nasledovala tradičná trpasličia výmenanázorov fyzického charakteru, ako by povedala Aizlin. Jonas s ostatnými sasnažili lietajúcim pästiam a neraz aj celým trpaslíkom vyhnúť, zamiešať sado bitky bolo pre nich rovnako nepredstaviteľné ako nejakú šarvátku zámerne vyprovokovať.Akokoľvek však násilím opovrhovali, na trpaslíkov nedali dopustiť. Pomáhali Jonasovmuľudu viac než bolo ich úlohou a za to im bol celý „Myrdar“ nekonečne vďačný.
